Po Juhoafrickej republike 2016 (2. diel)

Juhoafrické železničné stránky uvádzajú trasy s pravidelnými vlakovými spojmi Shosholoza Meyl, kde niektoré relácie sú obsluhované len 1x týždenne, maximálne však denne 1x, pričom reálne použiteľné intervaly ponúka len Metrorail v blízkom okolí veľkých miest. My sme Metrorail videli a najmä počuli v obývačke pri pobyte v Durbane. Naša trasa bola väčšinou síce rovnobežná s viac alebo menej funkčnými koľajnicami, ale v danom čase sa dala absolvovať len požičaným autom, ktoré nám dobre slúžilo počas celého pobytu.

Trasa našej cesty po Juhoafrickej republike. Zakreslená do mapky s trasami osobnej dopravy JAR ©Juraj Földes

Ubytovanie na úpätí Dračích hôr sme si našli ešte doma na internete, na spôsob B+B, čiže nocľah s raňajkami a s nádherným výhľadom na končiare, presahujúce výšku 3000 m. V oblasti sa zatiaľ len uvažuje o rozsiahlejších lanových dráhach, preto sme sa aj my na druhý deň, v utorok, vydali na pešiu vychádzku zo základne Monks Cowl, kde sme sa po zaplatení vstupného do národného parku povinne zapísali do knihy túr, s cieľom navštíviť dva vodopády, čo sa malo stihnúť zhruba za pol dňa.

8.11.2016 - Monks Cowl, chodník k vodopádu Nandi ©Juraj Földes

Prekrásne ráno sa pred obedom zmenilo na horúčavu pred a pri vodopáde Nandi. Pri presune medzi dvomi vodopádmi sa začalo mračiť a zanedlho aj hrmieť - spočiatku len tlmene. Búrka nás dostihla na úbočí kopca neďaleko vodopádu Sterkspruit, ktorý sme v prudkom lejaku ešte stihli vyfotiť a na spiatočnej ceste v krupobytí k základni sme napriek pršiplášťu a dáždniku premokli do nitky. Po prezlečení do disponibilného suchého ošatenia som celý šťastný po prázdnej ceste vyštartoval po nesprávnej, pravej strane. Po niekoľkých desiatkach metrov mi to zaplo, chvalabohu skôr, ako by sme boli stretli niekoho v protismere.

8.11.2016 - Vodopád Nandi ©Juraj Földes

V stredu sme si to po chutných a výdatných raňajkách podľa pokynov navigácie namierili popri Pietermaritzburgu, iba čiastočne po diaľnici, k východnému pobrežiu. Dlhší úsek sme išli paralelne s dvojkoľajnou elektrifikovanou traťou spájajúcou Johannesburg s prístavným Durbanom. Na počudovanie sme dlho žiadne vlaky nevideli, až sme zbadali pracovnú súpravu - podbíjačku firmy Plasser South Africa, 09-24 DYNA-CAT #TDC280, ktorú som následne stihol zdokumentovať. Pracovníčka Plasser & Theurer v Rakúsku ju identifikovala podľa čísla a obrázku, a odpísala, že v celej Juhoafrickej republike (JAR) sú dve také.

9.11.2016 - Ladysmith- Pietermaritzburg, podbíjačka Plasser South Africa počas presunu ©Juraj Földes

Po niekoľkých kilometroch, v najbližšej stanici, sme potom stretli vyčkávajúcu nákladnú súpravu a robotníkov pri estcourtskom zhlaví, zrejme v súvislosti s výlukou na trati. V čele nákladného vlaku boli tentokrát spriahnuté štyri elektrické lokomotívy, podľa veľkých čísiel na bokoch sa prvé tri dali zase identifikovať, ako doteraz nami videné jednosmerné elektrické lokomotívy triedy 18E, pre napätie 3 kV, s usporiadaním náprav Bo'Bo', z rokov 1974 až 1977, rekonštruované v rokoch 2002 až 2010. Ich trvalý výkon sa uvádza 2252 kW. Tie červené s logom Transnetu majú zachovalejší náter než modré, s vyblednutými číslami Spoornetu, čo bol predchodca Transnetu. My sme sa ešte pred príchodom žltej podbíjačky od Plassera do stanice pobrali k ďalšej zastávke na trase v Howicku.

9.11.2016 - Estcourt - Howick, lokomotívy Transnet triedy 18E #18417 a 18616  ©Juraj Földes

Na našej, doma kúpenej, prehľadnej automape je pri tomto meste fialová hviezdička a pri prejazde mestom sa už zjavovali smerové tabule k vodopádu, ktorý je tu v JAR svojou výškou 97 m na štvrtom mieste. Dobrovoľný sprievodca pri vyhliadkovej terase nás ešte informoval, že to, čo vidíme, je stále nič oproti výdatnosti vodopádu po výdatných zrážkach. Zisťovali sme aj rozdiel medzi spoplatnenými toaletami so zvyčajnou nepretržitou obsluhou a tými bez poplatku (neodporúčame). Po ľahkom občerstvení mierime obchvatom Durbanu na „Southcoast“, k atraktívnemu pobrežiu Indického oceánu.

10.11.2016 - Southcoast, pláž ©Juraj Földes

Ubytovaní sme boli na veľmi kľudnom, tichom a príjemnom mieste uprostred udržiavanej záhrady, kde v noci bolo počuť len šum príboja a až nad ránom sa hlasnejšie ozývali škrekotom vtáky v záhrade. Počasie nám spočiatku príliš neprialo, pršalo a bolo zimšie (pod 20°C), ako tu o takomto čase obvykle býva. Napred sme v prestávkach dažďa preskúmali bližšie okolie, aj najbližšie pobrežné mestečko Margate, kde sme sa trochu smutne pozerali na šantiace deti na pobreží, ktorým ani dážď príliš nevadil.

12.11.2016 - Port Shepstone, Shunting Yard s rozchodmi 610 a 1067 mm ©Juraj Földes

V piatok sme pri trochu lepšom počasí zašli do Port Shepstonu, kde sa jednokoľajná trať kapského rozchodu z Durbanu stretáva s Alfred County Railway s rozchodom 610 mm (2 stopy) v stanici Shunting Yard. Odtiaľ kedysi jazdil turistický Banana Express až do 122 km vzdialeného Hardingu v horách, ale po zničujúcej povodni v roku 2008 sa trať, pochádzajúcu z roku 1917, už obnoviť nepodarilo. Pôvodne, do roku 1986 slúžila Countyho železnica primárne na prepravu cukrovej trstiny a banánov do prístavu, neskôr len ako turistická atrakcia. Na krátkom úseku od Paddocku do Plains obnovili podľa internetu nepravidelnú prepravu - funguje asi primerane záujmu. Inak banány na plantážach tu balia pred dozretím do modrých igelitových sáčkov, tak sa nám prvé banány na kmeni podarilo vyfotiť až za sieťou veľkej vtáčej klietky.

12.11.2016 - Port Shepstone, Shunting Yard, durbanské zhlavie a splietka do zálivu ©Juraj Földes

Na spoločnej stanici v Port Shepstone je nad koľajnicami 1067 mm rozchodu vidieť pozostatky po elektrifikácii, ktorá bola asi vzhľadom na minimálne využitie trate už nepotrebná. Osobné vlaky Metrorailu končia severnejšie - v Kelso. Na kapskom rozchode Shunting Yardu bol na dohľad odstavený jediný vozeň, na užšom, 610 mm rozchode to bola jedna malá dízlová lokomotíva. Na sever zo stanice vedie krátka odbočka - splietka do zálivu (k niekdajšiemu) prístavu a smerom na juh - pozdĺž pobrežia oceánu končia koľajnice obidvoch rozchodov v tráve. O čosi ďalej sa celá bývalá trať stráca pod stromami, ktorým sa tu mimoriadne darí. Minimálne jedna dvojstopá lokomotíva putovala odtiaľto až do Ixopa, do nášho ďalšieho cieľa, kde stále premáva turistický Paton Express.

13.11.2016 - Ixopo, stanica - osobný vláčik na rozchode 610 mm ©Juraj Földes

Na základe mailovej korešpondencie sme si, chybne, naplánovali výlet do Ixopa, v horách nad Scottburghom, na nedeľu, 13.11. Ixopo leží na niekdajšej trati s rozchodom 610 mm Umzinto - Donnybrook postavenej v roku 1908. Po zorientovaní sa v mestečku sme na staničke našli za otvorenou bránou skupinku chlapov-dobrovoľníkov. Plánovaná jazda parou sa mala uskutočniť na zachovalom úseku trate do Madonely v sobotu (ale podľa všetkého sa neuskutočnila, lebo nejakí ľudia vraj nedošli), deň pred našim príchodom. Dobrovoľníci nám napriek dažďu ochotne ukázali, čo tam na koľajach stanice práve mali a zvlášť nás upozornili, že pod strechou je odstavený Garratt NGG11 z roku 1925 s hrdým #55. Najbližšie mal dymiť až 11.12. pred súpravou Paton Expressu.

13.11.2016 - Ixopo, stanica - pod strechou je najstarší kus, prevádzkyschopný Garratt #55 z roku 1925 ©Juraj Földes

O čosi vyššie vo svahu boli odstavené dva dízle s usporiadaním Bo'Bo' #91 006 a #91 007, vyrobené u General Electric v roku 1973 s výkonom 480 kW pre maximálku 50 km/h. Jeden z nich prevzali do Oxipa z Port Elizabeth. #91 007-ku naštartovali ešte počas našej prítomnosti, s poznámkou, že to je najspoľahlivejšia lokomotíva, čo na tejto trati majú. Bola tam rozrobená aj ďalšia lokomotíva typu Garratt (asi) z Port Shepstonu - možno tá raz vystrieda v súčasnosti pojazdnú #55. Osobné vozne čakali na výletníkov, ktorí mali prísť snáď cez letné prázdniny, okolo konca roka.

13.11.2016 - Ixopo, stanica - na tomto Garratte pracovali dobrovoľníci ©Juraj Földes

Na svojich mobilných telefónoch nám dobrovoľníci ukázali videá väčších súprav aj s dvojicou parných lokomotív v čele s tým, aby sme sa určite pozreli do relatívne blízkeho Creightonu, kde na stanici nájdeme iných dobrovoľníkov a tí nám tiež radi ukážu svoje poklady. Jeden z pánov nás pre istotu doviedol svojim autom až po hlavnú cestu, aby sme sa vybrali správnym smerom. Počasie sa veľmi neumúdrilo, chvíľami bolo hmlisto a poprchávalo. Cez Creighton vedie trať kapského rozchodu z Pietermaritzburgu do provincie Eastern Cape, niekdajšieho (apartheidového) homelandu kmeňa Xhosa.

13.11.2016 - Creighton, stanica, pohľad od cesty ©Juraj Földes

Na oplotenej stanici v Creightone bol len osamelý strážnik, ktorý nám po chvíľke váhania otvoril vráta a popýtal sa, o čo nám ide. Dobrovoľníkov sme tam teraz, v čase obeda, žiadnych nenašli, zato sme mohli pochodiť okolo lokomotív, aj popod zastrešenú plochu. Z jednej lokomotívy sa vykľula z prvej časti reportáže už známa para triedy 19D #2669 (Krupp, 1939) a druhá bola veľký Garratt GMAM #4074, s usporiadaním náprav 4-8-2+2-8-4 od Henschela z roku 1953. Priestor mi nedovoľoval urobiť záber na celú lokomotívu, pozrieť si ju ale ľahko možno aj na tomto odkaze.

13.11.2016 - Creighton, stanica, lokomotíva #2669 triedy 19D a drezína pred depom ©Juraj Földes

120 Garrattiek triedy GMA a GMAM premávalo na hlavných aj na vedľajších tratiach skoro celej JAR, čím dosiahli svetové prvenstvo v počte výskytu tejto triedy. Nápravový tlak majú pod 16 ton, zabudované mali mechanické štokre, dosahovali maximálnu rýchlosť 72 km/h a mohli prechádzať oblúkmi s polomermi nad 84 m. Vyradené boli do roku 1988, niektoré takto slúžili 34 rokov.

13.11.2016 - Creighton, stanica, Garratt #4074 triedy GMAM z čela s vodnou nádržou ©Juraj Földes

Staničná  budova, ako aj zeleň v celom areáli vyzerá udržiavane a veľké parkovisko čakalo už len na prvých návštevníkov. Na Aloe Festival, (zrejme) s týmito parnými lokomotívami, v júli 2017, sú podľa stránky prevádzkovateľa už niektoré jazdy vypredané. My sme sa už len poďakovali trpezlivému strážcovi areálu a chceli sme skúsiť najkratšiu cestu na pobrežie. Za mestečkom sa po pár kilometroch stratil asfalt, cesta sa zúžila a navigácia nás viedla po okolitých kopcoch, pritom niekedy nám navrhovala odbočiť tam, kde ani cesta neviedla. Napokon bolo najrozumnejším riešením vrátiť sa po vlastných stopách cez Ixopo nazad, čo aj navigácia považovala za najrýchlejšiu alternatívu.

13.11.2016 - cesta pri Creightone do provincie Eastern Cape ©Juraj Földes

Nasledujúci pondelok, 14.11., sme sa presunuli po kvalitných cestách pozdĺž pobrežia do štvrtého najväčšieho mesta krajiny, do Durbanu, nazývanom v jazyku Zulu - tunajšej väčšiny - Ethekwini. V meste a na okolí sme trávili celý týždeň a zažili sme tu aj krátke návraty slnečného teplého počasia. Bývali sme vo vraj obľúbenej štvrti Morningside, v dôkladne zabezpečenom dome, ktorý tu nebol ale žiadnou výnimkou. Radu sme dostali takú, že sa za svetla kľudne môžeme voľne pohybovať, ale po zotmení sa po vonku radšej prechádzať už nemáme. To sme dodržali a za celú dobu v Afrike sme nemali ani pocit ohrozenia.

16.11.2016 - Durban, A. Lembede/ Smith Street, divadlá ©Juraj Földes

Na druhý deň sme dostali sprostredkovaný doprovod, miestneho čulého dôchodcu, ktorý s nami v priebehu dňa stihol absolvovať prehliadku mesta aj s odkazmi, čo by sme ešte mohli pozrieť.

Prvý bod programu bol štadión, presnejšie 106 m vysoký nosný oblúk strechy štadióna Mosesa Mabhidu postavený v roku 2009 pre maximálne 54 (na futbal) až 80 (pre Commonwealth Games) tisíc divákov, v predstihu k majstrovstvám sveta vo futbale. Autormi projektu boli: Gerkan, Marg and PartnersTheunissen Jankowitz Durban, Ambro-Afrique Consultants, Osmond Lange Architects & Planners, NSM Designs, Mthulisi Msimangs. V 2010-tom si na tomto štadióne zahrala okrem iných aj slovenská reprezentácia.

15.11.2016 - Durban, štadión Mosesa Mabhidu ©Juraj Földes

Na jednej strane oblúka jazdí lanová dráha na vrchol oblúka - taký šikmý výťah s celozasklenou kabínou a perfektným výhľadom na mesto. Z druhej strany, kde sa oblúk štiepi do pôdorysného ypsilónu, je možnosť pešieho výstupu, resp. zostupu za nižší poplatok. Kým na jednej strane je dominantou oceán, na opačnej je rozsiahle koľajisko so stanicou štadióna, ktoré plynule prechádza do (hlavnej) stanice Durban. Pod centrom mesta vedie viackoľajný koridor s mimoúrovňovými kríženiami na juh v dĺžke asi 8 km, až po stanicu Rossburgh, za ktorou sa trate Metrorailu rozvetvujú.

15.11.2016 - Durban, Moses Mabhida Station a za tým Durban Railway Station ©Juraj Földes

Okrem Metrorailu, ktorý patrí do konzorcia PRASA, iná koľajová hromadná doprava v meste od roku 1949, keď skončila premávka električiek, nie je. Koňka tu začala premávať v roku 1880, v 1902. roku ju vystriedali električky a tie postupne od roku 1935 nahrádzali trolejbusy. Trolejbusy v Durbane premávali do roku 1968.

15.11.2016 - Durban, Moses Mabhida Station, súpravy Metrorailu ©Juraj Földes

Na južnom konci nábrežnej promenády je uShaka Marine World z roka 2004 s originálnym nákupným centrom a viacerými zábavnými, aj kultúrnymi atrakciami. Nie je tu klasický klimatizovaný mall, ale vzdušná drevostavba v duchu miestnych tradícii z guľatiny a strechou z rákosia. Neďaleko vstupu do prístavu stojí na súši staršia námorná loď s akváriom a možnosťou občerstvenia.

15.11.2016 - Durban, uShaka Marine World, stavba inšpirovaná ľudovou architektúrou ©Juraj Földes

Do prístavu voľný prístup nie je, predstavu o ňom sme získali z krátkeho pobytu v reštaurácii Roma na 32. poschodí výškovej budovy, kde sa vyžaduje rezervácia a tú nám chceli ponúknuť len pre ďalší deň, ale nenamietali voči obhliadke 360° panorámy z ich jedálne. Impozantné je aj koľajisko prístavu, ktoré zrejme slúži na prekládku množstva tovaru z/do vozňov. Prístav takpovediac praská vo švíkoch. Denne, ako sme z nášho okna vídavali, čakal aj vyše tucet nákladných lodí na otvorenom mori na povolenie vplávať do prístavu. Už hladní sme sa aj s našim sprievodcom vrátili a najedli sa na hornej palube hrdzavej lode v Marina World pri švédskych stoloch s indickými jedlami.

15.11.2016 - Durban, pohľad z 32. poschodia, reštaurácie Roma, na prístav ©Juraj Földes

Pred hlavným vstupom do uShaky stál novší autobus firmy MAN so zreteľným označením „PeopleMover“. Ako sme zistili, tieto pekné autobusy jazdia v (teoreticky) štvrťhodinových intervaloch na troch linkách v centre mesta a počnúc druhým dňom sme sa s nimi párkrát aj zviezli za (pre nás) ľudovú cenu - celodenný lístok stál v prepočte asi 1 €, neprestupný jednorazový približne tretinu z toho.

15.11.2016 - Durban, Victoria Park, PeopleMover - autobus MAN aj pre turistov ©Juraj Földes

Na okraji užšieho centra sme natrafili na originálnu pamätnú tabuľu úrovňového železničného priecestia s West street, ktoré zaniklo v roku 1936 (!). Po širokých, prevažne jednosmerných uliciach je rušno, disciplína chodcov a aj vodičov bola poslabšia, ale zrejme si všetci dávajú pozor, ani sme nevideli žiadnu kolíziu. Najrušnejšie bolo v okolí stanice a trhu, je tam veľa Indov, relatívne najviac v celej JAR. Dlhé roky tu žil aj Mahátma Gándhí. Najpriebojnejšie jazdia vodiči taxíkov-maršrútiek, ktoré chvíľami vytvárali aj zápchy, lebo zastavovali svojim zákazníkom bárs aj v druhom či treťom pruhu. Nám ponúkali zvezenie sa len raz, pri pobreží, ale pohľad do ošumelého interiéru nás v momente odradil. Vo všeobecnosti sa ale ich personál o ne stará, bývajú umyté a zvonka čisté.

16.11.2016 - Durban, premávka v centre, pri radnici ©Juraj Földes

V tie ďalšie dni sme okrem iného navštívili prírodopisnú expozíciu na poschodí viktoriánskej budove radnice, kde na 2. poschodí je vraj hodnotná galéria, ale tú práve rekonštruovali. Najstaršia botanická záhrada Juhoafrickej republiky na okraji centra na nás zapôsobila ešte viac, ako tá inak pekná, veľká a udržiavaná v Pretórii. Unikátny Umgeni River Bird Park umožňuje vidieť (nielen) africké vtáky v rôznych klietkach, kde do niektorých väčších vstupujú rovno aj návštevníci, ale aj vzácne vtáky s voľnosťou pohybu, ktoré sa zrejme najlepšie cítia v parku.

19.11.2016 - Durban North, Umgeni River Bird Park, plameniaky © Juraj Földes

Krátke výlety autom sme absolvovali do hôr Valley of 1000 Hills a na vychvaľované pláže na sever od Durbanu - Umhlanga Rocks, s ešte sa rozvíjajúcou výstavbou a príjemnou promenádou. Po južnejšom Margate sme sa aj tu stretli s modrou zástavou, označujúcou kvalitu pláže, ale my sme sa odvážili akurát namočiť si nohy na okraji mora. Plavcov bolo minimum, surferov o čosi viac a to aj pre silné prúdenie vody, keď údajne niekedy jedinou záchranou sú plutvy. Varovné tabule upozorňujúce na žraloky, ktoré tam môžu byť aj napriek podmorským sieťam, sme si prečítali, ale ani žraloky, ani siete sme nevideli. Žraloky boli len v akváriu starej lode v Marina Worlde, kde bolo zrejme o ne dobre postarané.

16.11.2016- North Durban, Umhlanga Rocks, maják © Juraj Földes

Údolím 1000 hôr západne od Durbanu jazdí počas roka vždy poslednú nedeľu v mesiaci Umgeni Steam Railway, čo sme my akurát už nevystihli. Letenky sme mali vystavené na 21.11., preto sme sa týmito končinami previezli len autom a jazdu s vlakom Choo-Choo sme oželeli. Zastavili sme sa pri Phezulu Village, v akomsi skanzene a pozreli sme si aj folklórne tanečno-hudobné show pre turistov, s vedomím, že podobne, ako v iných skanzenoch sveta, vidíme obraz minulosti, kým dnešní Zuluovia žijú, ako väčšina ľudstva, naplno v 21. storočí.

17.11.2016 - Inchanga, Phezulu Safari Park, turistický folklór © Juraj Földes

V pondelok sme si mysleli, že sa na letisko dovezieme za necelú hodinu a preto sme sa v očakávaní, že poobedňajšia dopravná špička ešte nezačala, spokojne viezli von z mesta, keď sme zhruba na polceste k letisku, pri križovatke štvorprúdových rýchlostných ciest, so stavebnou činnosťou, dostali do zápchy, akú sme predchádzajúce tri týždne ani raz nezažili. Zhruba 16 km pred letiskom sme dlhé minúty stáli alebo sa posúvali ani nie krokom vpred, až sa nám pred očami premietali katastrofické scenáre, že čo bude ak boarding skončí pred našim príchodom na letisko. Keď sme sa, možno po polhodine, dostali na odbočovací pruh, kadiaľ sme mali pokračovať k letisku, zrazu sme mali voľnú cestu až po parkovisko, kde sa odovzdávali požičané autá.

21.11.2016 - Durban, King Shaka Airport © Juraj Földes

Odlet a samotný let, začínajúci chvíľu pred západom slnka, prebehol bez problémov a zhruba hodinu pred východom slnka sme po prílete na medzinárodné letisko v Dubaji počuli cez reproduktory spev muezína, vyzývajúceho veriacich k prvej modlitbe dňa. Cez kontroly sme prešli rýchlo a ako vysvitlo, nebolo treba ani získať vízum na mieste a stačila pečiatka pasovej kontroly. Na internete sme doma pokúšali rezervovať si vstupenky na vyhliadku aktuálne najvyššej budovy sveta, ale tie už boli na daný deň vypredané mesiace vopred. Ponúkala sa ale možnosť objednať si sprievodcu na obhliadku mesta spojenú s návštevou Burj Khalify. Neočakávam, že by sme voľakedy v budúcnosti ešte leteli na dovolenku do Dubaja, tak sme využili nie lacnú ponuku na asi štvorhodinový okruh luxusným autom, so šoférom a sprievodcom, po jednom z najbezpečnejších a najbohatších hlavných miest sveta.

22.11.2016 - Dubaj, medzinárodné letisko, stanica metra © Juraj Földes

Ešte sme na letisku nedojedli skoré raňajky, keď mi zapípal mobil s otázkou, že kde sme. Bol to náš šofér, ktorý po výmene informácii si nás vyzdvihol, v bielom vozidle a v mieste obvyklej kompletne bielej sutane pred odletovou halou, aby po skoro šiestich hodinách nás tam zase vyložil. Po pár minútach pristúpil do auta mladý, na európsky spôsob oblečený muž, ktorý sa predstavil ako Ibrahim, hovoril veľmi dobre po nemecky a staral sa o nás po celú dobu najmä množstvom informácii. Nebol vraj ešte nikdy v Európe, zato výborne sme mu rozumeli, iba sme si nestihli zapamätať všetko, čo nám za ten čas porozprával.

22.11.2016 - Dubaj, náš sprievodca sa predstavil ako Ibrahim © Juraj Földes

Už pri hľadaní cesty, ako sa dostať od príletov na úroveň vstupu k odletom sme sa nechtiac vyviezli pohyblivými schodmi o úroveň vyššie - k presklenej lávke vedúcej k metru, možno by bolo správnejšie hovoriť o nadzemnej dráhe. Jedna z dvoch tratí v meste obsluhuje hneď dvomi stanicami (zo 45) obrovské letisko. Okrem týchto dvoch tratí o aktuálnej dĺžke 75 km v mestskej a prímestskej doprave, je na letisku krátka, tiež automatická, podzemná dráha spájajúca terminály A+B s C, s ktorou sme sa museli aj viackrát previezť. Metro, svojho druhu jediné v týchto končinách, je všade viditeľné - okrem estakád aj vďaka futuristickým staniciam nad mestskými triedami. Pre nás neviditeľnými ostali električky, ktoré v meste premávajú od roku 2014 na dvoch tratiach.

22.11.2016 - Dubaj, Dubai Creek © Juraj Földes

Prehliadka Dubaja začala starým mestom, kde práve najstaršie vyzerajúce budovy sú replikami a táto malá štvrť funguje ako skanzen - namiesto obyvateľov tu slúžia zamestnanci. Neďaleké nefalšované trhovisko sa ešte len prebúdzalo a my sme pokračovali vodným taxíkom cez Dubai Creek na západ k trhu s korením. Väčšina obchodíkov práve otvárala a všade to už rozváňalo korením, dovážaným zo všetkých kútov sveta. Hojne boli zastúpené aj klenotníctva, zlatníctva a remeselné výrobky. Radšej sme sa príliš nezdržiavali, lebo nás čakala ešte návšteva hotelového mestečka v orientálnom duchu a umelého morského ostrova Palm Jumeirah.

22.11.2016 - Dubaj, monorail a tunel smerom na Palm Jumeirah © Juraj Földes

Autom sme sa tam dostali v tieni monorailu jazdiaceho nad stredom hlavnej prístupovej cesty. Posledný úsek prekonávajú autá podmorským tunelom skoro až po vonkajšiu okrajovú promenádu okolo umelého súostrovia. Okrem apartmánov sú tu zastúpené aj hotely najvyšších kategórii, tie majú tuším aj sedem hviezdičiek. Najvyššie ceny za noc, ktoré nám spomínal Ibrahim som sa ani nesnažil zapamätať - za ne by už bolo možné rovno kúpiť menšie auto. Za všetko bohatstvo vďačia Dubajčania (2 milóny občanov) okrem šejkovi a rope aj armáde 3 miliónov cudzincov tu zamestnaných, údajne len jednorázovo na 2 roky.

22.11.2016 - Dubaj, Marina, uprostred Infinity Tower, prezývaná brušná tanečnica © Juraj Földes

Kým vystal čas do návštevy 124. a 125. poschodia veže Khalifa, zaviezli nás do Mariny Dubai, kde svojou extravagantnosťou vyniká nepravouhlý Infinity Tower od tej istej architektonickej kancelárie SOM - Skidmore, Owings& Merrill, ktorá vyprojektovala aj aktuálne najvyššiu budovu sveta. Keď som Ibrahimovi spomenul Gehryho tancujúci dom v Prahe, tak nám prezradil prezývku Infinity - brušná tanečnica. Po krátkej prechádzke v tieni výškových budov po pešej zóne nasadáme a po širokých bulvároch uháňame zväčša len tesne nad hranicou povolenej rýchlosti, lebo pokuty sú vraj mastné, k podzemným garážam nákupného centra Dubai Mall pri úpätí veže najvyššej. Po pešom presune popri obchodoch s vianočnou výzdobou - 22.11. - sme zakotvili pri občerstvení naproti vstupu pre návštevníkov veže. Ibrahim nezabudol zdôrazniť tolerantnosť emirátu voči iným náboženstvám - okrem iných tam majú aj katolícky kostol Panny Márie.

22.11.2016 - Dubaj, Burj Khalifa, zatiaľ najvyššia veža sveta © Juraj Földes

Pred dvanástou sme sa dočkali - pár minút pred vyznačenou platnosťou lístkov prechádzame prvou kontrolou, aby sme pred druhou kontrolou, pred výťahmi ešte chvíľku počkali. Rýchlovýťah nás hladko vyviezol na 124. poschodie, kde sa dá po presklenej vyhliadkovej terase obísť väčšia časť obvodu budovy. Medzi ochrannými pancierovými sklami je vo výške očí asi 10 cm medzera - akurát na fotenie a snímanie. Peši možno vyjsť na 125. poschodie, kde sa dá absolvovať kompletný obvod budovy, ale tu už škára pre fotenie chýba. Nad nami sme mohli vidieť ešte vyhliadkové 148. poschodie, ale odtiaľ by sme toho asi ani viac nevideli. Bol ľahký opar, viditeľnosť po morské pobrežie bola ešte dobrá, ale až do Abu Dhabi sme nedovideli.

22.11.2016 - Dubaj, Burj Khalifa, pohľad zo 124. poschodia © Juraj Földes

Po necelej hodine, po absolvovaní výstavných panelov a predajne suvenírov, nás odviezli na letisko, kde sme rýchlo prešli kontrolami a po obvyklom čakaní sme po necelých 22 hodinách odletu z letného Durbanu zase odlietali plní dojmov, pri západe slnka do inej, európskej zimnej reality.

22.11.2016 - Dubaj, Dubai Creek zhora © Juraj Földes

Titulná fotografia: 15.11.2016 - Durban, pohľad z 32. poschodia na prístav ©Juraj Földes

Literatúra:

Průvodce na cesty/ Tomáš Tureček: Jižní Afrika, 2. vyd. freytag& berndt, Praha 2010
National Geographic/ Velký průvodce/ S. Cosi, R. Whitaker, S. Reinders: Jižní Afrika, Computer Press, Brno b.v.
Hypertextové odkazy na príslušné webové stránky