Okolo Baskicka

Do San Sebastián odtiaľto priamo nič nelieta, ideme s prestupom v Madride, kde je je niekoľko hodín voľno. Medzi dvomi nepríjemne veľkými terminálmi premáva automatické metrov a aj keď ho nepotrebujem už v ňom aj som a fotím. Na konečnej ani nevystúpim, počkám si keď sa súprava presunie na druhé nástupište a idem naspäť s tým istým úmyslom. Tu mi to ale rozhovoria dvaja securitados a možno som im aj vďačný, ak by sa súprava nevracala a šla sa kamsi automaticky zaparkovať. Tak  aspoň nastúpim do zlého výťahu a som na ulici, čo ale nieje moja prestupná zóna. Odporúčanie: noste letenku vo vačku, pri ďalšom röntgene sa zíde. Takže som dnu a mierime do San Sebastian ktoré má letisko v Hondarribia pri francúzskej hranici, malé, okresné, skoro v meste a pri mori. A je krátke, takže tu pristávajú iba malé airbusy s veľmi šikovnou posádkou, oplývajúcou atestom pre toto konkrétne letisko. A sme v Baskicku. Vlak je od letiska dosť nešikovne a tak užijúc taxi sme onedlho vo svojom hoteli Conviento.

Vzor poriadneho lobby baru Zenit- Conviento San Sebastian- Donostia  2024 © Tomáš Votava

Vyrobili ho z bývalého kláštora, čo sa pozná na lobby bare, bývalej kaplnky. Boží. San Sebastian sa mi už minule zdal pekným mestom a aj je. Dostatok pamiatok, mestské pláže, pozemná lanovka na starú vyhliadku a v okolí možnosť turistiky. Tú aj jeden deň realizujeme okolo pobrežia. Ale aj tak nakoniec skončíte u pinxtos (pinčos) v každom trochu serióznom bare. Malé jednohubky so všetkým, čo vás kedy napadlo a všetky potrebujete ochutnať. Pretože sú úplne skvelé. Na ďalší deň sa vyberieme do do Col de Ignace vo Francúzsku, čo je ale aj tak Baskicko. Jazdí odtiaľto miestna historická zubačka na La Rhune, na na ktorú sme minule nemali miestenky. Tentokrát máme a preto sa vezieme. Otvorené vagóny pred sebou tlačí malá drevená lokomotíva na 3kV trojfázových, t.j. má dve troleje. Sklon je do 250 ‰, 4,2 km rozchod 1000mm. Keďže sme opäť trochu mimo sezónu, máme to bez návalu. Vlaky sa križujú vo výhybni približne v strede trate. V otvorenej krajine máte skoro stále dobrý výhľad, z vrcholu je panoramatický rozhľad dookola.

La Rhune 2024 © Tomáš Votava

Plus niekoľko divých koníkov, ktoré tu žijú, ak už by som mal tento výlet zostručniť, ale je to rozhodne veľmi pekné zvezenie. Hore sú k dispozícii aj dajaké občerstvovne. Pochodíme čo-to a vezieme sa opäť dolu. Cestu sem aj cestu späť riešime veľkopansky taxíkom, pretože kombinácia vlak/vlak/ autobus je viacmenej nestihnuteľná. S niekoľkými zastaveniami sa vyložíme v spomenutej Hondarribii najesť a späť ideme mhd. Aj keď takou akčnou, skracuje si to po diaľnici a nijak nezdržuje. Tým je železničná časť nášho pobytu v San Sebastian  u konca a je čas presunúť sa ďalej. Náš hotel je nie náhodou neďaleko stanice Dolnostia Amara baskitských železníc, v originále Euskotren. Čaká nás trojhodinová jazda v pomerne komfortnej súprave CAF 850, ale aj tak predmestského typu, okolo pobrežia.

Euskotren San Sebastian- Donostia Amara 2024 © Tomáš Votava

Trať je veľmi scénická, vôbec nie rovná. Ako správna úzkorozchodka sa snaží o zastávku v každej dedine. Vzorne vymetá každú zátoku, každú dolinu. Rozhodne je viac na pozeranie ako druhá možnosť ísť autobusom oveľa kratšie po málo napínavej diaľnici. Mimochodom Euskotren odminule nezmenili svoj postoj ku vstupovaniu do koľajiska, stále je to za 6000€. Ako sa vlak približuje ku Bilbau míňame predmestské priemyselné architektúry, trať sa zdvojkoľajní a vojdením pod povrch sa z nej plynule stane metro. Pekné, moderné. Vystupujeme v stanici Zazpikaleak v centre, kde máme hotel asi 100m ďaleko. Butikový, nech už to znamená čokoľvek. Je v blízkosti historického centra, rieky a električky.

Eushotren Bilbao 2024 © Tomáš Votava

Tá je tiež baskitská, t.j. Euskotren a pomerne nová z r. 2002 s vozidlami CAF Urbos 1. Ide aj okolo Guggenheim Museo Bilbao od architekta Franka Gehry-ho a to v tomto meste potrebujete vidieť. A to aj keď ste to už videli. A treba ísť dnu, inak nemôžete doma v krčme viesť kritickú diskusiu o modernom umení. Bývalo to tu, citujem: špinavé priemyselné mesto v zadymenej doline, no ale už desaťročia je to čisté a pekné mesto. Pinčos aj tu vytvárajú príjemné večery. Už tradičného  food-tour po baroch sa ešte zúčastním, ďalší program v meste vynechávam a liečim si prechladnutie v teple. Po dvoch dňoch vyrážame smer Oviedo. Ideme štátnymi FEVE, v preklade Úzkorozchodné Železnice patriacimi pod Renfe.

Bilbao Feve La Concordia 2024 © Tomáš Votava

Starú stanicu La Concordia máme tiež blízko, za riekou. Pôvodný nápis na priečelí ešte hlása pôvodné Ferrocarril Santander a Bilbao. Je na poschodí, dole kúsok vzadu majú Renfe svoju Bilbao-Abando. Concordia má dva peróny, súpravy tu len menia smer a pokračujú von z mesta v podzemí štýlom prímestskej dopravy, alebo metra. Naša je elektrická CAF série 3600. Dvojkoľajnou traťou míňame priemyselné štvrte okolo prístavu a pokračujeme do Sodupe. Tam vlak kupodivu končí a sme v autobuse až do Ambasaguas, kde máme pod trolejami dieselovú CAF 2700 a pokračujeme do Santanderu, kde končí.

Carranza (a zasa do vlaku) 2024 © Tomáš Votava

Povedal by som že si FEVE takto šetrí náklady na nevyťažených úsekoch, výluku však nevylučujem. Santander je masívny prístav a máme tu niekoľko hodín na obed a ostatný mestský folklór. Priama linka ostatne ani neexistuje a nemala by úplne krátky jazdný čas. Môžete si uschovať batožinu, rieši to oficiálne D´Passo cafe bar, ktorý však okrem Tripadvisoru nik nepozná. Pri polhodine usilovnosti ho nájdete v podzemí autobusovej stanice. Aj to náhodou, keďže členke nášho zájazdu sa akosi nepozdáva cestovný čas vlaku 5:30h a na rozdiel od nás volí autobus za 2:30h. To jemne naznačuje trasovanie trate po ktorej uvidíte z oblasti Astúrie naozaj veľa. Teda poobede sedíme v súprave FEVE do Oviedo a čoskoro nám sprievodca vysvetľuje, že v Puente San Miguel máme opäť bus. Znie to jasne, ale keď vidím ako tam do vlaku nastupuje húf ľudí, usúdim že to ešte nebude ono. Lenže ono to bolo ono a my sa rútime preč od nášho autobusu. Zjavne vás vedia presunúť do autobusu skôr než vlak skončí, také rafinované. Veľmi nespisovne zhodnotím svoju voľbu a na najbližšej zastávke sme vonku. Je pekná, ale napr. zohnať tu taxi na naháňanie dajakého autobusu po diaľnici môžeme zabudnúť a Oviedo ďaleko. Tak hor sa za 15min do spiatočného vlaku a skúšame sa dostať do stanice s našimi lístkami, ktoré ale na turniket nefungujú. Seňora pokladníčka už o nás zjavne vie a telefonicky nám kdesi v Španielsku obráti "náš" náhradný autobus späť. Zdržanie okolo 50 minút. Ak ste sa ešte necítili pred prichádzajúcim autobusom ako úplný debil, tak toto je to pravé.. A tak šťastne cestujeme po vidieku, občas zastaviac pri stanici, sprievodca ju svižným behom skontroluje a tak až do Llanes.

Llanes, z autobusu do autobusu 2024 © Tomáš Votava

Tu nás kupodivu preložia do mikrobusu a zasa vymetáme stanice až do Nava, kde dodajú konečne CAF 3600. Ten už ide vskutku na konečnú. V stanici El Berrón je zaujímavé kolmé kríženie dvojkoľajných tratí so všetkými prepojkami, žiaľ z vlaku nefotiteľné. A sme v Oviedo, trochu nepochopiteľne podľa cp takmer načas. Náš hotel nie je pri stanici, je rovno nad ňou a už nás čaká niekto odpočinutý, kto šiel len jedným autobusom. Nasledujúce dopoludnie v jemnom daždi študujeme centrum a samozrejme tržnicu (tú všade) až do odchodu vlaku o 14:18. FEVE jednotka 3600 nás vozí po upršanej Astúrii. S jednou úvraťou v Trubia sme v Grado a sme opäť von z vlaku. Tentokrát však len seňorita rušňovodič vymení súpravu za dieselovú 2700 a pokračujeme do lepšiaceho sa počasia.

Vymeniť trakciu, Grado (Oviedo- Ribadeo) 2024 © Tomáš Votava

Vzdialenosť je vzdušnou čiarou zhruba 100km a trasovanie je opäť veľmi pôvabné, takže na to vlak potrebuje vyše 4 hodiny, bez meškania. Postupne sa dostane ku pobrežiu a výšku si drží pomocou neustálych oblúkov, mostov a tunelov. Obkrúži každú zátoku, ústie aj dolinu, odpohľadu nevynecháva asi žiadnu dedinu. Stanice majú jednotnú architektúru, zásadne sa však líšia stupňami údržby/ opustenosti. Podvečer sme v Ribadeo. Malé rybárske mestečko s pekným nábrežím. Asi 5km západne je pláž Playa de Las Catedrales a tú potrebujete vidieť, ideálne v západe slnka.

Playa de Las Catedrales 2024 © Tomáš Votava

Preto tu zastavuje El Tren Transcantabrico na svojej týždennej trase. Keďže dvojlôžkové kupé je za neodolateľných 18500€, treba si vlak aspoň vyfotiť. Šlo by to lepšie, keby s lokomotívou nestáli neprístupne a ešte pod mostom, kam už ani ja nedosiahnem. A to som sa snažil. Po príjemných dvoch dňoch pokračujeme v jemne zmeškanom FEVE do Ferrol, kde máme prípoj do A Coruńa. Prípadne La Coruńa, voliteľne. Žiaľ u FEVE sa meškania príliš nesťahujú a náš prípoj nám mizne pred nosom na zhlaví. Štátni FEVE aj Renfe zjavne nespolupracujú. Je to škoda, mali sme lístky v akcii do prvej triedy po 8€ a v klasickom naklápacom Talgu som ešte nešiel. Tak máme možnosť overiť, že Ferrol nieje žiaden turistický hit a pokračovať za dve hodiny okresnou dieselovou 594. V Betanzos-Infestra úvraťou zmeníme smer a sme v Coruńi. Tá už turistická je. Základom sú zasklené balkóny používané tak hojne, že občas dokonale kryjú dom ich nesúci.

Maják Torre de Hércules, La Coruña 2024 © Tomáš Votava

Na nábreží je možno vidieť Torre de Hércules, najstarší funkčný maják na svete z 1. storočia, je tu pekné centrum večerný život v kvitne. Nasledujúci deň je čas pokračovať smer juh. Plán je jednoduchý. 15.50 do Vigo kde sú dve hodiny na prestup medzi jemne vzdialenými stanicami a pokračovať tentoraz už portugalskou dieselovou tvorbou priamo do Porto. Z La Coruńa vyrážame načas v nenápadnej 121, ktorá onedlho v jemnej pahorkatine udržuje cestovných 200km/h až do Santiago de Compostela. Asi je to len okresný priemer, pretože sme pri nástupe nemuseli cez rtg kontrolu, ako cestujúci v vysokorýchlostnej „Kačičke“ AVE. Rád by som popísal zvyšok cesty ako aj spomínanú portugalskú hlučnú dieselovú tvorbu, žiaľ som tam nebol. Potreboval som súrne šaškovať na nástupišti v Santiagu, až mi môj vlak odišiel pred nosom. Môjmu zemitému zhodnotenia situácie dúfam nik nerozumel, aj keď z kontextu sa asi dalo čo-to pochopiť. Do ďalšieho za hodinu, ktorý by stihol prípoj v Vigu som sa nevmiestenkoval a skočil som v tomto, inak určite pútavom meste ako debil v tričku s fotoaparátom v jednej a telefónom na 15% v ruke druhej. V sychravých 15C plus jemný vietor to nie je dobrá voľba v žiadnom meste.

Ferroclub Santiago de Compostela 2024 © Tomáš Votava

Pokiaľ to trochu zostručním vynechajúc zháňanie niečoho teplého na seba, bar kde seňorita barmanka nabíjačku má a mobilové platby berie a posledný autobus, som sa nakoniec šťastne ocitol vo svojom hoteli v Porto niekedy po 3:30 ráno. Poučenie: ak už musíte blbnúť na prvom nástupišti, majte debetku v mobile, dosť to pomáha. Aj za Schengen som vďačný, už sa vidím ako to v noci na portugalskej colnici vysvetľujem. Tým sme úspešne v Porto, čo je naša posledná destinácia. Síce už viac konzumná, ale aj tu možno vidieť zaujímavé veci. Je tu napríklad Metro Porto, električkový systém, v centre vedený pod zemou. Základný lístok od 1.40€ vyššie, my máme trojdňový za 15€. Na našej linke D vozidlami Bombardier Flexity, inde aj Flexity Swift a čínske CRRC CT Tram. Linka D má na trase oceľový most Ponte Luís I ponad rieku Douro.

Ponte Luíz I. Porto 2024 © Tomáš Votava

Vozidlá ho prechádzajú pomaly s davom turistov po hornej úrovni, na spodnú môžu autá. Odfotí ho každý zhora aj zdola, je to zaslúžená dominanta. Pri výške 45m sa zíde pozemná lanovka Guindais na pravom brehu pod mostom. Pre rôzny sklon má naklápaciu kabínu s pekným výhľadom. Na ľavom brehu v štvrti Gaia vás zasa dostane hore k mostu 500m dlhá kabínková lanovka. Z nej máte ešte krajší výhľad na rieku a staré mesto, napravo na svahu sa otvárajú romantické výhľady na strechy všetkých výrobcov portského vína. Pokiaľ ho nevyrábate tu v Gaia, nevyrábate portské, na to je zákon. Exkurzia s vysvetlením a ochutnávkou u výrobcu je veľmi príjemná časť výletu. V našom prípade fy. Burmester sediaca hneď pri ľavej podpere Ponte Luis. Z ostatnej kultúry treba vidieť Najkrajšie kníhkupectvo na svete Livraria Lelo, ideálne s časenkou, alebo tržnicu Mercado do Bolhăo. Sú tu však aj pôvodné električky, pre rozkopávky po meste len linka po nábreží k oceánu. Žiaľ dosť obľúbené, preto natrieskané.

Porto 2024 © Tomáš Votava

Približne v strede trasy majú vozovňu, v menšej časti. Vo väčšej je vkusné električkové múzeum miestnej siete. Podobá sa to lisabonským električkám, len tu sme na normálnom rozchode. Mimo štúdia miestnej gastronómie som sa nakoniec predsa len dostal aj do portugalského vlaku na trase Porto Campanhă-  Săo Bento , pri ktorej bývame. Je to len krátka odbočka pre prímestské vlaky do centra z hlavnej trate na juh, ktorá prekonáva Douro jedným z mnohých fotogenických mostov. Hneď vedľa je nádherný pôvodný most Dona Maria Pia od Gustavo Eiffela, nepoužívaný a uzavretý, taktiež z vlaku príliš nefotiteľný. Samotnú  Săo Bento potrebujete vidieť, v svetových rebríčkoch najkrajších staníc si vedie veľmi dobre.

São Bento Porto 2024 © Tomáš Votava

Polovica davu nikam necestuje, len fotí. Ako zdravú turistickú vsuvku sme ešte ďaleko nad Portom, hneď po zdravom obede vo vyhlásenej steakovej reštaurácii absolvovali trasu okolo rieky Paiva. Začína sa lanovým mostom Arouca 516, ktorý bol najväčší na svete, ale tu v Česku majú väčší. Nakoniec šťastne berieme kufre plné jamónu a portského do metroelektričky a s jedným prestupom sa vezieme na letisko, čo je v tomto meste veľmi šikovné. Zvyšok je už len návrat bez meškaní a dramatizácií.

Viac foto ku jazde https://photos.app.goo.gl/4KAo9YWgw8v9hfE57

Prípadne všeobecnejší turistický výber: https://photos.app.goo.gl/v7WzRK9GUDNnk5ca8

Na záver, pokiaľ by som písal recenziu, určite tam každého pošlem. Len si treba trochu dávať pozor na autobusy..

Úvodná snímka: La Coruña hlavné, my na rtg nemusíme, jazdíme okresnou 121 do 200km/h 2024 © Tomáš Votava