Na tej našej lokálke

24.12.2017 8:00 Kamil Korecz

Na tej našej lokálke

Keďže dnes je ten pravý čas vianočný, prinášame vám článok sviatočný. Dnes nebudete klikať fotky ani obdivovať cez sklo svet, dnes o iné čítanie postaral sa vlaky.net. Ak neviete sa dočkať, čí nájdete si pod stromčekom hodinky a či len vo vreci mačku, skráťte si čas a prečítajte si zatiaľ našu malú veršovačku.

 

 

 

 

V meste plnom ľudí stojí veľká stanica,
tetky s nošou, husi, horárova hrubá palica.
Kroky ťažké ba i nohy bosé ťapotajú perónom,
v diaľke počuť spievať veľký zvon.
Pán prednosta si cviker na nos nasadí,
spokojne sa na hodinky zahľadí.
Chladné pivo, teplé párky, batožiny hromady,
kúsok ďalej z vozov prekladajú tovary.
Rušno je tu ráno, večer, celý deň,
mračná pary, stĺpy dymu robia tieň.

Na koľaji tretej vláčik vzdychá, fučí,
paru bielu sipí, keď sa so stanicou lúči.
Cinkne prístroj, ruka kľukou zavrtí,
ťahom drôtu výhybka sa prestaví.
Návestidlo rovnako sa posnaží,
svoje rebrované rameno vzpaží.
Jazde voľno bez meškania udelí,
smerom na lokálku úsek voľný je celý.
Výpravca už zelený terč zdvihol,
sprievodca na pohotovosť hvizdol.

Pod kotlíkom uhlie ohník spaľuje,
naleštená mašinka vodičku si ohreje.
Čierny dym v chumáčoch sa valí z komínka,
odchádzame práve načas, žiadna novinka.
Para fúka, vláčik ťahom vzdychá,
na kuriča z dvierok ohňa žiara dýcha.
Mašinfíra z okienka sa zahľadí,
regulátor presnou rukou pohladí.
Niet už na čo čakať, ihneď môžme vyraziť,
strýcov, deti a ich tety z trhu domov dopraviť.

Spriahla starú pieseň zavŕzgali,
koľaje i podvaly si zastonali.
Hrklo vagónikmi, trhlo súpravou,
opúšťame mesto priemyselnou krajinou.
Vydáva sa vláčik denne odpočítať zastávky
našej rodnej, malej, milej, krátkej lokálky.
Zvoľna stúpa, neprestaj kľukatí sa úbočím,
tichom lesa, sprevádzaná spevom škovránčím.
Tu objaví sa v diaľke čierny tunel,
vláčik pred nim vždycky sťažka funel.
S čiernou tmou sa bude dlho pasovať,
Ferko Zuzke stihne malý božtek dať.

Keď sa vláčik von z tmy vynorí,
nový pohľad do krajiny otvorí.
Tetky z trhu stíchnu, noše prázdne stranou odložia,
všetky ako jedna na kvitnúce jablone sa zahľadia.
Ba i Ferko so Zuzkou kuknú von cez oblôčik,
pozorujú, ako rezko už uháňa ten ich vláčik.
Za tunelom trať už klesá, kopíruje potôčik,
pre zdar cesty nemôže už v ničom byť háčik.
Vláčik plnou parou s hvízdajúcou píšťalou si uháňa,
na návrší za dedinou kostol odpoveď mu vyzváňa.

Ešte štyri zastávky a potom už len konečná,
tam na konci za stanicou veliká je baňa piesočná.
Dlhý, ťažký vlak naložený vyťaženým pieskom
musí čakať, kým na trati bude preňho miesto.
Pokým osobáčik z mesta pri peróne zastane,
ten nákladný si z vodojemu vodu odchlipne.
Len čo vláčik osobáčik prichádza od mesta,
vláčik náklaďáčik hotuje pohýnať sa z miesta.
Najskôr treba ale úkon úradnícky spraviť:
telefónom súhlas k jazde vybaviť.

Telegrafné drôty zacinkali,
súhlas k jazde odovzdali.
Krátkym hvizdom ozvala sa parná píšťala,
keď nákladná zmeska voľno k mestu dostala.
Vzápätí už nákladný vlak pomaličky, po metri,
prejde poza humná, polom, lúkou, pri vechtri.
Kľuka beží, šranky už sa zaklopili,
na hradskej priecestie tým uzavreli.
Vedľa kľuky stojac závorára,
mašinfíra s pomocníkom zdravia.

Ešte malú chvíľu držať v ťahu kolesá,
po oblúku tunel, za ním trať už len klesá.
Tam už parný stroj si oddýchne,
ba i kurič od lopaty vydýchne.
Po pár kilometroch mihocú sa ojnice,
v rytme kolies sekundujú spojnice.
Vo vagónoch piesok čaká príchod včasný,
veď je na to dobrý dôvod jasný:
čakajú ho pece vo fabrike,
budú z neho skla tablice.

Snáď i pánu výpravcovi prídu z neho okno zaskliť,
veď Jožko s Jurkom nechceli ho schválne rozbiť.
To im iba rýchla lopta uskočila,
keď vybíjaná na dvorčeku sa točila.
Tetky nad tou škodou lamentujú,
na loptošov sa jedna druhej ponosujú.
Skôr než sa zo staničky domov rozídu,
trkotaním spomenú husi, kvaku ba i koloťuka Frídu.
Tak to chodí na dedine ba i v malom mestečku,
i tam vedú živé trate, panečku!

Úvodná snímka: Os 25450 Jelenia Góra - Harrachov 21.12.2012 vchádza do cieľa © PhDr. Zbyněk Zlinský

Súvisiace odkazy