Koncoročná kalamita a silvestrovská fotovačka

M@jo: V piatok (30.12.) skoro ráno, celý natešený z padajúceho snehu, som prišiel na bratislavskú hlavnú stanicu, kde som sa stretol s ostatnými spolusilvestrovačmi.

V polospánku sme ešte netušili, čo nás čaká, ja som sa tešil na cestu vlakom a potom fotovanie zasnežených Kysúc s Rajiom, ostatní už mysleli na to, ako budú na obed stáť na lyžiach. Čas odchodu nášho R 332 Goral sa blížil, ale nikde zmienka o nástupišti, kde by mal byť aspoň pristavený. Zato ale začínali pomaly naskakovať desaťminútové meškania na všetkých vlakoch. Vonku v tom čase už pekne fujačilo a meškania pribúdali zo začiatku po 5 minútach, neskôr po 10, až sa na Pragotrone objavilo meškanie 60 minút. Začínali sa objavovať prvé obavy, či sa stihne aspoň poobedné lyžovanie. V tom naskočil údaj o nástupišti a tak sme sa rozložili v príjemne vykúrenom Gorale. Ale odchodu sme sa stále akosi nevedeli dočkať.

Na druhej koľaji toho istého nástupišťa medzitým pristavili tak isto meškajúce EC Slovenská strela, ktoré sa hneď naplnilo a o chvíľu vybralo na cestu do Prahy. Keď naše meškanie dosiahlo rovných 100 minút, konečne sme sa pohli aj my. To už vonku bolo svetlo a ja som si užíval sneh prášiaci okolo vlaku. Keď sme zastali v Rači, pomyslel som si, že snáď nepôjdeme ako osobák, ale zastavenie vo Svätom Juri začínalo napĺňať moje obavy. Avšak po chvíli státia nastalo v celom vlaku úplné ticho. Snažili sme sa zistiť čo sa deje a tak nám sprievodca veľmi ochotne a milo ozrejmil celú situáciu, aby sme zostali radšej zavretí v kupé, pretože sa nám pokazil rušeň a teda nepôjde ani kúrenie. Keďže vyhliadka ďalšej jazdy bola v nedohľadne, pobral som sa pofotiť sitáciu na stanici.

Opačným smerom už stál na stanici odstavený Zr Nitran s okuliarnikom 750.198, ktorý tiež nevyzeral, že by sa mu nejak moc chcelo ďalej. Naším pokazeným rušňom bol peršing 363.137. Po chvíli prišiel od Trnavy pantograf, ktorý ale v Jure ukončil cestu a vracal sa späť do Trnavy a tak sprievodca opäť informoval celý vlak o možnosti prestúpenia. Na koľaji za nami ostal stáť nejaký tiež meškajúci rýchlik od Žiliny, ktorý ťahala gorila. Ťažko bolo pri toľkých meškaniach určiť o aký ide, podstatné je, že priviezol náhradnú poistku pre náš peršing, ale rušňovodičovi sa ho opraviť nepodarilo. Po čase ostal náš vlak sám na stanici a od sprievodcu sme sa opäť dozvedeli, že zrejme náš vlak vôbec nepôjde ďalej, ale prestúpime si na Čingov.

Ale kedy? Nikto netušil, pretože z Bratislavy ešte nevyšiel a to nastal čas plánovaného príchodu do Čadce, teda 9.17. To už bolo jasné, že v ten deň z lyžovačky už nebude nič a tak isto Rajio sa nás tak skoro nedočká. Hodiny ukazovali štvrť na dvanásť, keď nám sprievodcovia oznámili, že pri vchodovom návestidle už stojí Čingov, do ktorého budeme môcť opatrne prestúpiť. Myslím, že by bolo dobre pochváliť prístup sprievodcov, ktorí celý čas pohotovo a ochotne informovali celý vlak o dianí. V Čingove sme si našťastie našli aj miesto na sedenie a tak sme sa konečne vydali po vyše troch hodinách prestávky na ďalšiu cestu. Po Leopoldov opäť ako osobák so zastavením v každej stanici a tak do Žiliny sme prišli s 240 minútovým meškaním. Cesta do Oščadnice prebiehala už bez ďalších komplikácií a tak sme o pol štvrtej vystupovali z vlaku po 10,5 hodine cestovania.

Rajio: Ja som medzičasom vyčkával od skorého rána na stanici Čadca na dvoch členov klubu vlaky.net Šľachtičnú a M@ja. Mali sme dohodnuté stretnutie na 09:17, čo bol aj čas príchodu rýchliku Goral, ktorým mali spomínaní ľudia pricestovať. Celý čas husto snežilo, začínal sa aj vietor dvíhať a mne už bolo jasné pri pohľade na Pragotron, že sa ich tak skoro nedočkám. Rýchlik Goral 332 naberal meškania postupne zo 60min na 100min, 140min až mi napokon m@jo  poslal SMS že budú prestupovať do rýchliku Čingov. Tesne na to pribudlo ďalšie meškanie na 170min až napokon teta v rozhlase zahlásila, že rýchlik Goral bol odrieknutý.

Ja som si čas čakania krátil sledovaním a fotovaním kalamitnej situácie na stanici Čadca a v jej blízkom okolí. Personál stanice mal s hlavami v smútku plné ruky práce s odstraňovaním enormného množstva snehu. Tých pár vlakov čo občas chodilo podľa neexistujúceho grafikonu sa doslova brodilo haldami snehu. Odpratávacia súprava sa premávala slimačím tempom pomedzi nástupištia, výhybkári behali hore-dole, od jednej výhybky k druhej , aby aspoň ako tak sprejazdnili cestu už aj tak všetkým zmeškaným vlakom. Nákladná doprava mala v tejto situácii červenú a tak “ dvojice “ len vyčkávali na zlepšenie počasia do druhého dňa až na jednu, ktorá sa horko-ťažko dovalila od Svrčinovca do stanice Čadca kde to aj “zalomila“.   

Keď mi m@jo  poslal ďalšiu SMS o ich beznádejnej pozícií v Leopoldove, tak som zhodnotil, že mám kopec času preskúmať aj okolie Čadce. Vybral som sa do neďalekého Skalitého. Všade bola kopa snehu, jazda autom začínala byť nad moje sily, postupne ma prenasledovali myšlienky či malo dnešné fotovanie zmysel. Ale dúfam že áno, však posúdte sami. Život na stanici Skalité sa takmer zastavil až na troch usilovných výhybkárov a jeden pufkajúci Čmeliak 770, ktorý napokon vypol motor a v stanici zavládlo ticho ako v hrobe. Po mojom návrate do stanice Čadca som si overil ako to vyzerá s príchodmi a odchodmi osobných vlakov zo Žiliny a pobral som sa do nového bodu nášho stretnutia, Oščadnice. Moja kalkulácia alternatívneho času príchodu 15:30 členov klubu vlaky.net do zastávky Oščadnica z pôvodných 9:17 do Čadce, bola takmer presná.  

Napokon sme sa šťastne stretli, napriek počasiu, ktoré v ten deň išlo proti nám. Svetlo sa zmenilo na tmu a po našom vzájomnom zhodnotení situácie “ čo ďalej “ sme sa rozhodli, že by nebolo naškodu urobiť zopár pekných nočných fotiek s pôsobivou atmosférou zasneženej nočnej železničnej krajiny. A tak sme sa pobrali napäť do Čadce. Zaujímavosťou bolo, v akých intervaloch prichádzali vlaky do stanice. Celý čas nič, iba ticho a zrazu sa v stanici vystriedali takmer 4 súpravy naraz. Takto sa to zopakovalo niekoľko krát. Večer sa začalo počasie ukľudňovať, vietor ustál a postupne sa všetko vracalo do normálu. Naše dobrodružné putovanie sme v ten deň zakončili spoločnou rozlúčkovou fotečkou pred Žilinským peršinkom 162.002.

M@jo: A keďže naše plánované piatkové fotovanie nevyšlo, tak som sa v sobotu vybral na pravú silvestrovskú fotovačku, s prívalmi snehu a cez mračná sa predierajúcim slnkom. V Oščadnici som stihol odfotiť asi hodinu zmeškaný Goral ako si na čele s bobinou 140.067 razí cestu čerstvo napadnutým snehom. Cieľom fotovýletu bolo Skalité-Serafínov, tak som sa odviezol MOs 3910 do Čadce, ktorý šiel s dvojicou zvolenských 840-ok. V Čadci ma hlavne potešil odstavený Goral s bobinou, keďže 31.12. nešiel ďalej do Poľska, tak čakal na svoj večerný návrat do Bratislavy. V ceste som pokračoval opäť dvojicou 840.005+840.001 do Skalitého, kde vlak stál kvôli križovaniu so Zr Skalnica dlhšie. Tak som opäť stihol pobehať okolie a pocvakať čo stálo za to. Potom už len posledný 6 kilometrový úsek do poslednej stanice na Slovensku, zopár fotiek a už som si užíval cestu späť do Čadce. Tam už potom len posledné fotky a posledné kilometre vlakom v roku 2005.