Topoľčany - Železničná stanica

Ďalšie informácie

Železničná stanica Topolčany leží na jednokoľajnej neelektrifikovanej trati ŽSR č. 140 Nové Zámky - Prievidza.

História Topoľčian

Najstaršie náznaky osídlenia územia súčasného mesta siahajú do staršej doby kamennej, čo dosvedčujú nálezy častí opracovaného mamutieho kla, nájdeného v blízkosti ohniska paleolitických lovcov v priestore dnešnej kalvárie.

Avšak najstaršie dejiny mesta sú spojené s genézou prehistorickej osady rozkladajúcej sa na vysokej
pravobrežnej terase rieky Nitry v severnom intraviláne súčasného mesta v lokalite s názvom Hrad.
Od doby kamennej až do stredoveku táto osada niekoľkokrát zmenila svoju veľkosť i polohu, pravdepodobne v dôsledku zmien prírodných pomerov, ale jej teritórium bolo vždy ohraničené severne sútokom Bebravy s Nitrou a na juhu sútokom Chociny s Nitrou. Na prelome mladšej a neskorej doby kamennej sa tu usídlil ľud lengyelskej kultúry. Po zavŕšení historického poslania lengyelskej kultúry sem prichádza bádenský ľud, ktorý zároveň prináša nové kultúrne prvky - v materiálnej kultúre to bola keramika, v duchovnej oblasti spaľovanie mŕtvych. Význam osady kulminuje v mladšej a neskorej dobe bronzovej a dobe halštatskej. Kým ťažisko osídlenia v mladšej dobe bronzovej je geograficky späté s južným intravilánom mesta, a teda rovinou
v priestore dnešného futbalového štadióna, kde bola odkrytá osada čakanskej kultúry, v dobe halštatskej sa osídlenie znovu vracia na vysokú pravobrežnú terasu severného intravilánu súčasného mesta. Dokumentuje to odkrytie významnej osady lužickej kultúry zo staršej doby halštatskej. Kontinuitu osídlenia tohto územia dokladá aj odkrytie osady z mladšej doby železnej, ktorú nositelia laténskej kultúry Kelti založili asi v 3. storočí pred Kristom.

Nasledujúce historické obdobia - doba rímska a doba sťahovania národov nie sú zatiaľ doložené uspokojivými dokladmi osídlenia - istý je náznak sezónneho germánskeho osídlenia z druhej polovice 5. storočia. Po tomto období možno pozorovať postupnú zmenu ťažiska osídlenia a jeho posun pribiližne do oblasti súčasného mestského jadra. Výsledkom vývoja zoskupovania osídlenia v prehistorických a historických dobách sú teritoriálne a právne kodifikované Topoľčany.

Historici predpokladajú, že Topoľčany vznikli asi v polovici 9. storočia, keď kulminoval osídľovací proces na Ponitrí. Oporou pre tento predpoklad je aj názov tejto starobylej slovanskej lokality, ktorý vyjadruje charakteristické prírodné prostredie v čase vzniku osady.

Tok rieky Nitry vytvoril v oblasti Topoľčian totiž viacero ramien, v ktorých okolí prevažoval topoľový porast. Logicky potom tunajších osadníkov okolie nazvalo Topoľčaně, t.j. obyvatelia osady nachádzajúcej sa uprostred topoľového porastu. Výhodná poloha Topoľčian ležiacich v blízkosti križovatky diaľkových ciest spôsobila, že už v priebehu 11. storočia sa stali trhovým a mýtnym miestom a sídlom fary. Až do vlády Bela III. (1172 - 1196) tvorili Topoľčany s najbližším okolím súčasť kráľovského pozemkového vlastníctva.
Za bojové zásluhy kráľ Belo III. daroval Topoľčany šľachticom Seudovi a Martinovi. Martinov syn Turda zomrel bez potomkov a Topoľčany odkázal Ostrihomskému križiackemu konventu. Kráľ Belo IV. však nároky ostrihomských križiakov neuznal a spomínané majetky ako odúmrť pripadli späť do rúk jeho verného dvorana - správcu kráľovských stajní Dionýza z rodu Türje.

Topoľčany boli už v polovici 13. storočia všeobecne známym miestom na diaľkovej ceste vedúcej Ponitrím. Prítomnosti nemeckého elementu v Topoľčanoch možno pripísať aj usporiadanie intravilánu trhovej lokality. Ide predovšetkým o pravidelné štvorhranné námestie s farským kostolom sv. Ondreja apoštola v strede, kde sa konávali aj týždenné trhy, ako aj šachovnicovú zástavbu meštianskych domov. Roku 1245 sa vďaka kráľovskej donácii stáva bezprostredným susedom Topoľčian ďalší významný uhorský magnát Štefan z rodu Gut-Keled.

Hneď po tatárskom vpáde (1241) sa na Ponitrí uchytil aj tretí magnátsky rod - Čákovci. V priebehu 70. rokov
13. storočia došlo v oblasti Topoľčian k významným majetkovým presunom, výsledkom ktorých bola koncentrácia Topoľčian a okolitých dedín v rukách Matúša a Petra z rodu Čákovcov. Matúš zomrel bez mužských potomkov a jeho majetky pripadli Petrovi a jeho synovi Matúšovi Čákovi. Čákovci potrebovali pre svoje tunajšie domínium opevnené centrum, no rovinatý terén v okolí Topoľčian jeho stavbu neumožňoval. Preto Topoľčiansky hrad vznikol pomerne ďaleko od mesta. Topoľčany však naďalej zostali hospodárskym strediskom panstva.

V odbornej literatúre dodnes nie je uspokojivo vyriešená otázka, kedy vlastne Topoľčany získali mestské privilégiá. Mohlo k tomu dôjsť už v poslednom desaťročí 13. storočia alebo najneskôr začiatkom nasledujúceho 14. storočia. Obsah udelených výsad takisto nie je známy, ale všeobecne možno predpokladať udelenie samosprávy na čele s richtárom a mestskou radou, ktorej bola priznaná obmedzená súdna kompetencia.

Za Matúšovej vlády získali Topoľčany aj vonkajšie atribúty stredovekého mesta. K tým najvýznamnejším
patrila skutočnosť, že dovtedy nechránené trhové miesto bolo na oligarchov príkaz opevnené priekopami, palisádami a na najexponovanejších miestach aj kamennými baštami.

Po smrti Matúša Čáka 18. marca 1321 sa Topoľčany takmer na celé 14. storočie stali kráľovským majetkom. Nový panovník Karol Róbert rešpektoval mestské výsady Topoľčancov, ale nie je známe, že by im ich aj potvrdil. Mesto sa síce stalo kráľovským (regia civitas), ale ani v tomto čase sa navymanilo zo zväzku hradného panstva a jeho najbližšou vrchnosťou bol kráľovský kastelán Topoľčianskeho hradu. Kastelán však nezasahoval do vnútorného života mesta a bežnú agendu i výkon súdnictva v ľahších prípadoch mala vo svojich rukách mestská rada na čele s richtárom. Topoľčany sa ako mesto po prvý raz spomínajú v roku 1334. Z charakteru mien členov mestskej rady je zrejmé, že polovica bola nemeckého a druhá polovica zasa slovenského pôvodu. Z tohto faktu vyplýva, že v Topoľčanoch sa už v prvej tretine 14. storočia Slováci presadili v správe mesta. Priaznivé okolnosti hospodárskeho rozmachu za vlády Anjouovcov sa premietli aj do vývinu Topoľčian. Začali sa rozvíjať aj remeslá. V prvom rade išlo o remeselníkov priamo naviazaných na pôdohospodárstvo (kováči, mlynári, mäsiari), ďalej na remeslá uspokojujúce každodenné potreby Topoľčancov (čižmári, krajčíri, hrnčiari, kožušníci, súkenníci) a nakoniec aj niektoré špecializované remeslá, akými boli zlatníci a šperkári a kúpeľníci, ktorí zrejme pracovali aj pre okolitú šľachtickú klientelu.
V meste sa vzmáhala aj vrstva kupcov a kramárov, ktorí obchodovali nielen v rámci Topoľčian, ale zapájali sa aj do diaľkového obchodu.

2. decembra 1389 nový panovník Žigmund Luxem-burský daroval celé hradné panstvo spolu s hradom
a mestom Topoľčany do dedičnej držby Frankovi a Šimonovi, synom bána Kóňu zo Sečian, ktorí patrili
k popredným veľmožom krajiny. Zmena vlastníka sa veľmi skoro prejavila aj v označení Topoľčian. Ak sa
v predchádzajúcom období dôsledne uvádzali ako kráľovské mesto (regia civitas), koncom 14. a začiatkom 15. storočia sa čoraz častejšie začínajú uvádzať ako mestečko (opidum), či dokonca i ako majetok (possessio). Topoľčanci sa však naďalej považovali za mešťanov a svoje sídlo nazývali mestom. Topoľčany naďalej fungovali ako trhové miesto, kde sa oddávna konávali pravidelné sobotňajšie týždenné trhy navštevované aj obyvateľmi širokého okolia. Na prelome 14. a 15. storočia sa Topoľčany stali aj dejiskom vysokej politiky. Podľa svedectva poľských kronikárov sa tu 11. júna 1401 konalo stretnutie uhorskej  šľachty nespokojnej s vládou kráľa Žigmunda. Nespokojní šľachtici sa obrátili na poľského kráľa Vladislava Jagelovského a ponúkli mu uhorskú korunu.

Šimon zo Sečian a syn jeho nebohého brata Franka Ladislav si roku 1411 rozdelili všetky svoje početné majetky. Na základe tejto deľby pripadlo topoľčianske hradné panstvo magistrovi Ladislavovi. Ladislav zo Sečian väčšinu svojich majetkov poručil svojim príbuzným. Jeho jediný syn Ladislav sa zrejme narodil až po otcovej smrti a správy otcovských majetkov sa ujal až v priebehu
20. rokov 15. storočia, keď dosiahol zrelosť.

V roku 1431 sa Topoľčany dostali do priameho kontaktu s husitským vojskom. Nemožno vylúčiť,
že husitov do mesta priviedol tunajší rodák, husitský kňaz Jurík z Topoľčian. Topoľčany zostali vďaka tejto okolnosti ušetrené od plienenia.

V doterajšej odbornej literatúre sa zhodne tvrdilo, že husitská posádka obsadila Topoľčiansky hrad. Dôkladné štúdium všetkých zachovaných písomných prameňov však ukázalo, že na hrade husiti nikdy neboli. V rokoch 1431 - 1434 však ovládli mesto Topoľčany a z neho kontrolovali široké  okolie. Veliteľom tunajšej posádky bol Ján Šmikovský, na ktorého príkaz postavili husiti v meste aj drevozemný hrádok (fortalícium) ako svoje opevnené centrum. Na jeseň roku 1433 posilnili tunajšiu posádku ešte vojská Jána Tovačovského
a husiti spoločne organizovali veľkú holdovaciu výpravu, na ktorej sa dostali až k Novej Bani a vypálili kláštor
v Hronskom Beňadiku.

Topoľčany prežívali v týchto rokoch veľmi rušné udalosti. Strach z husitov zachvátil predovšetkým najbohatšiu vrstvu mešťanov. Jeden z najvplyvnejších uhorských šľachticov Peter Čech z Levíc sa dvakrát pokúsilo mesto obsadené husitmi dobyť, ale ani raz sa mu to nepodarilo. Až koncom roka 1434 došlo k dohode medzi Jánom Šmikovským a kráľom Žigmundom o vydaní Topoľčian za výkupné a v roku 1435 z Topoľčian odtiahli. Svojich vlastníckych práv sa po viac ako troch rokoch ujal ich pôvodný majiteľ Ladislav zo Sečian, ktorý však v zmysle predchádzajúcej dohody musel prepustiť polovicu panstva a mesta Petrovi Čechovi z Levíc. Pokojné časy v Topoľčanoch však netrvali príliš dlho. Mesto obsadili bratríci pod vedením Jána Jiskru. Jiskra držal mesto až do roku 1447. Panstvo však naďalej patrilo Ladislavovi zo Sečian, ktorý tu mal svojho kastelána Mikuláša z Bíne.

Topoľčany boli už v prvej polovici 15. storočia prevažne slovenské mesto. Najpresvedčivejším dôkazom pre toto tvrdenie je bohatý zoznam Topoľčancov (celkom 48 mien) z 12. júla 1431, teda ešte z čias, keď nebola v meste husitská posádka. Je nesporné, že väčšina tzv. remeselníckych mien patrila Slovákom.
V 15. storočí pôsobila v meste aj vynikajúca zvonolejárska dielňa, v ktorej sa okrem zvonov mohli vyrábať
aj palné zbrane.

V susedných Krušovciach sa zachoval prekrásny gotický zvon odliaty roku 1468 majstrom Pavlom
z Topoľčian.

Topoľčany boli aj v polovici 15. storočia miestom rušných udalostí. Gubernátor krajiny Ján z Huňadu
v rámci bližšie neznámych dohôd odstúpil Topoľčany dvom významným magnátom - Pankrácovi zo Sv. Miku-láša a Michalovi Orságovi, ktorí prispeli značnou sumou na vykúpenie Topoľčian z rúk jiskrovcov. Panstvo sa na viac ako 150 rokov rozdelilo na dve polovice.

Aktívnejším z majiteľov panstva bol palatín Michal Orság, ktorý sa v Topoľčanoch občas aj zdržiaval
a datoval tu aj mnohé listiny.

Aj v 15. storočí sa Topoľčany vyvíjali ako hospodárske centrum stredného Ponitria. Ťažiskom hospodárskej činnosti naďalej zostával obchod a remeslá, ale stále väčší význam získavalo pôdohospodárstvo založené predovšetkým na intenzívnom pestovaní obilnín a vinohradníctve. Na konci stredoveku sa v záhradách mešťanov pestovalo ovocie, zelenina a šafran. Obchodný ruch sa už tradične realizoval na priestrannom námestí, kde sa pravidelne každú sobotu stretávali remeselníci a trhovníci nielen z mesta, ale i širokého okolia.

Do druhej polovice 15. storočia možno klásť aj počiatky administratívnej činnosti v Topoľčanoch. Z čisto praktických dôvodov si mesto nechalo vyhotoviť prekrásne gotické pečatidlo, ktorého stred vypĺňal dvojramenný kríž s rovnako dlhými rozštiepenými ramenami. V strede medzi ramenami dvojkríža bola na pravej strane vyrytá šesťramenná hviezdička a na ľavej strane obrátený polmesiac. Mesto touto pečaťou potvrdzovalo listiny a listy, ktoré v mene richtára a rady napísal mestský notár.

V tomto čase už treba v Topoľčanoch predpokladať aj existenciu mestského domu (radnice), v ktorej sa schádzali na rokovanie predstavitelia Topoľčian. Z hľadiska cirkevnej organizácie nedošlo v Topoľčanoch v období neskorého stredoveku k žiadnym výraznejším premenám. Pre potreby obyvateľov mesta aj v tomto období slúžil iba jediný farský kostol sv. Ondreja apoštola. Malá románska stavba však nemohla stačiť pre vzrastajúci počet obyvateľov, a preto zrejme došlo k jej gotickej prestavbe. Topoľčany sa ako najvýznamnejšie sídlo stredného Ponitria stali v 15. storočí sídlom Topoľčianskeho dištriktu (dekanátu). Tunajší dekan bol akýmsi sprostredkovateľom medzi nitrianskym archidiakonom sídliacim v Ostrihome a jednotlivými farármi.

Topoľčany patrili koncom stredoveku k stredne veľkým mestám a svojou veľkosťou sa vyrovnali staršej Nitre. Žilo tu okolo 800 až 900 obyvateľov. Z hľadiska etnického zloženia boli Topoľčany už čisto slovenským mestom a Slováci mali vo svojich rukách samosprávu mesta. K tunajším popredným predstaviteľom mesta patrili bohaté rodiny Urminských, Podhradských, Hyzekovcov, Grznárovcov a Matulov-cov. Aj mená ostatných mešťanov boli napospol slovenské. Stačí spomenúť rodiny Candrákovcov, Drdúlkovcov, Korbelovcov, Fičúrovcov, Urbanovcov, Motúzovcov, Vankovcov, Húserovcov atď. Najstaršie zachované mestské písomnosti sa viedli v latinčine.

Už v prvej polovici 16. storočia sa slovacita mesta prejavila aj v tom, že Topoľčany začali viesť svoju úradnú agendu v starej slovenčine, v čom im patrí jedno z popredných miest v celoslovenských reláciách.

Až do druhej polovice 16. storočia sa vlastnícke pomery v meste nezmenili. Topoľčany zostali rozdelené na dve takmer rovnaké časti medzi šľachtické rody Orságovcov a Lošonciovcov. K zjednoteniu došlo až
v roku 1601, keď sa Topoľčany stali majetkom rodiny Forgáčovcov. František Forgáč, ktorý mal dobré vzťahy s panovníkom, získal od Rudolfa II. potvrdenie práva na vydržiavanie dvoch výročných trhov - jarmokov. Panovník potvrdil právo vydržiavať trhy obdobným spôsobom, ako sa odbavovali v slobodných kráľovských mestách, v roku 1599.

Sedemnáste storočie bolo aj pre Topoľčany storočím veľmi nepokojným. Už v roku 1604 vypuklo prvé z protihabsburských povstaní, ktoré viedol Štefan Bočkaj. Topoľčianski páni sa k povstaniu neprihlásili, vďaka tomu bolo mesto ušetrené od plienenia žoldnierskymi vojskami vyslanými Viedňou na potlačenie povstania. Koncom 16. storočia bolo v Topoľčanoch 124 domov, ale vzhľadom na nepokojné časy ich počet stále klesal. Pre porovnanie - Bojná mala v tom čase 109 domov, Radošina 107, Nitrianska Blatnica 102 domov.

V období raného novoveku v rokoch 1526 - 1711 prežili obyvatelia Topoľčian nie jeden raz mimoriadne ťažké časy. Napriek mnohým katastrofám a nepriazňam osudu, ktorým sa nedalo vyhnúť, vývoj sa nezastavil,
i keď je možné konštatovať, že celkový rozvoj bol následkom vojen, povstaní a tureckých vpádov v 16.
a 17. storočí do značnej miery pribrzdený, a to najmä z demografického hľadiska. Počas dvoch storočí ľudnatosť Topoľčian stagnovala, čo však nebolo v tejto dobe na Slovensku ničím výnimočným. Z národnostnej stránky sa napriek veľkým pohybom obyvateľstva mestečko nemenilo a zostalo čisto slovenským sídlom. Z náboženského hľadiska prekonali Topoľčany dynamický vývoj, keď v druhej polovici 16. storočia väčšina obyvateľov prijíma protestantizmus, no dôsledná rekatolizácia v prvých desaťročiach nasledujúceho storočia urobila z mestečka takmer homogénne sídlo, v ktorom až
na nepatrné výnimky dominuje rímskokatolícke vierovyznanie. Pravdepodobne na sklonku 17. storočia sa usadili v meste prví židia, no skutočný prílev židovského elementu nastal až v druhej polovici 18. storočia.

Obyvatelia Topoľčian si svoju existenciu zabezpečovali v prevažnej miere poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Remeslá a obchod neboli ešte natoľko rozvinuté, aby úplne dokázali kryť potreby rodiny. A tak aj drobný mestský remeselník bol odkázaný na výnos zo svojho kúska zeme. Remeslá sa v meste rozvíjali už od stredoveku. Spočiatku súviseli s poľnohospodárskym charakterom mestečka. Medzi najstaršie patrilo nesporne mlynárstvo, spracovanie mäsa, koží a výrobky z nich, kováčstvo a výroby látok. S postupným rozvojom remesiel a pribúdaním remeselníkov v meste začali sa remeselníci postupne združovať do cechov. K najstarším patrí cech obuvníkov-ševcov, ktorý prijal svoje artikuly v roku 1609. V priebehu 17. storočia máme v Topoľčanoch doloženú činnosť siedmich cechov - obuvníkov, čižmárov, krajčírov, remenárov, gombikárov, kožušníkov a klobučníkov. Skutočný rozvoj remesiel nastal v Topoľčanoch však až v osemnástom storočí, keď tu pracovalo až 100 remeselníckych dielní.

V osemnástom storočí sa Topoľčany stali významným obchodným a trhovým strediskom. Matej Bel ich spomína ako mestečko s rozvinutým poľnohospodárstvom a ovocinárstvom, v ktorom žije početná vrstva remeselníkov. Topoľčianske pivo a chlieb boli už vtedy známymi lahôdkami. V osemnástom storočí sa v meste konalo už deväť jarmokov a každý týždeň - teda 52 x do roka týždenný trh. S príjmami z jarmokov
a z poplatkov za váhy sa obyvatelia delili s panstvom na polovicu.

Topoľčany sa od roku 1719 stali majetkom grófa Petra Beréniho. Po ňom vlastnila panstvo (i mesto) vnučka Katarína Gabriela, ktorá sa vydala za Františka Jozefa Trauna (1733). Koniec osemnásteho storočia bol pre Topoľčany opäť obdobím nepokojov. Mestečko sužovali veľké požiare, ktoré zničili kostol a viaceré budovy v meste a veľmi vyčerpali mestskú pokladnicu.

V roku 1783 udrel blesk do kováčskej vyhne a požiar zničil až 140 domov. Pri požiari v roku 1787 zhorelo
80 domov a 12 stodôl. Ďalší požiar postihol mesto hneď v nasledujúcom roku a v meste zostalo prakticky len
niekoľko neporušených domov. Po obnovení mesta vypukol v roku 1790 požiar, pri ktorom zahynulo množstvo ľudí, medzi nimi aj vojaci bývajúci vo vojenskom dome oproti kostolu. Veľké nepokoje otriasli mestom v roku 1790 ešte raz, keď sa zavádzal tereziánsky urbár.

Pre správu mesta bol dôležitý deviaty bod urbára, podľa ktorého do richtárskeho úradu panstvo menovalo troch ľudí, z ktorých si obec volila richtára v prítomnosti panského úradníka. Notára a prísažných si volili mešťania sami.

Až do zániku feudálnych vzťahov v roku 1848 Topoľčany zostali poddanským mestom, i keď veľkosťou a počtom obyvateľov nevynikali. Samotní obyvatelia, resp. predstavitelia mesta svoje bydlisko v úradných dokumentoch hrdo nazývali Veľkými Topoľčanmi. Topoľčany mali naďalej poľnohospodársky charakter. Stred mesta tvorilo námestie tej istej veľkosti ako dnes a dve tri ulice okolo neho. Za poslednými domami boli stodoly. Stáli mimo obytnej časti, aby sa nebezpečenstvo požiaru znížilo na minimum. Väčšina domov bola prízemná, stavaná najmä z nepálenej tehly alebo z hliny. Okrem kostola a rímskokatolíckej fary medzi
významnejšie budovy patrili mestský dom a stoličný dom, obývaný príslušníkmi husárskeho pluku, a tiež budova pošty. Až v poslednej tretine 19. storočia pribudli výstavnejšie domy, najmä však potom, ako sa Topoľčany stali sídlom slúžnovského okresu. Postavená bola budova okresného súdu, župnej nemocnice, slúžnovského úradu, daňového úradu, železničnej stanice, ale i hostinca - hotela Koruna.

Vcelku pokojný život mestečka, plynúci v devätnástom storočí bez väčších otrasov, narušila v roku 1831 epidémia cholery. Na túto dovtedy neznámu nemoc ázijského pôvodu ochorelo v Topoľčanoch 307 ľudí,
z ktorých zomrelo 163. V štyridsiatych rokoch sa naplno začala prejavovať spoločenská kríza, u nás zostrená aj veľkou neúrodou v roku 1847 a následným hladomorom. Revolučná vlna, šíriaca sa z Francúzska, v marci otriasla Viedeň a následne aj Pešť. Aj Topoľčany pocítili revolučné vrenie, aj keď obyvateľstvo na pokusy agitátorov, ktorí verbovali do dobrovoľníckeho zboru, nereagovalo. Revolučné roky prežilo mesto bez väčších otrasov. Väčšie následky mali dve vlny cholery, ktoré zasiahli mesto v roku 1855, keď ochorelo 180 ľudí a v roku 1866, keď ochorelo až 317 ľudí a z nich zomrelo 162.

Rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867 otvorilo novú etapu v živote celej spoločnosti. Nastalo všeobecné pomaďarčovanie verejného života. Tento vývoj neobišiel ani Topoľčany. Prudko vzrástol počet obyvateľov hlásiacich sa k maďarskej národnosti (v roku 1881 sa hlásilo 381 obyvateľov, v roku 1910 až 2110). Celkový počet obyvateľov bol v roku 1881 3689, do roku 1910 sa zvýšil o 90% - na 6399. Okrem slovenskej
a maďarskej národnosti sa časť obyvateľstva (965 v roku 1910) hlásila k nemeckej národnosti. Vzhľadom na to, že príliv pôvodného maďarského obyvateľstva z južných oblastí krajiny do Topoľčian bol minimálny, išlo v prípade k maďarskej národnosti sa hlásiacich obyvateľov zväčša o pomaďarčených Slovákov a Židov.

Koniec 19. storočia bol v znamení celkovej modernizácie a všeobecného priemyselného pokroku. V roku 1872 boli zrušené cechy a presadil sa princíp voľnej konkurencie, čo viedlo aj v Topoľčanoch k úpadku
viacerých remeselníckych majstrov.

No obyvateľstvo Topoľčian bolo veľmi podnikavé, a z mesta sa rýchlo stalo významné výrobné a obchodné centrum. K tomu ho predurčovala výhodná poloha, právo skladu, mýta, trhy a jarmoky, rozvinutý obchod, furmanstvo a neskôr aj postavenie železnice. Tunajšie konské jarmoky boli vyhľadávané aj zahraničnými záujemcami z Rakúska, Nemecka i Anglicka. Aj na tovarníckom panstve, ktorého boli Topoľčany stále súčasťou, došlo k mnohým zmenám.

V roku 1855 prešlo panstvo z rúk Traunovcov do rúk Alžbety, vdovy po Jozefovi Erdödym. Jej dedičkou bola neter Alžbeta Mayerová, vydatá za Jakuba Mels Coloredo, od ktorej v roku 1868 odkúpili panstvo August a Karol Stummerovci. Noví majitelia začali na svojom majetku podnikať moderným spôsobom, čo prinieslo veľa pozitívnych zmien aj pre obyvateľov Topoľčian.

V roku 1870 začal Karol Stummer stavať v chotári Topoľčian moderný cukrovar. Ešte pred ukončením stavby bola plocha, na ktorej stála, na žiadosť majiteľa vyňatá z chotára Topoľčian a pričlenená k Tovarníkom. Cukrovar zamestnával po dokončení až 250 robotníkov. Ešte pred príchodom Stummerovcov však vznikli
v Topoľčanoch viaceré menšie prevádzky priemyselnej výroby potravinárskeho charakteru.

Po systémových zmenách v župnej správe začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia sa v roku 1871 Topoľčany stali opäť sídlom obnoveného slúžnovského okresu. Okres Topoľčany bol najväčším okresom Nitrianskej župy. Skutočnosť, že sa Topoľčany stali regionálnym centrom, priniesla mestečku aj veľa výhod, čo sa prejavilo výstavbou administratívnych budov a neustálym zvyšovaním počtu obyvateľstva. 1. januára 1886 bola slávnostne daná do užívania verejná župná nemocnica, o ktorej výstavbu sa zaslúžil hlavne barón August Stummer, a preto aj niesla dlhší čas meno svojho mecenáša - Augustov špitál. Ako sídlo slúžnovského okresu sa Topoľčany stali najvýznamnejším regionálnym centrom stredného Ponitria. Dôkazom toho je aj usporiadanie hospodárskej výstavy v roku 1882, ktorú zorganizoval hlavne barón Friesenhoff.

Posledné roky 19. storočia sa niesli aj v znamení budovania železnice. Úsek Nitra - Topoľčany bol slávnostne otvorený v roku 1882, v roku 1884 úsek Topoľčany - Veľké Bielice a v roku 1896 bola trať predĺžená až do Prievidze. Popri železnici sa budovala aj telegrafná sieť, telefón bol do Topoľčian zavedený v roku 1905. V roku 1909 bolo zriadené aj priame železničné spojenie Topoľčany - Budapešť. V roku 1873 získalo mesto
v súvislosti s novými zákonnými úpravami štatút privilegovaného mestečka a v roku 1886 sa stali tzv. veľkou obcou. Slúžnovský úrad žiadal, aby si Topoľčany zmenili úradnú pečiatku, kde malo stáť: Veľká obec Topoľčany. Obecné zastupiteľstvo sa však vzoprelo a naďalej používalo pečiatku s nápisom Mesto - Veľké Topoľčany. Život Topoľčian sa na sklonku 19. storočia badateľne zmenil. V roku 1871 bolo zriadené kasíno, 1877 telocvičňa, v roku 1890 bolo vybudované prvé kúpalisko pri rieke Nitre. V tom istom roku obecný výbor rozhodol o vydláždení hlavného námestia a priľahlých ulíc. Na frekventovaných uliciach sa objavili plynové lampy, ktoré zabezpečovali aké - také nočné osvetlenie. V roku 1900 bola zriadená tzv. okrášľovacia komisia.
Jej úlohou bolo zmeniť vzhľad mesta najmä výsadbou stromov, zelene a úpravou verejných priestranstiev.
V roku 1904 sa začalo s výstavbou kanalizácie. Celé vnútorné mesto bolo napojené na kanalizačnú sieť
v roku 1911. Obecné zastupiteľstvo uvažovalo aj o výstavbe vodovodu, ale pre nedostatok peňazí potom záležitosť odložili. Od roku 1907 prebiehala elektrifikácia mesta a začali sa aj regulačné práce na rieke Nitre.

S hospodárskym rozmachom postupovali aj zmeny spoločenskej štruktúry obyvateľov mesta. V roku 1903 bolo v Topoľčanoch 139 obchodov, 9 advokátov, 5 lekárov, zverolekár, okresný súd so štyrmi sudcami a personálom, slúžnovský úrad, daňový úrad, žandárska stanica, finančný komisár, župná nemocnica, štátna meštianska škola, štátna ľudová, rímskokatolícka ľudová a židovská ľudová škola. V prvých rokoch dvadsiateho storočia vznikli v Topoľčanoch ďalšie významné podniky. V roku 1911 bola založená parketáreň Adolfa Schmidta.

V meste účinkovalo niekoľko bánk a v roku 1903 vzniklo aj úverové družstvo. V roku 1909 bolo rozhodnuté
o výstavbe nového mestského domu. Na mieste zboreného starého bola podľa projektu Imricha Szötsa
z Budapešti postavená nová budova, ktorá bola daná do prevádzky už v roku 1912.

Sľubný všeobecný rozvoj mesta bol prerušený vypuknutím 1. svetovej vojny. Mnoho živiteľov rodín muselo narukovať, k všeobecným útrapám vojny, ktoré museli znášať aj obyvatelia Topoľčian, sa roku 1917 pridal aj požiar, ktorý vypukol 14. augusta. Požiar sa rýchlo rozšíril a časť mesta - 83 domov ľahla popolom. Bez
prístrešia zostalo 350 ľudí. V nasledujúcom roku všetky  hospodárske ťažkosti spôsobené vojnou vrcholili.
Nastal rozklad armády i civilnej správy. Monarchia sa začala rúcať. Vytúžený koniec vojny znamenal aj
definitívny zánik monarchie a priniesol vznik nových štátov, medzi nimi aj vznik prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov. Po vzniku republiky bola v Topoľčanoch, tak ako aj inde, napätá a neprehľadná situácia. 31. októbra vypukla veľká rabovka. Na druhý deň na námestí nebolo jediného obchodu, ktorý by bol zostal ušetrený pred rozvášneným davom. Majitelia obchodov z obavy pred ďalšími útokmi požiadali
o vojenskú pomoc. Príchod maďarských vojakov ešte viac vyostril situáciu a ich samotný pobyt v meste spôsobil len ďalšie hmotné škody. Národné vojsko prišlo do mesta až 7. decembra a konečne bol v meste
zaistený kľud. 11. decembra boli vymenení všetci promaďarsky orientovaní prednostovia úradov, svoje miesta opustili aj maďarskí úradníci.

Topoľčany na prahu novej éry boli malým mestom s typickou atmosférou. Centrom života bolo naďalej námestie okolo kostola, kde bola sústredená väčšina obchodov. Spoločenský, kultúrny, ale i politický život sa odohrával v hoteli Koruna. Tento hotel mal veľmi dobré meno aj v zahraničí. Podľa prvého sčítania ľudí v novom štáte mali Topoľčany v roku 1920 7023 obyvateľov.

V tom čase k “československej” národnosti sa hlásilo 5851 obyvateľov, maďarskej 441, nemeckej 485. V roku 1921 bol zmenený názov mesta z Veľkých Topoľčian na Topoľčany. Proti zmene názvu obecné zastupiteľstvo bez úspechu protestovalo, pretože názov Veľké Topoľčany považovali za historický.
Povojnová hospodárska kríza poznačila aj dianie v Topoľčanoch, aj keď nie natoľko, ako v rozvinutých priemyselných centrách. Pre nedostatok objednávok obmedzovala výrobu aj parná píla, ktorá patrila
k najväčším zamestnávateľom robotníkov v okrese. Nezamestnaní riešili svoju situáciu hlavne účasťou
na kampaňových prácach v Čechách, ale i v zahraničí. Niektorí sa rozhodli pre trvalé vysťahovanie z vlasti.
Pre pomerne nízky počet robotníctva v meste nemalo vysťahovalectvo v Topoľčanoch masový charakter.
V roku 1925 sa napríklad vysťahovalo 11 ľudí, 1927 5 osôb, 1928 4 osoby.

Aj napriek hospodárskym ťažkostiam mesto v období medzi dvomi vojnami menilo svoju tvár. Pribúdali metre dláždených chodníkov, rozširovala sa kanalizácia, začal sa budovať mestský park, postavili nový moderný bitúnok a pribúdali ďalšie stavby. Napriek tomu neboli predstavení mesta spokojní. Mesto sa márne usilovalo získať strednú školu, zabezpečiť prestavbu chátrajúcej nemocnice a veľkým dlho nesplneným snom mesta bolo získanie vojenskej posádky. V roku 1936 sa konečne začali stavať mestské kasárne a v roku 1938 sa konalo slávnostné privítanie vojenskej posádky. Mesto v medzivojnovom období žilo aj bohatým kultúrnym životom. Najväčšiu úlohu pri  rozvíjaní kulúry vo všetkých oblastiach zohrali učitelia, ktorí mali najväčšiu zásluhu na bohatých kultúrnych aktivitách mnohých spolkov - Telocvičnej jednoty Sokol, Živeny, Matice slovenskej, Československého Červeného kríža. Kultúrnym podujatiam tohto obdobia výrazne dominovala hudba.

K rôznym spoločensko-politickým výročiam či sviatkom sa pripravovali slávnostné akadémie, na ktorých mala hudba a spev popredné miesto. Spevácky zbor TJ Sokol, Učiteľský spevokol okresu topoľčianskeho, Topoľčianske hudobné združenie a ďalšie hudobné telesá sa svojimi vystúpeniami stali známymi nielen
v meste a okrese, ale získali aj vyššie uznania. Popri hudbe bolo súčasťou kultúrneho života mesta aj ochotnícke divadlo. Spočiatku sa divadelné predstavenia hrávali v mestskom hostinci, neskôr v katolíckom dome alebo v sokolovni. Ochotnícke súbory pôsobili takmer pri všetkých spolkoch, úspešný bol aj divadelný súbor meštianskej školy. V roku1930 sa v Topoľčanoch konala veľká hospodársko-kultúrno-priemyselná výstava. Navštívil ju aj prezident Masaryk a informácie o nej podávali všetky vtedajšie denníky.
Základným pilierom budovania mesta po roku 1936 bol schválený regulačný plán mesta. Prvé obrysy nového mesta budovaného podľa tohto plánu boli viditeľné od roku 1941 v podobe nových ulíc, novopostavenej budovy gymnázia i nového kúpaliska.

Roky druhej svetovej vojny by bolo mesto prežilo bez väčšej ujmy, avšak na fašistický teror doplatilo židovské obyvateľstvo, deportované do vyhladzovacích táborov, odkiaľ sa vrátili iba niekoľkí. Aj synagóga, jedna z pozoruhodných stavieb v meste, padla koncom vojny za obeť požiaru. Početnú židovskú komunitu, ktorá mnoho desaťročí výrazne ovplyvňovala charakter mesta, pripomína dnes už len cintorín na Krušovskej ulici.

Ani počas Slovenského národného povstania nedošlo priamo v meste či jeho blízkom okolí k bojom s nemeckými okupačnými vojskami, ktoré prenikli do mesta 3. septembra 1944. Predtým sa v kasárňach vyzbrojili do protifašistického boja dobrovoľníci z celého okolia a po počiatočnom váhaní sa k povstalcom pridala aj topoľčianska posádka.

Konca vojny sa obyvatelia Topoľčian dočkali na Veľkonočnú nedeľu 1. apríla 1945, keď mesto oslobodili vojaci I. rumunskej armády. V Topoľčanoch potom zostala do jari 1947 malá posádka sovietskej armády.
Po druhej svetovej vojne sa Topoľčany pomaly menili z obchodno-remeselníckeho mestečka na priemyselné centrum regiónu. Postavilo sa niekoľko nových závodov, jestvujúce rozšírili a postupne modernizovali výrobu. Najviac pracovných príležitostí obyvateľom mesta poskytovala v prvých rokoch po oslobodení bývalá parná píla, dnešný závod Mier. Piliarsku výrobu neskôr vystriedala výroba nábytku. Počiatočný široký sortiment nábytku sa časom zredukoval hlavne na výrobu moderného kuchynského nábytku,
s ktorým závod čoskoro prenikol aj na zahraničné trhy.

V závode Elektrokarbon, kde za I. ČSR podnik Kablo Bratislava vyrábal vodiče pre vojenské telefóny, bola
po vojne zriadená výroba uhlíkových materiálov pre silnoprúdovú elektrotechniku, dopravu a iné odvetvia. Od roku 1967 bol závod monopolným výrobcom uhlíkových materiálov v bývalej Československej republike. V meste pribudol hneď po oslobodení odevný závod. Po znárodnení ho prevzali Odevné závody n.p. Trenčín a vyrábala sa v ňom pracovná konfekcia, napríklad rovnošaty pre ČSD, neskôr aj pánska a dámska konfekcia. V roku 1965 bola dokončená výstavba nových budov závodu. Vhodné klimatické podmienky pre pestovanie základných surovín na výrobu piva, kvalitná pitná voda a dostatok pracovných príležitostí podmienili na rozhraní 50. a 60. rokov výstavbu sladovne a pivovaru, ktorý dnes produkuje vyhľadávané pivo značky Topvar. Ďalším závodom potravinárskeho priemyslu, ktorý bol založený po oslobodení, bol závod na výrobu a spracovanie hydiny, dnešné Topoľčianske hydinárske závody.

Mesto sa do druhej svetovej vojny stavebne rozvíjalo veľmi pomaly. V roku 1940 malo 1088 domov a vyše
10 tisíc obyvateľov, pritom si však zachovávalo vidiecky ráz. Prevládali prízemné, skromne vybavené stavby.

Aj dnešné námestie M.R.Štefánika, na ktorom sa sústreďoval život mesta, bolo len spolovice obostavané
jednoposchodovými budovami, ostatné boli prízemné, postavené väčšinou zo surových tehál

K tomuto traťovému objektu sa nenašli žiadne prílohy.