Veľká Noc v Moldavsku - II. časť: Podnestersko

Ráno sme odišli na tzv. severnú autobusovú stanicu (je v centre a odchádza sa odtiaľ na sever Moldavska a do Podnesterska, ešte je za mestom južná stanica, odkiaľ sa cestuje na juh a tiež napr. do Rumunska). Lístok nám predali do maršrútky, čiže v podstate dodávky s miestami na sedenie. Pred odchodom sa ešte strhla malá hádka cestujúcich s dedkom, ktorý sedel bez lístka, resp. so zlým lístkom na svojom mieste až dovtedy, kým ho rázne ženy nevyhnali z autobusu (keďže nesedel počet predaných lístkov a cestujúcich) za nadávok oboch strán. Cestovali sme okolo kišinevského letiska a neskôr poľnohospodárskou krajinou až k hranici. Na rovnej ceste bola zrazu len tabuľa s nápisom Douanne (clo), dvaja moldavskí policajti sledujúci premávku a maringotka ako sídlo akéhosi colného úradu. Tu sa vôbec nezastavovalo. O kúsok ďalej boli zátarasy z betónu a ostnatého drôtu, strážené príslušníkmi armády Ruskej federácie (podľa nápisov na uniformách tzv. „Mierové sily“) so samopalmi a BVP ukrytým pod maskovacou sieťou. Nezastavuje sa ani tu a po krátkom neobsadenom úseku sa prichádza ku kovovým zábranám, prehradzujúcim celú cestu. Podľa prítomnosti pár prizerajúcich sa moldavských policajtov pred zábranami odhadujem, že hranica medzi Moldavskom a PMR je presne tu (inak ale v teréne nie je nijak označená, hneď pri ceste je veľké pole, ktoré vôbec nie je rozdelené žiadnou hranicou, takže sa ani nedá určiť jej priebeh, navyše v blízkosti tohto prechodu je viac miest , kde je hranica sporná). Na moldavskej strane nie je žiadna kontrola. Vojaci v uniformách pohraničnej služby PMR (áno, majú úplne všetky vlastné orgány s vlastným uniformami) odťahujú jednu časť železnej zábrany a vpúšťajú nás do PMR (prepúšťa sa vždy len v jednom smere a po každom aute sa hranica fyzicky uzavrie). Na podnesterskej strane je to klasický hraničný prechod s budovami, závorami, colníkmi a policajtmi. Hranice síce sú, PMR sa tvári ako úplne samostatná republika, ktorá je na nože s Moldavskom, ale cez hranice sa normálne prechádza, autobusy chodia každú chvíľu a vždy sú dosť plné. Prišiel mladý vojak, ktorý skontroloval pasy a keďže my sme cudzinci (miestni a Moldavci prešli v pohode), vyviedol nás von, kde sme mali počkať pred jeho búdou, kým si nás zapíše. Potom nás poprosí, aby sme si išli kúpiť do ďalšej budovy „talončik“ a rozlúči sa s nami. V pobočke Migračného úradu PMR bol za okienkom veľmi ochotný príslušník, ktorý sa nás pýtal kam ideme a na ako dlho s tým, že sa musíme vrátiť do 22:00, inak by sme si museli nejako komplikovanejšie predĺžiť pobyt zrejme na nejakom miestnom OVIR-e vo vnútrozemí. Vydal nám priepustku za cca 50 centov, platiť sa môže eurami, moldavskými lei, dolármi, podnesterskými rubľami a tuším aj ukrajinskými hrivnami. Pečiatky sa do pasu nedávajú a priepustka sa pri výjazde odovzdáva. Teda boli sme dosť šokovaní takýmto hladkým a ochotným prístupom, keďže iní cestovatelia mali veľmi negatívne skúsenosti, ale asi sa situácia naozaj mení zo dňa na deň (napr. deň pred nami cez tento prechod išla skupina slovenských turistov, ktorí hneď pri vstupe museli zaplatiť vysoký úplatok, inak im vyhrážali všetkým možným a to len za to, že nemali moldavské výstupné razítko v pase - ale kde ho získať, keď Moldavci kontrolu nerobia!). Veľmi známy je takýmito problémami najmä prechod na Ukrajinu Pervomajsk, aj preto sme do PMR išli z moldavskej strany.

 

 

 

Kúsok za hranicou sme sa klesaním dostali na začiatok mesta Bendery (moldavsky Tighina) so sovietskymi sídliskami a zástavami a propagandistickými heslami okolo cesty (napr. „PMR – naša hrdosť“). Po prechode hranice je inak všetko v ruštine a dosť silnom sovietskom štýle, žiadna moldavčina ani ukrajinčina a ani nejaká veľká snaha o aspoň naoko „pozápadnenie“, skôr práve naopak, mnohé relikvie ZSSR sa starostlivo udržujú. V Benderoch sme vystúpili na autobusovej stanici, ktorá je v strašnom stave, naozaj klasicky sovietska a dali sme si niečo na jedenie v bufete v podobnom štýle. Chceli sme sa pozrieť na miestnu pevnosť, ale zistili sme, že je obsadená posádkou ruskej armády. Mladého vojaka pri bráne sme sa opýtali, či sa do pevnosti dá ísť, povedal, že máme uviesť meno toho, za kým ideme (asi si myslel, že ideme na návštevu), tak sme sa otočili. Zhora je výhľad na most cez rieku Dnester, opäť strážený ruskou armádou, bol by to pekný záber, ale radšej sme neriskovali. Prešli sme sa okolo nej na most a späť aj s foťákom, ale nevšímali si nás. Ešte pred mostom je pamätník obetiam vojny o nezávislosť v r. 1992 a hoci hneď vedľa je veľký GAI-post (stanovište dopravnej polície) a my sme sa tam dlhú dobu motali a fotili rovno vedľa milicionárov, dali nám pokoj.

 

Z Benderov sme išli do hlavného mesta PMR Tiraspolu trolejbusom č. 19, ktorý spája tieto dve mestá. Hneď na ďalšej zastávke nás však z trolejbusu vyhnali, že je v takom technickom stave, že až do Tiraspolu nedôjde, len do dediny Parkany niekde na trase. Počkali sme teda na ďalší a odviezli sme sa rovinatou krajinou s poliami do centra hlavného mesta. Tiraspol má pochopiteľne silný sovietsky ráz, okorenený ešte miestnymi separatistickými náladami – pamätník obetiam vojny za nezávislosť PMR, obetiam vojny v Afganistane, socrealistická budova Najvyššieho sovietu PMR (zaujímavosťou je, že oficiálne nápisy sú v PMR v ruštine, ukrajinčine a moldavčine, ale aj v tej moldavčine je to v azbuke), obrovská socha Lenina, vlastné zástavy, štátny znak ako zo sovietskych čias s kosákom, kladivom a hviezdou a pod. Cez mesto preteká rieka Dnester, ktorá je krásne modrá. Za riekou je záhradkárska osada, kam sa ľudia vybrali obrábať svoje záhradky. V meste sa dá veľmi lacno a dobre najesť. Hoci je Tiraspol na pohľad skôr skanzenom socializmu, nedá sa povedať, že by to bolo chudobné mesto – teda ani európska úroveň, ale v ex-ZSSR som videl aj horšie. Proste také skôr normálnejšie. Akurát na rozdiel od Kišineva, kde chodia trolejbusy všade a často, tu sme sa trolejbusu dlhý čas nedočkali a cestovali sme radšej maršrútkou. Sklamalo ma, že v celom Podnestersku nebolo dostať žiadne suveníry, ktoré by som čakal práve na takomto mieste ako je odtrhnutá časť Moldavska, ktorá sa vyhlásila za nezávislý štát.

 

Poobede sme sa presunuli na stanicu, kde sme si kúpili lístok naspäť do Kišineva. Z Tiraspolu jazdí dosť veľa autobusov napr. aj do ukrajinskej Odesy (cca len 80 km), ale jazdia aj do Ruska, Nemecka.... Železničná stanica je ako už býva zvykom pekná, čistá, udržiavaná, hoci z nej odchádzajú len dva rýchliky denne a aj to len tie, ktoré prechádzajú z Ukrajiny do Moldavska. Žiadna prímestská doprava. Na stanici sú odstavené nákladné vagóny, ale ktovie, či tu funguje aj nejaká nákladná doprava. V staničnej budove je aj pobočka colného úradu a migračného úradu, zrejme kvôli tým pár ľuďom, čo vystúpia z tranzitného vlaku práve v Podnestersku. V kancelárii colného úradu visí na stene portrét prezidenta tohto samozvaného štátu pána Smirnova. Na stanici sa moc fotiť nedalo, lebo sa tu stále prechádzal milicionár a podľa skúseností iných cestovateľov taký milicionár môže cudzinca zastaviť len tak a pýtať si úplatok za hocičo, čo mu práve napadne. V tejto situácii preto nebolo vhodné provokovať ešte fotením.

 

 

 

Z Tiraspolu sme išli už regulérnym autobusom, t.j. starým diaľkovým Ikarusom. Na hranici ani teraz neboli problémy, pasy nám skontroloval ten istý príslušník, ktorý nám ráno vydával priepustky, ešte sa s úsmevom opýtal, či sa už teda vraciame. Opäť sa opakoval rituál s otváraním hranice a keď sa za nami zavrela železná zábrana a vošli sme do Moldavska, mohol som si vydýchnuť. Mali sme teda v ten deň šťastie, nič zlé sa nám tam neprihodilo ani miestne orgány nás ničím nešikanovali. A hoci sme v ten deň prešli dvakrát hraničnou kontrolou, platili inou menou, boli fakticky v inom štáte, za celý deň sme formálne neopustili Moldavsko. Aj takéto zaujímavé veci je možné zažiť len niekoľko sto kilometrov od Slovenska.