Ovo je Balkan - I. časť: Ovo je Srbija

Cesta sa začala komplikovať už v Budapešti. Vliezol som do odstaveného srbského vozňa, stojaceho na úplnom konci nástupišťa, o ktorom mi sprievodca povedal, že naozaj pôjde do Belehradu (čiže som si pohodlne našiel miesto na sedenie, zatiaľ čo skoro všetci ostatní cestujúci čakali pod hlavnou tabuľou s odchodmi a nie všetkým bolo umožnené počas cesty sedieť). Neskôr už síce dokonca nadišiel čas odchodu, ale náš vozeň stále stál na svojom mieste. Až po nejakom čase prišiel zmeškaný R Dacia, z ktorého sa prepájali nejaké vozne do nášho vlaku. Náš vozeň následne vykonal dve krátke posunovacie jazdy po koľajisku, až ho nakoniec konečne pristavili k nástupišťu, kde ho už čakal zástup cestujúcich, z ktorých niektorí boli nútení stáť až do Srbska. Ani napriek tomu sme sa stále nepohli, tak som sa opýtal prizerajúceho policajta, čo sa deje, na čo mi povedal, že je tam nejaký „nagy problém“ s lokomotívou. Nakoniec sme vyšli už z Budapešti ako východzej stanice s 1,5 hodinovým meškaním.

Keďže srbské železnice poskytujú 50% zľavu držiteľom preukazu EURO >26, rozhodol som sa tentoraz trocha ušetriť a lístok si kúpiť len do Subotice a odtiaľ buď pokračovať vlakom, ktorým som prišiel alebo počkať do rána na R 541 do Belehradu. Maďarský sprievodca (tentoraz sa menili až v Subotici) mi povedal, že u srbského sprievodcu si budem môcť lístok kúpiť aj za EUR, ale nakoniec som sa rozhodol vystúpiť a pokračovať iným vlakom. Najprv bolo potrebné nájsť zmenáreň (bohužiaľ ani v Budapešti sa dináre zohnať nedajú). Aj napriek prvotnej negatívnej informácii som ju našiel, mala však otvorené až od ôsmej hodiny. Videl som však v nej aj napriek nočnej hodine (štyri hodiny v noci) sedieť ženu, ktorá prepočítavala peniaze, tak som zaklopal a na počudovanie mi peniaze bez problémov zmenila. Takže dináre by som mal. Druhý, väčší problém (pokiaľ nefunguje zmenáreň, neďaleko sú bankomaty) nastal so spojením do Belehradu. Zlým znamením bol mnou vyhliadnutý spoj o šiestej, prelepený nápisom „ne saobrača“, i keď na monitore s odchodmi vlakov bol. Dežurná informátorka mi však povedala, že vlak naozaj nejde a hotovo, najbližší až osobák pred ôsmou a to by som už nestíhal ďalší vlak z Belehradu (až doma som sa dozvedel, že som prišiel akurát v prvý deň, odkedy zrušili mnohé vlaky). Pobral som sa teda na autobusovú stanicu, našťastie o pol šiestej išiel autobus do Belehradu, ktorým som sa odviezol do N. Sadu (pre ilustráciu autobus Subotica – N. Sad stál rovnako ako vlak zo Subotice až do Užice s 50% zľavou, čiže niečo cez 400 din.). Diaľkové autobusy v Srbsku (i Bosne) sú moderné, klimatizované. V Novom Sade však dobrodružstvo pokračovalo. Mnou vyhliadnutý vlak 7:47 podľa pokladníčky nešiel, hoci na tabuli odchodov nebol prelepený, no zároveň ma poslala na vlak 7:15, ktorý v žiadnom zozname nefiguroval. Sprievodca vo vlaku mi povedal, že to nejde do Belehradu a treba prestúpiť v Indjiji (potom som zistil, že ten vlak pokračoval do Rumy). Keďže som nemal tušenie, kedy tá prestupná stanica bude, zašiel som opýtať za sprievodcom, pohodlne vyvaleným v kreslách s nohami (obutými) vyloženými na operadlách, ktorý na svojej polohe nezmenil nič ani počas rozhovoru so mnou: „Sedi, ja ti reću kada bude Indjija“. Pred prestupovaním naozaj prišiel a upozornil ma. V Indjiji sme museli chvíľu počkať na zmeškaný osobný vlak Šid (hranica s Chorvátskom) – Belehrad, ktorý bol vedený elektrickou súpravou RVR, čiže typickou sovietskou „električkou“, akurát na rozdiel od napr. Ukrajiny do nej namontovali normálne sedačky.

V Belehrade som mal akurát hodinu na prestup a kúpenie si miestenky, bol to totiž rýchlik Belehrad – Bar k čiernohorskému pobrežiu. Hoci bol vrchol sezóny, miestenku som ešte zohnal (90 din.). Hneď za Belehradom sa krajina prudko mení, všade naokolo sú kopce, lesy a veľké množstvo tunelov. Po ceste sme už klasicky nabrali trištvrtehodinové meškanie, navyše v meste Užice (bývalé Titovo Užice), ktoré bolo mojou výstupnou stanicou, som omylom vystúpil na stanici „Užice-teretna“, čiže nákladná, čo som zistil až po odchode vlaku, čiže som si v poludňajšom teple dal ešte neplánovanú prechádzku mestom. Na autobusovej stanici som omrkol odchody autobusov do Mokrej Gory, hneď o tretej mal ísť jeden, ale „dežurna blagajnica“ (pokladníčka) ma uzemnila s tým, že proste nejde a napriek iným údajom na tabuli odchodov sa do Mokrej Gory dostanem až autobusom s odchodom o siedmej večer. Celkom kvalitne naštvaný som sa motal medzi tými šťastnejšími ľuďmi na nástupišti, ktorých spoje premávali a oslovil som dežurného výpravcu, čo bol chlap v modrej uniforme a s červenou čiapkou (na autobusovej stanici!), ktorý vodičom dával súpis cestujúcich a kontroloval lístky. Ten mi poradil, aby som sa postavil za bránu k hlavnej ceste a tam čakal, vraj chodia autobusy do Bosny, ktoré nezachádzajú na autobusovú stanicu (zvláštna prax, ktorá, ako som neskôr zistil aj v Bosne, zase nie je taká nezvyčajná). Napriek hodinovému čakaniu na slnku s ďalšími nešťastníkmi som sa kýženého spoja nedočkal, ale aspoň som bol informovaný, že príčinou toho všetkého bola kríza alebo krach miestneho dopravcu Raketa. Tiež som sa naučil, že pokladníčky väčšinou iba povedia, že spoj nejde a koniec, ale v prípade takýchto podobných komplikácií je treba vždy ísť za najvyššie postaveným človekom na mieste, čiže prednostom stanice, dozorcom alebo iným „šéfom“, ktorí obvykle veľmi ochotne poradia ako ďalej. 

Skúsil som sa presunúť aj na iné miesto a stopovať aj autá, no nakoniec som rezignoval a čakal do večera na autobus Belehrad – Pale  - Sarajevo, ktorý ma zobral. Po ceste sa spustil strašne silný lejak, vodič kvôli nemu aj kvôli zahmlenému sklu, ktoré prakticky neutieral, nemohol istotne nič na ceste vidieť, čo mu však náladu nepokazilo (klasický balkánsky pohodový vodič). Škoda toho dažďa, pretože okolitá príroda bola inak nádherná a kvôli oprave tunela musel náš veľký autobus ísť obchádzkou cez horské sedlo po naozaj úzkej ceste bez akýchkoľvek zvodidiel. Pod cestou som už videl šarganskú železničku a po chvíli som sa ocitol v Mokrej Gore (vodiči všeobecne zastavia bez problémov na požiadanie kdekoľvek po ceste). Mnou vyhliadnuté ubytovanie bolo priamo na železničnej stanici Mokra Gora, kde boli dve staničné budovy prerobené na veľmi pekné penzióny, patriace srbským železniciam (nie je problém ani nájsť si ubytovanie v súkromí). Keďže som bol po celej ceste veľmi unavený, prakticky okamžite som zaspal.

Na druhý deň som sa previezol vláčikom po Šarganskej osmici (vlak pri stúpaní tunelmi na kopec Šargan akoby opíše osmičku). Jedna cesta pre dospelých stojí 500 din. a trvá presne 2,5 hod. Jeden spoj za deň (10:30) jazdí vždy a ďalšie podľa potreby, ak je veľký záujem. Vlak bol naozaj plný a to bola pritom streda. Všetky vlaky sú vedené motorovou lokomotívou, parná lokomotíva je len na objednávku za 120 000 din. Kto videl film Život je zázrak, všetko bude poznať – lokomotívy, vozne, trať, okolitá príroda, tunely, stanice – to všetko sa v tom filme objavilo. Je to časť úzkokoľajnej železnice, pôvodne vedúcej až do Sarajeva s rozchodom 760 mm. Šarganska osmica bola vlastne postavená kvôli tomu, aby trať prekonala 300 m výškový rozdiel. Na tomto úseku je 20 tunelov, z ktorých najdlhší má dĺžku 1 666 m a celková dĺžka tunelov je skoro 5,5 km. Maximálny spád je 18 promile. Prevádzka tu bola zastavená 28.2.1974, trať sa začala obnovovať 11.11.1999. V súčasnosti sa premáva len medzi Mokrou Gorou a Šargan Vitasi, sú však plány na jej predĺženie v smere na Užice. V opačnom smere, t.j. do Bosny je trať už prakticky  zrekonštruovaná, na oboch stranách hranice som videl pracovať traťové mechanizmy. Na bosnianskej strane (trať vedie súbežne s cestou) už dali do prevádzky zatiaľ 9 km úsek Dobrun – Vardište (št. hranica so Srbskom), čo je prvá časť 19 km úseku do Višegradu. Ďalšie infomácie o tejto trati sú na http://www.zlatibor.co.yu/voz/english/index.htm, mapka tohto unikátu je na http://www.zlatibor.co.yu/voz/english/--karta%20sarganske%20osmice--.htm.

Výpravca zakričal „Polazak!“, zapískal a vlak sa pomaly pohol. Pomaly opúšťa dedinu, na jej konci je priecestie s mechanickými závorami, (jediné na spojazdnenom úseku trate), ktoré sú obsluhované tak, že vlak zastane pred ním, sprievodca vyskočí, spustí závory, vlak prejde pár metrov, sprievodca ich zase vytiahne, naskočí a pokračuje sa ďalej. Po ceste je výklad o trati i okolí v srbčine i angličtine, taktiež je možné sa popýtať na všeličo sprievodcu, na ktorom bolo vidno veľký záujem o vec. Cestou tam sa prejde celá trať bez zastavenia, prvá zastávka je až v konečnej stanici Šargan Vitasi, kde sa otáča lokomotíva. Po ceste späť sa zastavuje na jednotlivých staničkách i vyhliadkových bodoch, v stanici Jatare je skoro polhodinová pauza, ktorú je možné využiť na návštevu reštaurácie. Okolie celej trate je veľmi pekne obnovené, upravené a udržiavané. Po ceste sa zastaví aj v staničke Golubiči, kde sa odohrávala väčšina deja filmu Život je zázrak, je tam dokonca odstavené aj auto, ktorým vo filme jazdili po koľajniciach a nakoniec po 2,5 hodinách jazdy sa vlak opäť vráti do Mokrej Gory.