Po stopách Štiavnickej Anči

A tak som začal premýšľať nad ďalšou témou. Napokon som sa rozhodol, že budem voľne pokračovať v „Spomienkach na  detstvo..“ (z apríla t.r.)  spomienkami na cestovanie Štiavnickou Ančou formou reportáže z mojej poslednej cesty do Banskej Štiavnice. Zaoberám sa genealógiou nášho rodu a táto záľuba ma zaviedla do Archívu Ministerstva vnútra a Banského múzea v Banskej Štiavnici. Popri tom som navštívil aj iné miesta v tomto krásnom, romantickom prostredí a  hodne som fotografoval. S nimi a krátkym rozprávaním sa s Vami podelím.

 

Z Bratislavy som vyrazil jedno pekné, jesenné ráno Horehroncom. Už na hlavnej stanici som sa pokúsil o nejaké zábery. Pri slabom osvetlení to však nebolo ono. Plecháča som si odfotografoval až v Hronskej Dúbrave. Cesta bola celkom príjemná. Vychádzajúce slnko mi chvíľami svietilo do očí a tak som sa presádzal raz v smere a raz proti smeru jazdy. Na hlavnom ťahu to „fičalo“ jedna radosť. Niekoľko pomalých ciest medzi Šuranmi a Levicami nám spôsobilo meškanie cca 10 až 15 min. V samotných Leviciach sa doprava vykonávala na párnej skupine koľají. (Obr. 1) Koľaje bližšie k prijímacej budove boli vylúčené a  rozkopané pri prebiehajúcej obnove. (Obr.2)

 

Z Levíc sme sa bez problémov dostali do brány Pohronia, do Kozároviec.

 

 

 

 

Prechádzame cez Žarnovicu, okolo Revištského Podzámčia, míňame Bzenicu, Hliník nad Hronom, šinieme si to poblíž Lehôtky pod Brehmi a tam niekde, vpravo v údolí, sú Sklené Teplice. Sú to miesta, kde žili moji predkovia. S nostalgiou som sa díval na tieto mestečká, či dedinky, na ich kostoly, kde boli krstení, kde vyrastali, kde žili a kde odpočívajú svoj večný odpočinok. V tom čase v Hliníku n/Hr pravidelne zastavovali rýchliky. Vedľa prijímacej budovy už čakal malý, súkromný autobus, ktorý premával do Sklených Teplíc a späť.

 

Cesta na Pohroní je už teraz zo Žarnovice rýchlejšia. V súčasnosti je dvojkoľajka až do Žiaru nad Hronom a jazdí sa tu stovkou. Cestovný čas po elektrifikácii trate sa z Bratislavy do Zvolena skrátil takmer o hodinu. Má to aspoň tento efekt... Ale rozhodne významný. Krátko pred pol desiatou vystupujem v Hronskej Dúbrave, aby po niekoľkých minútach, som pokračoval po Trati mládeže do Banskej Štiavnice. Čo sa dalo, snažil som sa odfotografovať. Mám Plecháča (obr.3) ktorý ma doviezol, pohľad na stanicu (obr.4) a Autobus 812.039 (dnešnú Anču) (obr.5) . Z nej som počas jazdy urobil niekoľko záberov starého telesa úzkokoľajky. Aj po takmer 60-tych rokoch je celkom dobre identifikovateľné.

 

Začnem v Hronskej Dúbrave. Tu, na konci nepárnej skupiny koľají, boli pôvodné, úzkorozchodné koľaje Štiavnickej Anči. Po východe zo stanice trať kopírovala breh Hrona, mostom ho prešla, odbočila doprava a údolím smerovala takmer stálym stúpaním až do Banskej Štiavnice. Z pohľadu dnešnej, normálne rozchodnej trate, viedla pomedzi stromy po ľavej strane. Teleso sa dá miestami zbadať medzi stromami. Na fotenie z vlaku to však nie je. Ale akonáhle sa dostane popod „Kozelnícky“ most na pravú stranu je už viac badateľné a tak sa mi z neho podarilo urobiť niekoľko záberov. Najprv dole, na malej rovinke, sa nakrátko objaví zelená plocha, kde kedysi bolo koľajisko výhybne Žakýl. Vľavo trochu vidieť staničku s červenou strechou. Najbližšie k dnešnej trati sa „Anča“ priblížila v Kozelníku. No najkrajší úsek trate sa v stálom stúpaní  serpentínou ťahal okolo celej Banskej Belej a Štiavnickej Kalvárie. Napokon trať končila v typickej železničnej staničke na pokraji mesta. Na moju veľkú radosť som budovu aj po tých dlhých rokoch našiel. Dnes je to pekne udržiavaný, obytný dom. Ale pôvodná architektúra železničných staníc sa ani dnes nedá zaprieť.

 

Pozrite si fotografie. Ospravedlňte ich nižšiu kvalitu pre menej vhodné osvetlenie a hlavne fotenie z okna vlaku. Inak sa tieto zábery nedali urobiť. V ten deň bola aj premenlivá oblačnosť.

 

Hr. Dúbrava – miesto odkiaľ bola vypravovaná Štiavnická Anča