Cesta po gemerských spojkách

1. deň (Pivec)

V pondelok 25.júla sme sa stretli na železničnej stanici v Košiciach v rýchliku R 804 Sitno a po necelej hodine cesty sme vystúpili v Rožňave. Ďalší presun sa uskutočnil  MHD na autobusovú stanicu, odkiaľ nám išiel autobus do Štítnika. V potravinách sme doplnili zásoby a mohlo sa ísť. Zo Štítnika sme sa ešte potrebovali presunúť do Slavošoviec čo je približne 9 km a keďže autobus v nedohľadne, tak sme sa rozhodli, že to skúsime stopom. Spočiatku sa nám nedarilo, ale potom sa nad nami zľutovala ženská dvojčlenná posádka škodovky a tak sme sa jej nasáčkovali aj s batohmi do auta. Neskôr vysvitlo, že je to výpravkyňa zo stanice Slavec jaskyňa a aj touto cestou by sme sa jej chceli ešte raz poďakovať.

 V Slavošovciach nás vysadila kúsok od zastávky Slavošovce-obec. Hneď za zastávkou začínajú stopy po nedostavanej trati, na konci malej lúky je násyp, z ktorého mala trať viesť ponad miestny potok mostom (č.1) a ďalej nadjazdom (č.1) cez miestnu komunikáciu. Pokračujeme poľnou cestou vedľa násypu a prichádzame k ďalšiemu mostu (č.2). Trať mala pokračovať do mierneho stúpania už mimo obce a oblúkom sa opäť vrátiť do Slavošoviec. Tu malo podľa môjho názoru dôjsť ku križovaniu tratí. V tomto oblúku sa pravdepodobne nachádza ešte jeden most cez potok. My sa však od mostu č.2 vraciame naspäť do dediny, prechádzame železničné priecestie (na moje počudovanie s aktívnym bielym svetlom) a ideme smerom k miestnej časti Továreň k cestnému nadjazdu (č.2). Po ľavej strane je papiereň, kde vidno násyp trate s mostom (č.3).

Vraciame sa späť k priecestiu a odtiaľ ideme po koľajach smerom k miestu, kde sme pôvodne začali putovanie. Po prejdení mosta ideme vpravo a štveráme sa na svah, kde mala trať pokračovať. Je tu plno zvyškov z nejakých budov a dozvedáme sa, že sú to pozostatky z hál papierní, ktoré tu kedysi stáli. Nič pre nás. Pokračujeme panelovou cestou kadiaľ mala ísť trať a prichádzame aj k cestnému podjazdu. V týchto miestach mala vraj stáť stanica. Miestny chlapec sa nás pýta, že kam ideme a tak mu odpovieme, že hľadať poklad do tunela. Prechádzame zárezom na konci ktorého je mostík (č.4). Tu sa trať mala stáčať oblúkom doprava do hôr. Po prejdení okolo smetiska už len pokračujeme po lesnej ceste a hľadáme náznaky trate a vchod do Slavošovského tunela. Aj napriek obrázku s miestom vchodu do tunela od Igiho ho prehliadneme (vegetácia si tu robí svoje) a pokračujeme ešte necelý kilometer po ceste. Keďže sa nám nepozdáva veľké stúpanie, tak sa vraciame a po dôkladnom prieskume nakoniec Jano63 nachádza vchod do tunela. Načase, po takmer štyroch hodinách od začiatku putovania.

 Samotný vchod sa nachádza v jame a do tunela vteká voda. Predtým, než som vchod uvidel na vlastné oči som si myslel pri pohľade na fotky, že do tunela sa dá dostať len vplazením, ale otvor je dostatočne veľký, odhadujem 1 meter, takže dospelý človek sa zohne a je v tuneli. Po zopár desiatkach metrov naplavením nasleduje už len tma a vlhko tunela. Na prechod odporúčam dostatočne výkonné baterky, nakoľko prechod jedným smerom trvá približne pol hodiny a moja plne nabitá halogénka dosvietila v polovici cesty späť. Ale Kamilk mal v zásobe baterku na ručný pohon a ja ešte čelovku. Dno tunela je vybetónované, v strede je žľab v ktorom tečie voda. Na stenách sú napísané čísla, každých 10 metrov, takže sme presne vedeli, ako ďaleko sa nachádzame od vchodov. Vypadá to tak, že ich niekto obnovoval, nakoľko sú písané dvojmo, jedno staršieho vyhotovenia a druhé novšie. Po prejdení cca 800 metrov nasledoval prvý veľký výklenok a po 1500 metroch druhý. Keďže prechod k revúckemu portálu bol nemožný pre zatopenie (odhadujem 0,5-1 m), tak sa po nafotení zopár snímok vraciame späť k slavošovskému portálu.

Na lesnej ceste si dáme občerstvenie a vydávame sa na cestu cez hrebeň hľadať druhý portál Slavošovského tunela. Prejsť cez hrebeň sa dalo buď priamo do kopcov (nič moc), alebo po lesných cestách s obchádzkou. Volíme druhú možnosť, ktorá sa neskôr ukázala ako tá horšia a tá obchádzka trvala rovné štyri hodiny, pokiaľ sme vyšli z lesa. Urobili sme si menšiu hrebeňovku cez Homôlku (745), okolo Ostrého vrchu (870) a po žltej značke sme sa pustili smerom na Skalicu (731). Na tomto úseku žltého chodníka dostala zabrať moja mačeta, prechod tadiaľto najlepšie vystihol Jano63 – nie je to turistický, ale masochistický chodník. Zarastené ako v pralese a samá žihľava.

 Niečo po osemnástej hodine sme vyšli z lesa na lúku pri viadukte a naskytá sa nám krásny pohľad na dolinu s majestátnym viaduktom, neskôr vidno aj Koprášsky tunel. Odtiaľto to zďaleka vypadá, ako keby každú chvíľu mohol výjsť z tunela vlak a po prejazde cez viadukt by sa stratil v záreze. Realita je však iná a tak sa o onedlho ocitáme v záreze pred viaduktom a následne na viadukte. Tu máme trištvrte hodinovú prestávku, počas ktorej sa  Jano63 a Kamilk vydávajú na prieskum tunela. Ja zostávam na viadukte s batohmi, lebo nohy mi povedali, že aby som tam išiel bez nich. Vzhľadom k tomu, že je už neskoro, tak nejdeme k revúckemu portálu slavošovského tunela a vydávame sa pešo cez Magnezitovce na hlavnú cestu do Revúcej. Autobus by ste tu po piatej hodine poobede márne hľadali, potom až v noci. Čaká nás ešte presun na zastávku ŽSR Revúcka Lehota, kde máme zabezpečený nocľah v penzióne, resp. aspoň sme si to mysleli. Pri SMZ stopneme dodávku a tá nás odvezie na uvedené miesto. V penzióne však nespíme, prednosť dostal rakúsky zájazd. Hlúpo sa vyhovorili, že sa nepotvrdila objednávka, pritom od objednávky vedeli, že prídeme neskoro večer. Neverím tomu, že by nenašli hocijakú voľnú cimru na jednu noc. Dali si tam aspoň pivo a vedúci nám navrhol, že nás odvezie do Revúcej do hotela. Aspoň že to a tak nakoniec hlavy skladáme na noc tam.

2. deň (Kamilk)

Na druhý deň sme na našej ceste po telese nedobudovanej trate Slavošovce – Muráň - Tisovec pokračovali z Revúcej, ale už bez Pivca, ktorého sklamali nohy. Rozlúčili sme sa s ním v Revúcej na stanici a vydali sme sa smerom na Tisovec.

V Lubeníku sa mala trať od Slavošoviec napojiť na existujúcu trať č. 165 Plešivec - Muráň a práve v Revúcej sa mala znova od tejto trate odpojiť a to na muránskom zhlaví. Istým dôkazom tohto je „dvojpoľový“ cestný nadjazd na konci revúckej stanice, kde jednou stranou je vedená trať do Muráňa a druhou mala viesť plánovaná do Tisovca. Plánovaná trať nepokračuje po trati 165 až do Muráňa z toho dôvodu, že bolo potrebné prekonať hory medzi Muráňom a Tisovcom, čo malo byť riešené pozvoľným stúpaním trate a nakoniec vrcholovým Tunelom pod Dielikom.

 Hneď za stanicou a za cestným nadjazdom je na telese plánovanej trate vyjazdená poľná cesta. Identifikovať sa dá jednoducho - nie sú na nej žiadne prudké sklony a iba mierne oblúky a navyše po cca 100 m sa nachádza menší mostík ponad akýsi miestny potôčik. O kus ďalej je pomerne veľký kamenný most ponad väčší potok, myslím že sa volá Muráň (foto). Teleso plánovanej trate, dnes cesta, je striedavo vedené lesom a lúkami, násypom a zárezmi. Na jednom mieste v záreze je cesta značne rozbahnená (foto), aj keď už dávnejšie nepršalo. Cestou sme prešli po jednom nadjazde ponad miestnu cestu a po malej chvíli sa dostávame k väčšiemu a aj vyššiemu mostu ponad potok a cestu do kúpeľov. Most je tvorený oceľovou konštrukciou s dvoma hlavnými nosníkmi. Po týchto nosníkoch sa dá prejsť na druhú stranu, na zábradlie však bežne vyvinutý jedinec nedočiahne a tak treba trochu balansovať vo výške tak 8-10 metrov nad terénom. Kto si netrúfa, môže to v pohode a bez časovej straty bezproblémovo obísť. Hneď za mostom bol v daný deň železničný násyp využitý babkou na sušenie sena, práve ho obracala. Len čo sme jej odpovedali na jej pozdrav a otázku kam ideme, rozhodila rukami, že sa tu mala kedysi stavať železnica, že už aj bola vybudovaná krásna drevená zastávka Revúca - kúpele a že ľudia všetko rozobrali a postavili si mnohomiliónové domy. Keďže to vyzeralo na veľmi dlhý výlev tak sme rýchlo pozdravili a pokračovali ďalej za vyhliadkou milosrdného tieňa.

Ďalej sa teleso trate znova zabára do lesa a opäť je využívané ako cesta, čo má svoje plus - nemusíme sa predierať vegetáciou a dá sa kľudne vykračovať ako na nedeľnej popoludňajšej prechádzke. O tom, že ideme správne nás ubezpečuje niekoľko menších oporných múrov a prepustí. Miestami je trať vedená na pomerne vysokom násype. Po nejakom čase sme narazili na neprehliadnuteľný oporný múr. Odhadom má výšku impozantných 15 metrov a dĺžku okolo 100 m. Musel som svoj krk poriadne vykrúcať, keď som sa chcel pozrieť na jeho horný okraj. Na jednej fotke je pre lepšiu predstavu o jeho výške odfotený aj Jano a to dokonca v mieste, kde sa múr už zvažoval ku koncu. Len čo sa tento múr skončí lesná cesta zatáča prudko vľavo (takýto oblúk je príliš aj na úzkorozchodku). Sprvoti sme sa naľakali že sa ďalej budeme musieť predierať cez kriaky ale naše obavy vzápätí vyvrátil pohľad na revúcku oporu prvého z viaduktov (foto). Výška murovanej časti opory je asi 8 metrov, protiľahlú oporu sme vďaka hustým porastom nevideli. Dostať sa na druhú stranu údolia však nebol problém, po ľavej strane je síce zanesený ale aj tak čiastočne viditeľný a najmä dobre schodný odvodňovací žľab, neskôr pomerne slušný chodníček. Potom už len skok cez potôčik a vyštverať sa hore. Náprotivná opora viaduktu vyzerá rovnako, len je trochu viac obrastená stromami (foto).

 Ďalej je cesta menej vyjazdená, sem-tam treba prekročiť nejaký konár, ale aj tak sa po nej dobre ide. Na jednom mieste (neviem už presne kde to bolo) sme vyšli na akúsi čistinku resp. križovatku lesných ciest. Tu nebolo celkom jasné kade pokračovať, ale keď sme si predstavili ako maximálne by mohla trať zatáčať, nebol to až taký problém nájsť. Ďalej míňame niekoľko menších oporných múrov, prepustí a jeden rozostavaný nadjazd lesnej cesty ponad trať (foto). Cesta sa postupne redukuje na chodník, vegetácia je čím ďalej hustejšia a otravnejšia. Naraz chodník na telese trate kolmo preťal iný, prudko sa zvažujúci chodník. Nanešťastie sa ďalej po telese bez mačety pokračovať prakticky nedá a keďže predpokladáme, že sme pri druhom viadukte rozhodli sme sa ísť po dobrom chodníku dole.

Po chvíľke sme zistili, že smerujeme priamo do rómskej osady pri Muránskej Dlhej Lúke, v mape VKÚ uvedenej tuším ako „tábor“. Po neúspešnom pokuse osadu obísť (bažiny, plot) a vrátiť sa k viaduktu sme sa rozhodli risknúť to cez osadu. Nepríjemný zážitok. Pohľady "indiánov", chatrče. Čo najrýchlejšie sme po asfaltke popri futbalovom ihrisku došli na okraj dediny a zatočili vľavo cez družstvo hľadať tretí viadukt. Išli sme po kvalitnej poľnej ceste, navyše sa aj sľubne zatáčala smerom, kde sme predpokladali tretí viadukt (s medziľahlým pilierom). Bolo okolo poludnia, oskar poriadne pripekal a tak sme to asi po 15tich minútach nechali aj kvôli tomu, že nás čakala dlhá a zložitá cesta domov. Posledný vlak z Tisovca sme mali okolo štvrtej, ale podarilo sa nám stihnúť už ten o druhej aj vďaka šťastiu a dobrým busovým spojom (čo vonkoncom neplatilo pri ceste do Slavošoviec a potom do Revúcej).

 Cestou autobusom z Muránskej Dlhej Lúky do Muráňa sa mi na priecestí ešte podarilo cez čelné sklo v chvate cvaknúť manipulák, neskôr sme si po ľavej strane všimli násyp pred Tunelom pod Dielikom a pri klesaní aj miesto plánovaného priecestia. Teda aspoň si myslím, že to bolo ono.

Na záver môžem povedať len to, že mi to vstávanie o pol druhej ráno, nejakých 350 km a asi 7 hodín cesty stálo za to. Vidieť a zažiť niečo ako tu sa dá len málokde. Niekedy v budúcnosti, ak sa podarí tak blízkej, by som sa tam rád vydal ešte raz a dokončil prehliadku zvyšných objektov (najmä Koprášsky tunel, revúcky portál slavošovského tunela a Tunel pod Dielikom), na ktoré nám nevystačil čas a energia. Zaujímavá môže byť aj prehliadka pôvodnej trasy trate č. 174 Tisovec - Brezno v úseku Tisovec - Tisovec Bánovo s úvraťou a samozrejme ozubnica do Pohronskej Polhory s neodmysliteľným Čertovým viaduktom a Viaduktom pod Dielikom. Máme že to veru nespočetne krásnych miest na tom našom malom krásnom Slovensku!

Za poznámku a poďakovanie stojí fakt, že časť cesty na ozubnici sa nám podarilo absolvovať na stanovišti rušňovodiča 812-tky, keď nás sám sprievodca zavolal dnu len čo si všimol, že fotíme cez pootvorené dvere a čelné sklo. Vďaka!