Z archívov čiernej kroniky: 2.1.1956, Bratislava filiálka

3.3.2010 8:00 Bc. Jozef Gulík

Z archívov čiernej kroniky: 2.1.1956, Bratislava filiálka

Je tu opäť čas, aby sme pokračovali v našom nepravidelnom (a veríme, že obľúbenom) seriáli a pridali tým ďalšiu kocku do pestrej mozaiky čiernej kroniky. V ďalšom zo starých príbehov si rozpovieme niečo o posunovačoch a náplni tejto, bezpochyby namáhavej a nebezpečnej práce. Jej náročnosť i nebezpečnosť však môže za istých okolností nadobudnúť tak trochu odlišný a nevšedný význam... ;)

     Tomáš, írečitá to osôbka, sa 2. januára 1956 hlásil do pravidelnej služby na svojom pracovisku, v stanici Bratislava-Nové Mesto (neskôr Nivy), ráno o 7. hodine. Ako vedúci posunu u III. staničnej zálohy mal pridelenú dvojicu posunovačov: Jána a Františka. S týmito dvoma a posunujúcim rušňom mal v priebehu dňa za úlohu obslúžiť všetky vlečky v obvode staníc Bratislava-Nové Mesto a Bratislava filiálne nádražie.

     Hneď po nástupe do služby však so svojimi posunovačmi najprv odišiel na povinnú závodnú schôdzu, ktorá trvala približne do pol deviatej. Schôdza mala síce skromný, avšak o to zaujímavejší program – plnenie plánu v uplynulom roku (ako rekapitulácia po prelome rokov) a veci z neho plynúce. Suché analytické čísla však bežných robotníkov vzrušovali menej než ďalšia téma, a to odmeňovanie posunovacích čiat.

     Plán by mohol vziať čert, keby od neho nezáviseli práve mimoriadne koncoročné odmeny. Niekto odchádzal zo schôdze nadmieru spokojný a niekto zas pekne nasrdený. Presne do tejto druhej kategórie patril aj posunovač Ján. Vnútri sa ešte zdržal komentárov, ale hneď ako vyšiel von, začal nahlas hromžiť, keďže jemu sa z odmien neušlo nič. Ak sa kvalita jeho práce v uplynulom roku 1955 aspoň štipkou podobala tomu, čo sa nám ešte iba chystá predviesť, niet sa ani veľmi čo čudovať. Rázne prehlásil, že on sa môže na celú robotu vykašlať, nech ju robia tí múdrejší. Kolega Tomáš ho upokojoval, aby to pustil z hlavy a nechal tak, pretože rozčuľovaním aj tak nič nevyrieši.

Náčrtok stanice Bratislava-Nové Mesto (neskôr Bratislava-Nivy) z roku 1954.

     Po tejto schôdzi začala III. posunovacia zálohu svoju bežnú prácu a pustila sa do posunu s vozňami v obvode žst. Bratislava-Nové Mesto. Nálada a „pracovný elán“, ktorými Ján nakazil celú posunovaciu čatu, však kolísali niekde okolo bodu mrazu a podľa toho to aj vyzeralo. Všetko zlé je však na niečo dobré a svojsky to platilo aj pre našu trojicu chlapov. Išlo totiž o výbornú zámienku ísť si niečo vypiť a spláchnuť krivdu dolu hrdlom. Asi okolo desiatej hodiny si teda Ján spolu s Tomášom odskočil do staničnej reštaurácie, kde vypili každý po pol deci rumu a po jednom pive.

     Vedúci posunu Tomáš vlastnými slovami zdôvodňuje tento počin: „Liehový nápoj som použil preto, že na celozávodnej schôdzi som nebol ohodnotený a odmenený. Toto ma tak najedovalo, že som od jedu začal piť“. Potom sa vrátili k posunovaciemu rušňu, ktorý bol pripravený na cestu do neďalekej stanice Bratislava filiálne nádražie, za účelom obsluhy vlečiek.

     Hneď po príchode na filiálku, čo bolo krátko po pol jedenástej, si najprv rušňom pripravili vozne pre jednotlivé vlečky, ktoré stáli na koľaji č. 2. Po tejto príprave sa vedúci posunu Tomáš odobral do dopravnej kancelárie, kde od výpravcu obdržal kľúče od výhybiek a súhlas na vykonanie posunu na vlečkách Uhoľné sklady, Termostav, Lednár a Emailit. Do týchto závodov, ktoré majú spoločnú vlečku, potom odvážali asi tri alebo štyri vozne (presne si už Tomáš nepamätal).

     Nemohla však opäť chýbať návšteva staničného bufetu na filiálnom nádraží, kde si údajne obaja nechala dvojica (Ján a Tomáš) znova naliať po pol deci rumu a po jednom pive. Keďže však občas treba v práci aj niečo robiť a nielen posedávať po pohostinstvách, po vypití nápojov sa dvihli a pobrali sa späť k rušňu. Celý pobyt III. zálohy na filiálke trval asi len 15 minút, potom bola vypravená na obsluhu vlečiek.

     Ako prvé v poradí obslúžili Uhoľné sklady (Nosek), pre ktoré mali dva ložené vozne. Tie odstavili a miesto nich vytiahli von osem prázdnych vozňov. Posunovač František stál vonku pri bráne a odbočnej výmene, a vo vnútri areálu posunovali Ján a Tomáš. Už cestou na vlečky sa dostavil ďalší abstinenčný príznak, takže už počas obsluhy druhej vlečky si odbehli ku blízkej zastávke Slovany, vedľa ktorej sa nachádzal útulný bufet. Tradícia sa nesmie porušovať, takže znova si dali pol deci a navrch jedno pivo.

     Zdržali sa asi 10 minút, počas ktorých František, stojaci pri bráne podniku, nemal prehľad o tom, čo presne sa vo vnútri areálu robí. Keď ich ale oboch pozoroval pri vyťahovaní prázdnych vozňov von z vlečky, všimol si, že sú „vo veselej nálade, ako keby niečo vypili“.

     Zostávalo obslúžiť zostávajúce dve vlečky, ktorá práca im zabrala asi pol hodiny a následne sa vracali späť do stanice filiálka. Keďže do stanice mali ‚Voľno‘, vošli z vozňami dovnútra a zostali stáť. Po návrate do stanice filiálka sa František odobral do dopravnej kancelárie odovzdať výmenové kľúče a za ním sa pobral aj vedúci posunu Tomáš, ktorý niesol odovzdávkové lístky. Iba ich položil na stôl a hneď aj odišiel von. Vo dverách sa minul s kolegom Jánom, ktorý však nemal v kancelárii žiadnu prácu – jedine ak provokovať.

     Výpravca na Jánovi aj Tomášovi postrehol, že: „... sa akosi nápadne vyzývavo chovajú a sú najedovaní“. Nemohol si ich nevšímať, najmä keď ho Ján pristavil s ťažkou artikuláciou mu začal vysvetľovať: „Súdruh výpravca, viete, my sme tí najsprostejší“, čím podľa všetkého narážal na tých múdrejších, ktorí dostali odmeny a ktorým by dnes najradšej prenechal všetku svoju prácu. Výpravca Jánovi diplomaticky povedal, nech to nechá tak – nemal čas ani najmenšiu chuť venovať sa jeho psychologickým problémom, mal totiž svoje povinnosti. Dokončil prípravu vlakovej cesty pre návrat posunovacieho rušňa do stanice Nové Mesto a vyšiel von do koľajiska vypraviť nákladný vlak do Petržalky.

     Len čo výpravca vyšiel von, znechutený Ján z ničoho-nič celou silou kopol do dreveného podstavca (skrinky) zabezpečovacieho zariadenia, z ktorého vylomil jednu dosku na dvierkach. Sám priznáva: „Keď sme sa vrátili z obsluhy vlečky, išiel som rovno do dopravnej kancelárie, kde som už cítil, že som podnapitý, a tam, neviem z akých dôvodov som kopol do skrine bloku, kde som vyrazil jednu dosku.“ František sa agresívnej reakcie zľakol a hovoril mu, aby mal rozum, lebo to bude musieť zaplatiť. Nato Ján odišiel bez slova von. Ani januárový chlad však nestačil na schladenie jeho horúcej hlavy...

     V tom čase, okolo 13. hodiny, cestný traktor vyťahoval na stanicu po vlečke zo závodu BEZ na Ulici februárového víťazstva jeden ložený vozeň. Riadil ho traktorista Filip: „Ešte v závode som si zapnul za traktor lanom dlhým 4 m železničný vozeň a pretiahol som tento do polovice vlečkovej koľaje. Pred výmenou do stanice som traktor zastavil, načo aj železničný vozeň ostal stáť a odišiel som do dopravnej kancelárie pre kľúč od výmeny, aby som si túto mohol odomknúť a prestaviť. Po príchode do dopravnej kancelárie som videl, že vnútri sú viacerí železniční zamestnanci, z ktorých dvaja boli značne v podnapilom stave a robili dosť veľký krik.

     Po príchode do kancelárie si traktorista od výpravcu vyžiadal kľúč od výmeny, aby ložený vozeň mohol zatiahnuť na druhú staničnú koľaj. Keďže výpravca mu odvetil, že kľúč si pokojne môže vziať, sám si otvoril skrinku, príslušný kľúč vybral a odišiel späť ku svojej práci:

     „Po príchode na vlečku som si hneď odomkol výmenu a prestavil ju. Nato som sa hneď odobral ku traktoru, kde som si sadol a začal som železničný vozeň ťahať smerom do stanice. Pri vozni bol pripravený jeden náš zamestnanec menom Štefan, ktorý keď vozeň dostane dostatočnú rýchlosť, odopne lano a vozeň sám pokračuje po koľaji v jazde.

     Už ako som bol s traktorom a vozňom v pohybe, spozoroval som, že z dopravnej kancelárie vyšli spomenutí podnapilí dvaja zamestnanci a išli smerom ku mne. S traktorom som ešte vozeň ťahal a vtom mi jeden z podnapilých zamestnancov ČSD, neviem presne či to bol ten čo mal na čiapke modrú pásku alebo druhý, skočil pred idúci traktor a začal akoby vykrúcať pravý reflektor. Ja v tom momente ako som toto spozoroval, skočil som na brzdu a traktor som zastavil, aby som železničiara s traktorom neprešiel. Pritom som sa však aj obzrel dozadu, či železničný vozeň nenarazí do traktora, keď som musel náhle zastaviť a či mi spoluzamestnanec odopnul lano od vozňa. Otvoreným oknom z kabíny traktora som zakričal na železničiara: ‚Daj pozor, čo robíš, veď si ožratý?! Skoro som Ťa zrazil... a čo mi robíš so svetlom?‘

     Podguráženému Jánovi nebolo viac treba. Urobil krok vedľa, zohol sa pre koniec oceľového lana, ktoré už bolo odopnuté a traktor ho voľne ťahal za sebou, a začal na traktoristu vrieskať: „Boha Tvojho, kto je ožratý?!“. Zároveň sa rozohnal koncom lana a udrel ním traktoristu po chrbte. Ten mal šťastie, že koniec ťažkého lana v letku zavadil o strechu kabíny traktora, inak by ním pravdepodobne dostal úder priamo do hlavy. Navyše sa aj mierne uhol, koľko mu dovoľoval stiesnený priestor kabíny, aj tak mu ale lano zasiahlo chrbát.

Budova železničnej stanice Bratislava filiálka v 1970-tych rokoch. (foto Jozef Gulík st.)

     Traktorista Filip pokračuje: „Nato priskočil ku kabíne aj druhý podnapilý železničiar, ako keby aj tento chcel mňa uderiť. Ja však som hneď vyskočil z kabíny traktora a utekal som do dopravnej kancelárie za náčelníkom stanice. Pri tom ako som utekal, druhý železničiar, ktorý priskočil za prvým, mňa dvakrát uderil päsťou po krku.

     Tomáš podáva svoju verziu celého incidentu: „Keď som vyšiel von pred staničnú budovu, spozoroval som, že posunovača Jána uderil rukou traktorista, ktorý s traktorom ťahal vozne do stanice zo Siemensky. Ja keď som toto spozoroval, hneď som skočil ku traktoru, kde som chytil do ruky oceľové lano, ktoré sa ťahalo za traktorom a týmto som sa zahnal po traktoristovi, ktorý sedel na traktore. Či som ho viac krát uderil alebo niekoho iného sa nepamätám ... Či Ján uderil traktoristu udať neviem, ale videl som, keď sa rukou zahnal po traktoristovi.

     Posunovač František, ktorý si od rána zdarne udržal triezvy stav, vybehol von z kancelárie na krik, rozliehajúci sa po stanici. Fyzický incident opísal opäť trochu inak, nie však nezaujímavo. Po ľavej strane pri záchodoch videl stáť traktor a pred týmto traktorom Jána. „Nato som počul ako traktorista povedal Jánovi ‚Keď si ožratý, choď spať, lebo zídem z traktora a dám Ti na hubu.‘. Ján nato prišiel ku traktoristovi od zadu a povedal mu ‚No uder‘ a nastavil hlavu na udretie. Traktorista začiahol Jána prstami po tvári. Nato ako toto spozoroval Tomáš, ktorý stál z druhej strany traktora, priskočil ku traktoristovi, ktorý sedel v kabíne a uderil ho oceľovým lanom krížom po chrbáte s poznámkou, že či bude jeho kamaráta biť.

     Traktorista nato ako bol uderený, zoskočil z traktora dole. Ja som už bol v tom čase pri nich a chytil som lano Jánovi, ktorý chcel traktoristu týmto tiež uderiť. Nato traktorista povedal obom aby mali rozum, lebo s tým lanom ho môžu aj zabiť. Ján keď videl, že mu lano držím, pustil toto. Ako toto pustil, dostal ranu po oku od Tomáša (!), ktorý chcel uderiť traktoristu, ale keďže sa traktorista rane uhnul, bol zasiahnutý Ján. Nato potom všetci traja sa začali trhať, avšak traktorista sa vytrhol a utekal pred dopravnú kanceláriu.

     Drobnou zaujímavosťou je, že Ján, ktorý bitku vlastne vyvolal, sa v roku 1949 vyučil za traktoristu a potom približne jeden rok v tejto funkcii aj pracoval u STS Malacky. Možno i to bol jeden z dôvodov, prečo ho posunujúci traktor upútal natoľko, až mu chcel vykrútiť reflektory...

     Rozrušený traktorista, ktorý utiekol pred dopravnú kanceláriu, sa od výpravcu rázne dožadoval náčelníka stanice. Dozvedel sa, že náčelník je u seba doma a tak bežal priamo za ním na byt. Následne však výpravca, miesto toho aby opitých nespratníkov zadržal a stiahol od výkonu služby, na nich zakričal: „Máte odchod“ - keďže všetko mal už pripravené pre odchod rušňa na Nové Mesto. Nevedno, či sa nechcel zamotať do háklivej situácie alebo len čím skôr poslať výtržníkov preč zo stanice.

     Ján s Tomášom a tiež sprievodca František pohotovo vyskočili na schodíky rušňa, ktorému dal výpravca vzápätí návesť ‚Odchod‘ a rušeň zo stanice odišiel.

     Otázka na výpravcu: „Prečo ste oboch nepozbavil služby a nechal ste ich odísť na rušeň?
     Odpoveď: „Nakoľko s prácou už boli hotoví a mali ísť len do stanice Bratislava-Nové Mesto, bol som natom, že ich na Novom Meste pozbavia služby. Na rušni už nemali žiadnu prácu a tak som myslel, že na Nové Mesto sa môžu odviezť“.

     Keď pribehol na nástupište traktorista aj s náčelníkom stanice, rušeň už bol na výhybkách a opitá posunovacia im z diaľky veselo kývala a posielala posmešky. Na problém, a to veľký, však už mali pekne našliapnuté. Ani vylomeniny však nikdy nie sú také veľké, aby nemohli byť ešte väčšie. Myslíte, že už stačilo z ich vystrájania? Omyl, zábava ešte nekončí...

     Tomáš stál počas jazdy na prednej ľavej rušňovej stúpačke a Ján zas na prednej pravej, takže  sa cestou obaja medzi sebou rozprávali, či skôr po sebe pokrikovali. Pri Záhradníckej ulici náhle kurič zakričal na rušňovodiča, aby zastavil, lebo Tomáš spadol dolu z rušňa. Rušňovodič teda začal brzdiť, ale kurič vzápätí zvolal, že už je dobre, lebo dotyčný naskočil na zadnú stúpačku. Netrvalo však dlho a na vchodových výmenách žst. Bratislava-Nové Mesto pre zmenu spadol zo stúpačky Ján a vyváľal sa medzi koľajami, ako sa na opilca patrí.

     Po zastavení rušňa sa síce znova zodvihol a driapal sa späť na stúpačku, ale rušňovodič ich mal oboch akurát plné zuby a prehlásil, že sa z miesta ani nepohne, kým neopustia rušeň, pretože s nimi ďalej nehodlá slúžiť. Čo už... Ján a Tomáš, vystrnadení a odvrhnutí, sa teda pobrali do stanice Nové Mesto pešo, mierne neistým krokom.

     V tom čase už na filiálke obdržal hlásenie o incidente aj príslušník OPOŽ, Stanislav, a ujal sa ho. Keď mu oznámili, že výtržníci medzičasom zo stanice odišli do Nového Mesta, pobral sa pešo za rušňom. Radšej sa ponáhľal, aby tých dvoch dostihol čím skôr, prv než vyvedú nejakú ďalšiu hlúposť.

     Keď sa ocitol v stanici Nové Mesto, uvidel tam najprv Tomáša, ako kráča popri nákladných vozňoch, nahlas vyspevuje a vreckovým nožíkom pichá do vozňov. Keď došiel až celkom k nemu, veselý posunovač sa na príslušníka stále usmieval a len tak medzi rečou, s nožíkom v ruke, sa ho pýtal, že kde má srdce. Stanislav bol obozretný a pripravený na zákrok, avšak Tomáš stál oproti nemu celkom pokojne a iba dookola omieľal niečo o vzorných posunovačoch.

     Tomáš: „Od výhrevne som šiel peši medzi koľajami do stanice aj s Jánom a po ceste nás stretol člen OPOŽ, ktorý sa ma pýtal, že či som Tomáš. Ja som mu odpovedal že som a on mi nato povedal, že ma zbavuje služby. Nôž som síce mal v ruke, ale týmto som si ukrajoval chlieb, ktorý som jedol. Či som mu nadával, neviem.

     Vo svojej výpovedi však Stanislav potvrdil, že Ján ho nožíkom nijak neohrozoval, pichal ním len do vozňov a dokonca ani nenadával. Tomáša, a neskôr i Jána vyzval, aby opustili pracovisko a išli domov. Obaja potom odišli do miestnosti pre posunovačov, kde na záver svojho pracovného dňa, bohatého na zážitky, ešte stihli poškodiť dvere na dvoch skrinkách.

     Posun je vskutku len pre drsných chlapov...

Súvisiace trate

  • ŽSR-132: Bratislava hl.st. - BA-N.Mesto - BA-Petržalka - Rusovce - Rajka (HU)

Súvisiace odkazy