Po stopách Ľuborčianskej lesnej železnice

Niektoré železničky vám už boli na VLAKY.NET priblížené, teraz by som vám chcel touto reportážou priblížiť menej známu Ľuborčiansku lesnú železnicu.

Lesná železnica začínala v Ľuborči (dnes súčasť Nemšovej) a údolím sa tiahla až pod hrebene Bielych Karpát, k blízkosti štátnej hranice s Českou republikou a pod samotný Javorník (známejší asi skôr na moravskej strane hranice). Trať mala približne 12 kilometrov.

V roku 1894 kúpil lesy nad Ľuborčou pôvodom rakúsky veľkostatkár Anton Dreher, a následne na zvážanie dreva dal postaviť železničku. Najskôr sa na dopravu dreva používal samospád – kone vytiahli prázdne vagóny hore do doliny, kde sa naložili drevom a následne sa samospádom púšťali do Ľuborče. Trať bola vedená vhodným sklonom, o krotenie rýchlosti naložených vozňov sa starali brzdári. Od roku 1925 už na ťahanie vozňov do doliny slúžil malý naftový (petrolejový?) rušeň, ktorý neskôr vystriedal väčší, naftový. Železnička bola zrušená roku 1964, v dobe masívneho rušenia lesných železníc a ich nahrádzania asfaltkami a nákladnými autami.

Vzhľadom k tomu, že železnička končila v Ľuborči v priestore bývalého drevoskladu, a najbližšia železničná stanica je v cca 1,5 km vzdialenej Nemšovej, bolo potrebné prekladať drevo a prenášať ho k veľkým vlakom pomocou povozov alebo áut.

Svoje putovanie a dokumentovanie stôp železničky som začal v Ľuborči, smerom od Nemšovej pred pohostinstvom Dvorec zatočil doprava, kde po pár metroch začne asfaltová ulica stúpať. Trať viedla v trase cesty. Po krátkom stúpaní a pár miernych zákrutách vidno najvýraznejšiu dochovanú stavbu – opory mostu.

Trať tu prekonávala miestnu komunikáciu. Taktiež od týchto miest vidno výrazný násyp, ktorý sa vinie v svahu nad dedinou. Vybral som sa po násype, ale po pár sto metroch moju cestu zastavili záhradky a brána, ktorá sa nedala prekonať. Ešte pred záhradkami je na jednom mieste násyp porušený zosuvom pôdy, ktorý pomaly začína ohrozovať aj domy v dedine.

Vrátil som sa teda naspäť do Ľuborče, a po asfaltke som sa vybral smerom do Ľuborčianskej doliny. Z asfaltky hneď vidno pozostatky trate po mojej pravej strane, ktoré na prvý pohľad zaujmú. Sú to výrazný násyp a opory mostu. Po opustení dediny na rázcestí točím doprava smerom na Antonstál. Prejdeme okolo ďalšieho pohostinstva a cesta sa priblíži ku záhradkám, pod svah. V hornej časti svahu vidno stopy násypu, ktoré ma sprevádzajú až kým nevstúpime do lesa. Pri poslednej záhradke vidno veľký priepust pod násypom (v miestach kde sa dá poľnou cestou prejsť do Horného Srnia). Prejdem pár sto metrov, a víta ma pomník – lokomotíva Deutz s párom oplenov naložených drevom a pár metrov koľají. Pod traťou vo výklenku sa nachádza niečo ako kaplnka. Celkovo sa o toto miesto mietni pekne starajú – lavičky, studnička, informačné tabule. Žiaľ tentokrát som už informácie o železničke nenašiel na žiadnej z nich.

Lokomotíva DEUTZ No 46786 je pôvodom z Vígľaša, následne bola presunutá na HLÚŽ a potom na ČHŽ. V roku 2008 bola presunutá do Trenčína, kde po rozobratí, opieskovaní a potrebných úpravách bola uvedená do vystavovateľného stavu. Vďaka pár nadšencom a ľuďom, ktorým technické pamiatky a história nie sú ukradnuté.

Pomník som už dávnejšie pozorne preskúmal, tak mu teraz nevenujem veľkú pozornosť, ale ponáhľam sa do doliny kým nie je veľká tma. A cestou dokumentujem. Stále vidno po mojej pravej strane násyp, o necelý kilometer pri senníku sa nachádza priepust. Násyp je v týchto miestach porušený lesnou cestou.

Medzi týmto senníkom a horárňou sú ďalšie zaujímavé pozostatky – oporné múry pod násypom. Miestami až dvojúrovňové. Pri horárni sa lesná asfaltka blíži až k úrovni násypu a ukrajuje z neho. Prejdem cez rampu a mám problém určiť, kde trať viedla. Pravdepodobne v telese cesty. To ma už ale obieha cyklista na cestnom bajku (môj neskorší záchranca). Prejdem pár zákrut, a pred rovinkou už zase objavujem stopy násypu. Nachádzajú sa už klasicky na pravej strane na okraji lesa, ale už nie sú tak dobre zachovalé ako v dolných častiach doliny. Ťažba dreva a ťažká lesná technika urobili svoje. Ťažko sa pozostatky identifikujú aj v úseku dlhej rovinky (1km rovná asfaltka). Po pozornejšom skúmaní ich odhadujem stále na pravej strane, násyp sa zarezáva v svahu. Na konci rovinky je stajňa pre kone (koňmi sa drevo približuje dnes k nákladným autám, ale kedysi to bolo k železničke. Prejdeme pravotočivú zákrutu a nachádzame sa pri poľovníckom zámku Antonstál (po Antonovi Dreherovi).

Areál je čiastočne oplotený, ale v prípade že je brána zavretá, dá sa tam dostať o kúsok ďalej. Aj v parčíku pred zámkom som našiel niečo čo by sa dalo považovať za násyp (pokiaľ trať neviedla až dole v údolí). Z cesty moc zo zámku nevidno, je lepšie sa na neho ísť pozrieť z blízka. Zatiaľ mi za to ešte nikto nenadával, aj keď tabule vstup moc nepovoľujú.

Pokračujem ďalej sa snažím sa objaviť a identifikovať pozostatky trate, ale ide to stále horšie a horšie. Niečo čo by som mohol považovať za násyp sa objavuje stále po mojej pravej strane, pár metrov vyššie nado mnou. Avšak dosť ma metie, že miestami to má strmší sklon alebo to zmizne.

Ako tak šlapem hore údolím, sledujem okolie a snažím sa nájsť násyp alebo hocijaký iný pozostatok železničky (síce som túto dolinu prešiel už mnohokrát, ale zakaždým identifikujem niečo nové), tak zisťujem že sa mi šlape ťažšie a ťažšie, a dostávam blbú predtuchu že mám defekt. Moja predtucha sa potvrdila, koleso je skoro prázdne, tak teda zosadám a idem opravovať. Našťastie pre takéto prípady nosím so sebou náhradnú dušu aj pumpu a lepenie, takže počítam že mi to zaberie len pár minút a ešte bude svetlo ako tak postačujúce na fotenie. Ako naschvál, pumpa je nejak pokazená a nedá sa ňou nafúkať. Neviem čo teraz, a ísť 10 km peši do Nemšovej sa mi nechce.

Zrazu vidím ako dole dolinou sa rúti cyklista (čo ma pri horárni obiehal), zastavuje a ponúka mi pomoc. Prijmem, po pár minútach mám koleso v poriadku a môžem pokračovať hore dolinou. Ako sa blížim ku koncu asfaltky a cesta je stále strmšia, viem už pozostatky trate identifikovať na pravej strane v hustom kroví a malých stromčekoch s istotou. Prudká pravá zákruta, a dostávame sa na úroveň telesa trate. Trať v týchto miestach križovala cestu a mala by sa tu niekde aj vetviť na 2 vetvy (každá do iného konca doliny, avšak už len kúsok). Po prekrižovaní cesty sa železnička nachádzala po ľavej strane, a tu prekonala potom mostíkom.

Tento pozostatok ma zaujal ešte viac ako násyp a opory nad Ľuborčou. Zachovali sa opory, ale aj 2 veľké nosníky (drevené), na ktorých boli položené koľaje s podvalmi. Kúsok za mostom je násyp ešte viditeľný, ale ďalej ho už identifikovať neviem.

Pokračujem teda posledných pár metrov k veľkému senníku, kde končí aj asfaltka. Premýšľam, kade asi tak trať viedla, kde končila, fotím. V miestach kde sú odstavené maringotky a búdy pre lesákov, sa mi javí že tadeto by mohla viesť trať, ale zase od mostu by sa sem musela dostať prudkým stúpaním. Pravdepodobnejšie pokladám že trať viedla trochu nižšie, poblíž potoka pod úrovňou asfaltky. A druhá vetva asi vo vedľajšej dolinke, kde ale kvôli slabému svetlu a silnému blatu už nejdem. Len sa zbalím a užívam si zjazd dolinou domov...

Pred samotným fotením som si túto dolinu prešiel viackrát, aby som identifikoval stopy čo najpresnejšie. Ale na mnohých miestach to neviem s istotou dodnes. Svetelné podmienky som čakal lepšie, zabudol som že v doline sa stmieva skôr a síce som vyrazil hneď po práci, už to nebolo nič moc. Chcel som to ale pofotiť kým ešte nie sú listy a ani sa nič nezelená, lebo potom by to bolo ešte horšie.

Inak túto dolinu odporúčam navštíviť pre všetkých priaznivcov cyklistiky, hlavne MTB, cross, ale po asfaltke sa dá krásne previezť aj na cestnom pokiaľ nie je znečistená od ťažby dreva. Dá sa spraviť okruh na Hornú Súču, Trenčiansku Závadu, alebo cez Javorník, na Moravu. Je tu krásna príroda, kľud. Na svoje si určite prídu aj rekreanti alebo kondične nie moc zdatní ľudia. Mašinku a Antonstál sa pre tých čo to nemajú ďaleko oplatí vidieť.

Titulná snímka: Pomník v Ľuborčianskej doline © Ľuboš Chmatil