Moje jesenné LIDL výlety (1)

12.1.2012 8:00

Moje jesenné LIDL výlety (1)

Ako to už u mňa býva zvykom, vždy sa rád chopím každej príležitosti, kedy si môžem zacestovať vlakom. A nakoľko sa opäť v novembri konala akcia Vlak a LIDL, tak som neváhal ani sekundu a rozhodol som sa, že si niekam zacestujem, aj napriek nepriazni pochmúrneho jesenného počasia.

 

 

 


V lete pri tejto akcii som si zvolil pre svoj výlet takzvaný „okruh Horehronca“ t.j. ráno do Zvolena, odtiaľ Horehroncom do Košíc a z Košíc naspäť domov do Rimavskej Soboty a keďže okrem tejto cesty som v lete absolvoval ešte mnoho ďalších, bolo pre mňa rozhodovanie, že kam pôjdem, dosť náročné, nakoľko sa nerád vraciam viackrát na to isté miesto. Nedalo sa však nič robiť, Slovensko je malá krajina (ale nádherná) a preto mi neostávalo nič iné, než previezť sa po tratiach, po ktorých som sa už viezol (a nie raz), avšak tentoraz som si zvolil takú trasu, akú som ešte neabsolvoval, nech mám aspoň trošku zmeny. A keďže táto akcia bola naplánovaná na tri dni, chcel som to využiť naplno, a preto som sa rozhodol, že neostane len pri jednom výlete...

Vo štvrtok 17. novembra som teda ráno naskočil na osobák do Fiľakova, kde som počkal na prípojný rýchlik Ipeľ, ktorým som sa mal odviesť až do Galanty. V Rimavskej Sobote plno ľudí, v Jesenskom už len zopár a od Hajnáčky som sa viezol v celom vozni sám, asi takto to vyzeralo v tento sviatočný deň, pre mňa to však nebolo nič prekvapujúce. Po príchode do Fiľakova som teda aj s ostatnými cestujúcimi netrpezlivo čakal na rýchlik. Domnieval som sa, že bude totálne preplnený, ako tomu bolo počas letnej akcie Vlak a LIDL, a preto som si doň kúpil miestenku. Keďže rovnakým spojom cestoval aj ďalší vlakneťák setup, tak som si aj vďaka ochotnej pokladníčke kúpil miestenku vedľa neho. Rýchlik dorazil do Fiľakova, ja som naskočil do tretieho vozňa od začiatku vlaku (tak mal byť radený vozeň, v ktorom som mal zaplatené miesto) a začal som hľadať moje miesto, no zarazilo ma, keď som na mojom mieste našiel iných cestujúcich, ktorí ani netušili, že čo sa deje a taktiež ani nebolo miesto označené na dverách kupé. Vtedy mi došlo, že spoj posilnili, a tak je moje miesto v niektorom inom vagóne. Prešiel som teda cez dva vozne a tam ma už čakal setup (s vlakyneťáckou šiltovkou) a spolu sme kecali až kým sme nedorazili do Zvolena, kde on vystupoval a pokračoval iným spojom.


Rýchlik Tekov v stanici Podhájska (všimnite si žltý pásik na vozni 2. triedy) © Martin Vojtek

Keďže boli do vlaku pridané ďalšie vozne, tak miesta bolo hojne a nemusel som sa teda tlačiť s inými cestujúcimi v kupé, ako to býva zvykom v iných dňoch. Vozeň radený pred tým, v ktorom som bol ja ma zaujal, nakoľko tesne pod strechou mal žltý pásik, ako to býva na vozňoch prvej triedy, no tento vozeň určite nebol prvotriedny, jednak prvá trieda je radená v tomto vlaku iba od Zvolena a tento vozeň išiel z Košíc, a tiež to nebol práve najmodernejší vozeň, preto by ma zaujímalo, čo tento žltý pásik vlastne znamenal (je zachytaný aj na fotografiách). Cesta ubiehala rýchlo, na Pohroní vyšlo slnko, čo ma celkom rozveselilo. Žalúdok mi však zvieral iný fakt, a to konkrétne ten, že sme si so sebou vliekli meškanie 15 minút a ja som mal v Galante priamy prípoj do Trnavy a v Trnave tiež priamy prípoj na rýchlik do Košíc. Kvôli tomuto meškaniu sa tak aj dva protiidúce Tekovy (jeden z BB a druhý z BA) stretli na stanici v Šuranoch a nie na dvojkoľajke pri Palárikove, ako to je naplánované v cestovnom poriadku. Nedalo mi neopýtať sa sprievodkyne, či osobný vlak z Galanty do Trnavy počká na náš zmeškaný rýchlik, a keďže som zrejme nebol jediný, kto takto plánoval cestovať, tak osobák v Galante pekne na nás čakal a húf ľudí sa presunul z rýchlika Tekov práve doňho, potom už bolo počuť iba výpravcovu píšťalku a už sme si to šinuli smer Trnava.


„Plecháč“ na čele rýchlika Tekov v stanici Šurany © Martin Vojtek

Opäť však vo vzduchu viselo pár otázok a tá hlavná bola, či v Trnave počká rýchlik Impuls Leasing na tento osobák, ktorý „vďaka“ zmeškanému Tekovu tiež nabral niekoľkominútové meškanie. A nebol som jediný, koho trápil práve tento problém. Vymenil som si pár slov s chalanom, čo sedel oproti mne, ktorý tiež mal cestovať Impulsom a neunikli mi ani slová od ostatných spolucestujúcich, ktorí filozofovali nad tým, že čo urobia, ak rýchlik v Trnave nepočká. Na internete som si rýchlo kukol, že kde sa práve rýchlik nachádza a či nás čaká, no tá stránka s polohami vlakov je dosť opozdená a preto som sa na to veľmi nespoliehal. Už keď sme vchádzali do Trnavy, tak všetci prestupuchtiví cestujúci sa pripravovali na rýchli presun do rýchliku a vyzerali z okien, či je ešte tam. Áno, opäť sa na mňa (a aj na ostatných) usmialo šťastie a aj napriek nevôli niektorých cestujúcich z rýchlika (ktorým čakanie zjavne prekážalo) nás rýchlik Impuls Leasing počkal. Keďže som mal naplánované sa v tomto spoji najesť v reštauráku, tak som sa rozbehol smerom k rušňu (reštaurák mal byť radený 2. v poradí), no asi v polovici šprintu ma stopol výpravca, ktorý mi povedal, aby som okamžite nastúpil, lebo odchádzame. Nemal som teda na výber a nastúpil som do vozňa s vedomím, že do reštauráku si to prejdem cezeň. Na moje veľké rozčarovanie som však zistil, že cez vlak sa do reštauráku nedostanem. Ten rýchlik bol totiž tak beznádejne preplnený, že som sa nedostal ďalej ako po WC a ľudia stáli naozaj všade, kde sa to dalo a niektorí aj tam, kde sa to nedalo. Do reštauráku som sa teda dostal až v Leopoldove, prešiel som si doň po peróne, no opäť som ostal zarazený. Plný bol totiž aj reštaurák, a teda mi neostávalo nič iné, ako dať si postojačky obyčajný čaj a zmieriť sa s tým, že sa najem až v ďalšom spoji.


Osobák na čele s „peršingom“ je pripravený opustiť stanicu Púchov © Martin Vojtek

Implusom som teda dorazil do Trenčína, cestou som si pozrel práce na koridore a novom tuneli. V Trenčíne som preskočil na osobák smer Žilina, ktorým som sa chcel zviesť do Púchova (nešiel som tam rýchlikom, pretože som mal veľa času a chcel som vyskúšať aj iné spoje). Pomaly sme sa teda predierali z Trenčína smerom na horné Považie a ja som trávil svoje voľné chvíle fotením z okna. Namiesto očakávaného Jánošíka som sa viezol v starom „klasickom“ osobáku pozostávajúceho z tradičných béčiek. Bol som zvedavý najmä na úsek, kedy sa rušeň musí prepojiť z jednej napájacej sústavy do druhej, vedel som, že to bude niekde pred Púchovom a tak som mal v tomto úseku hlavu vystrčenú z okna, aby som nepremeškal zloženie a zdvihnutie pantografu, čo sa mi nakoniec aj podarilo vidieť. Dorazili sme do Púchova, kde som vystúpil a mal som hodinu čas na ďalší spoj. Na rozdiel od väčšiny územia Slovenska bolo v Púchove pekne, slnečno (hoci zima,) a tak som si aj užil trošku slnečných lúčov zo zapadajúceho slnka, čo mi dokonca zdvihlo náladu tak, že som aj zabudol na to, že Púchov je diera a musel som tam tú hodinu sedieť na stanici, ktorú som niekoľkokrát pofotil. Tí ľudia tam majú riadne šťastie, že im tam vlaky jazdia cca každých 10 minút, ak beriem do úvahy oba smery a všetky typy vlakov.


Interiér reštauračného vozňa radeného v exprese Detvan © Martin Vojtek

Po hodine čakania konečne dorazil pražský expres Detvan, ktorým som sa mal odviezť až do Zvolena, a ktorý so sebou ťahal aj reštaurák (na ten som sa tešil najviac). Moja predstava bola asi taká, že si obsadím nejaké fajn miesto pri okne a keď už bude von tma a nič nebudem vidieť z okna, tak sa pôjdem najesť. A tak to aj bolo, po Martin som sedel v kupé pri okne a potom (keď sa tam už natlačilo 7 ľudí) som odišiel do reštauráku, kde som si dal moje obľúbené kuracie prsia a popri jedení som si opakoval matiku, nakoľko na ďalší deň sme mali mať písomku a z okna už aj tak nič nebolo vidno. Sprievodkyňa mi dala vyplniť akýsi dotazník ohľadne akcie Vlak a LIDL, oceňujem teda, že kompetentní majú záujem o zveľaďovanie týchto akcií a dúfam, že sa inšpirujú mojimi návrhmi a pripomienkami, ktoré som im tam napísal. Detvan ma doviezol do Zvolena, tam som prehupol na Gemeran (ktorý, ako to už býva zvykom, bol poskladaný z tých najšrotnejších vozňov, hoci bol tiež posilnený), no opäť moje miesto z miestenky nebolo na kupé označené, išiel som teda za sprievodkyňou, nech ma ona dovedie naň. Neviem, či viete, že pokiaľ vaše rezervované miesto nie je označené na dverách kupé, tak naň strácate nárok, a práve preto som bol dosť zarazený tým, že si sprievodcovia nesplnili svoju úlohu a moje miesto neoznačili. Sprievodkyňu som našiel na nástupišti a po mojom naliehaní som ju nasledoval, aby mi ukázala moje miesto, ktoré som si rezervoval. Prišli sme ku kupé (ktoré nebolo označené), odkiaľ sprievodkyňa vyhodila skupinku mladých a ja som sa teda usadil na moje rezervované miesto, dodatočne som po nich zahodil vypité poldecáky a opäť som sa ponoril do tajov aritmetických a geometrických postupností. Nerád cestujem po tme, no vďaka učeniu mi čas prešiel rýchlo a nedá mi nepochváliť sa, že z písomky som dostal 1. Štvrtkajší výlet som mal teda za sebou a už som sa pripravoval na ten sobotňajší, ktorý sa mal odohrávať pod značkou „regio“ ale o tom až nabudúce.

Titulná snímka: Stanica Púchov © Martin Vojtek

Galéria

Súvisiace odkazy