Ovo je Balkan - III. časť: Ovo je Hrvatska

Snažil som sa ešte chvíľu spať, no nebolo mi to dlho dopriate, prišli sme do Osijeku a tu som vystupoval. Ako prvé som v prázdnej nočnej stanici (bolo niečo po štvrtej ráno) zistil (už klasicky a už po neviemkoľkýkrát), že cestovný poriadok mnou zistený na webe HŽ sa rozchádza s tým, čo je napísané na stanici. Teda nie že by tie vlaky vôbec neexistovali, ale premávali len počas pracovných dní (skoro všetky „putničke vozovi“ z Osijeku), hoci internetový cestovný poriadok tvrdil, že premávajú aj cez víkend. Nanešťastie bola sobota, takže do pohraničnej dediny Erdut som musel ísť autobusom. Autobusov, na rozdiel od vlakov, jazdilo podstatne viac, celkom ma prekvapilo, že som si mohol kúpiť lístok na prímestský autobus v pokladnici na stanici, v sobotu o piatej ráno a ešte k tomu to zaplatiť kartou (nemal som inak žiadnu chorvátsku hotovosť). Keďže autobus mi išiel až okolo poludnia, chcel som ešte trocha dospať tú noc, ale po asi desiatich minútach ležania na tvrdých laviciach ma odtiaľ vykázal miestny SBS-kár, že tam sa nesmie spať. Popri tom sa na stanici začalo trúsiť pár ľudí na IC vlak do Záhrebu, inak bola stanica stále prázdna.

Keďže na stanici som už nemal čo robiť, išiel som pomaličky do mesta. Osijek bol za vojny silno ostreľovaný, napriek tomu, že je to dnes pekne upravené mesto, skoro každý dom dodnes nesie stopy ostreľovania. Nejako sa mi podarilo v meste stráviť tých pár hodín až do poludnia, keď som išiel na autobus (mimochodom vcelku drahý, cca 25-30 km za 135 Sk). Autobus prešiel pár dedín (pri ceste som raz zazrel typickú oranžovú tabuľu „Pažnja, mine!“, čiže Pozor, míny), ja som vystúpil v poslednej dedine na chorvátskom území – Erdut. Pôvodne som mal ísť vlakom, tak som sa chcel ešte pozrieť na železničnú stanicu, ale podľa miestneho staršieho pána bola dosť ďaleko, navyše opačným smerom ako hranica so Srbskom. Totiž ešte do r. 1999 tadeto prechádzala železničná trať z Chorvátska do Srbska, no v r. 1999 padol za obeť bombardovaniu aj železničný most cez hranicu ponad Dunaj. Celých šesť rokov bol zničený, až lete tohto roku sa začalo s obnovou. V týchto dňoch je už most takmer hotový, je natretý, sú na ňom koľajnice, ešte na srbskej strane sa pracovalo (most vedie hneď vedľa cestného). Cez hranicu do Srbska som prešiel peši po moste cez obrovský Dunaj, kontrola opäť bez problémov, len na srbskej strane sa príslušné orgány trocha viac zaujímali čo robím v tých končinách (je to mimo nejakej tranzitnej trasy, veľa cudzincov tam isto nechodí, už vôbec nie peši). Za hranicou som začal hľadať prvú dedinu Bogojevo, odkiaľ mi mal ísť osobný vlak až do N. Sadu. Kúsok za hranicou cesta podíde železničnú trať, čo čoskoro povedie až do Chorvátska a za ňou je tabuľa „Železnička stanica Bogojevo“ s odbočením doľava. Už som úplne rezignoval na všetko, pretože dedinu som videl v diaľke asi 3 km predo mnou, ale cesta k stanici viedla kamsi do poľa a k nejakému jazeru. Po tých všetkých skúsenostiach som už neveril ničomu a už vôbec nie, že tým smerom sa dostanem k vlaku, skôr som bol presvedčený, že zatiaľ čo sa motám po poli, vlak mi ujde z najbližšej dediny. Po čase som však v diaľke rozoznal nejakú starú budovu, spolu s nejakými odstavenými nákladnými vozňami, čo síce evokovalo stanicu, ale isto nejakú dávno zrušenú. Na moje prekvapenie to však bola skutočne stanica Bogojevo a vnútri na zozname vlakov figuroval aj ten mnou vyhliadnutý.

Na stanici však vôbec nikoho nebolo, nahliadol som aj do kancelárie výpravcu, tá bola síce otvorená, ale prázdna, tak som sa zatiaľ vonku najedol (a opäť využil všadeprítomnú pitnú vodu). Za chvíľu som svoj pokus zopakoval a to už bol pán výpravca v kancelárii a potvrdil mi, že vlak naozaj pôjde a že nech uňho na chvíľu kľudne posedím. Rád som prijal pozvanie a využil som príležitosť a opýtal som sa ho na všeličo možné, aj na ten hraničný most, povedal, že od decembra tohto roku by cez hranicu mali opäť premávať vlaky. Popri tom mi aj napísal cestovný lístok. Po čase prišiel aj „šef stanice“, no to už prišiel aj môj osobáčik do N. Sadu. Stanica Bogojevo je totiž uprostred polí, široko aj ďaleko naozaj nič,  dedina je cca 4 km ďaleko (je v nej železničná zastávka). Bogojevo bolo kedysi pohraničnou stanicou, dnes sa tu „otáčajú“ vlaky, ktoré prídu od Somboru a pokračujú na N. Sad, keďže je tu úvrať. Motorový osobný vlak je tvorený dvomi vozňami, ide o 812, tzv. Sinobus. Tento typ je možné dnes vidieť už prakticky len vo Vojvodine a príp. ešte na pár ďalších miestach v Srbsku. Na týchto vozňoch ma najviac zaujala veľká variabilita usporiadania sedadiel – operadlá sú totiž urobené tak, že sa dajú preklopiť aj na druhú stranu, čiže na niektorých sa môže sedieť za sebou, v prípade záujmu sa môže operadlo preklopiť a sedí sa klasicky 2+2 a keď vlak príde do úvraťovej stanice, tak väčšina cestujúcich vstane, preklopia si operadlo a pokračujú zase v smere jazdy. No proste celkom zaujímavá sranda.

Až do N. Sadu vlak išiel po úplnej rovine, všade samé polia. V N. Sade som mal dosť času, tak som si konečne pozrel aj centrum mesta (pekne zrekonštruované), dovtedy som tadiaľto vždy len prechádzal. Nakoniec som sa dočkal aj rýchlika do Budapešti, ktorý z Belehradu prišiel len sa asi trojminútovým meškaním, čo je rozhodne nezvyk na miestne pomery. Ako som čakal, bol plný, klasicky len jeden vozeň na sedenie, ale že bude až taký plný som zase nečakal. Už som myslel, že budem stáť až do Budapešti (čo by bol po tej jednej neprespatej noci už naozaj veľký problém), ale našťastie nejakí dvaja mladíci sa v kupé zrazu strhli zo spánku a na poslednú chvíľu vybehli z vlaku, tak sa mi podarilo bleskovo uchmatnúť si jedno miesto. Bol som taký unavený, že srbskú hraničnú kontrolu si vôbec nepamätám a maďarskej som podal pas len naslepo so zavretými očami. Zobudil som sa až na konečnej v Budapešti, kde som tiež zistil, že sme prišli prakticky načas (!), čo sa v tomto prípade nezvykne väčšinou diať.