Setuptrip po Rakúsku

V spomínaný štvrtok som nabehol na nočný R 614 Zemplín, ktorým som sa odviezol na hlavnú stanicu v Bratislave (snáď ju už raz zrekonštruujú, lebo to tam je hrôza), odkiaľ som pokračoval vlakom REx 2507 na hlavnú viedenskú stanicu. Na viedenskej hlavnej stanici som sa zdržal minimálne, nakoľko mi za pár minút odchádzal vlak EC 151 Emona smer Ljubljana, ktorým som cestoval na železničnými legendami opradený Semmering. V čele vlaku bol rušeň 1144 215. Napriek tomu, že som si ho cvakol, jeho fotografia v tomto článku bude chýbať, nakoľko až pri kontrole som si všimol že som ju nie veľmi kvalitne odfotil.

Po odfotení som sa pobral prezrieť si všetky vozne v súprave, keď som si všimol, že ma po súprave naháňa miestny staničný zriadenec. Najprv som si pomyslel že je ešte zo starej školy a ide ma slušne povedané zvoziť za fotenie na stanici, no on len za mnou utekal cez celú súpravu, aby mi doniesol rezervnú batériu, ktorá mi vypadla z púzdra na foťák, keď som fotil mašinu. S úsmevom sme sa po slovensko-nemeckom dialógu rozlúčili a ja som si našiel svoje miesto vo vozni Slovenskich Železnic (SŽ - Slovinsko) a čakal na odchod. Pri kontrole cestovných lístkov sa sprievodca len pousmial pri pohľade na moju FIPku a so slovami Čau kolega si išiel po svojom. Konečne sme sa dostali na horskú trať, ktorá vedie do známeho Semmeringu.

Staničná panoráma Semmeringu © Oliver Dučák

Po výjdení z prvého tunela sa mi naskytla nádherná alpská scenéria plná hôr, stromov, viaduktov a tunelov. V tom momente som bol aj rád, že som bol sám v kupé, nakoľko to nie je veľmi slušné počúvanie, keď nahlas žasne priemerný Slovák v mojom veku. Po príchode do stanice Semmering som si ešte cvakol jednotku 4020 251-7, ktorá to mala namierené do stanice Payerbach-Reichenau, kde sa mimochodom tiež raz chystám, nakoľko som si tam cestou na Semmering všimol ceduľu s nápisom Payerbach Lokalbahn. V Semmeringu som mal hodinu do odchodu vlaku RJ 557, ktorým som pokračoval ďalej do mesta Graz.

Dedina mi príde už viac ako lyžiarske stredisko ako dedina, kde ľudia bežne bývajú. Do dediny však od stanice treba absolvovať menšiu túru do kopca, avšak výsledný pohľad do doliny stojí za to. Po vyšľapaní do obce som sa pokojne mohol vrátiť na stanicu, nakoľko mi chvíľu trvalo nájsť tú správnu cestu do stanice. Po príchode na stanicu som ešte preskúmal miestnu staničnú budovu, v čakárni ktorej sa mi prihovoril jeden dedko. Rukami-nohami som mu naznačil že nemecky neviem a v tom momente na mňa vychrlil takú dobrú angličtinu, že s ňou bez problémov zahanbil niektorých mojich rovesníkov.

Pamätník Carla von Ghegu v stanici Semmering © Oliver Dučák

Po chvíli rozhovoru sme sa pobrali na nástupište, kde už prichádzal vlak RJ 557, na ktorom bola nasadená súprava ČD. Hneď po vstupe do súpravy nás privítala zamestnankyňa spoločnosti JLV a.s. s mobilbarom, ktorú som rovno pozdravil po slovensky. Z jej pohľadu som usúdil, že je rada z prítomnosti aspoň jedného človeka, s ktorým nemusí drmoliť v cudzom jazyku. Po mojom usadení sa pri mne hneď zastavila, avšak prezieravo som sa opýtal či má české alebo rakúske ceny. Po zistení, že má tie rakúske odo mňa odišla na prázdno (nie že by som bol škrob, keby som mal núdzu o potravu, tak si určite niečo kúpim).

Pri kontrole cestovných lístkov ma sprievodca milo prekvapil. FIPku ani len nezobral do ruky a so slovenským Ďakujem sa pobral ďalej. Do Grazu sme došli celkom rýchlo, možno to bolo spôsobené tým, že som počas cesty na chvíľu zadriemal. Po vystúpený v Grazi (pre zaujímavosť, historický slovenský názov mesta Graz je Štajerský Hradec) ma zalial pot, keďže som bol oblečený do zimy, keďže v Košiciach bolo okolo nuly a v Grazi skoro 15° C.  V Grazi som navštívil miestny kopec Schloßberg, na ktorom stojí hodinová veža, ktorej pôvod údajne siaha až do 9. storočia.

Schody na Schloßberg v Grazi © Oliver Dučák

Musím povedať že tie schody, ktoré vedu na kopec sú celkom dobrý test odolnosti kolien porovnateľný s Potemkinovskými schodmi v Odesse pre každého človeka bez kondície. Na Schloßbergu som objavil pozemnú lanovku, ktorou som sa za 2,20€ zviezol z hornej na dolnú stanicu. Po odchode do Schloßbergu som sa pobral hľadať miestny krajinský dom (Landeszeughaus) čo mi dalo mierne zabrať, nakoľko som trošku poblúdil. Cestou som pri radnici natrafil na začínajúce vianočné trhy. Prechádzaním sa po meste som usúdil, že mesto Graz je pravdepodobne na hlavnej migračnej trase do Nemecka, nakoľko tam bolo na môj vkus pomerne dosť imigrantov. Naspäť do Viedne, kde som sa mal stretnúť so sesternicou, som sa pobral vlakom RJ 370, ktorý bol opäť tvorený súpravou ČD.
 

Na druhý deň ráno som nevstával nejako veľmi skoro, keďže som chcel vyskúšať cestovanie na vysokorýchlostnej jednotke ICE, ktorá premáva z Viedne do Frankfurtu nad Mohanom ako vlak ICE 28. Keď sme sa pohli zo stanice Meidling kde som nastupoval, vošli sme do tunela, z ktorého sme vyšli po poriadne dlhej chvíli a v úplne hmlistom počasí, ktoré ma sprevádzalo po celý deň. Postupne sme v rýchlosti 230 km/h preleteli cez všetky stanice medzi Meidlingom a Linz Hbf, až sme sa do môjho cieľa, ktorým bol Linz, dostali.

ICE smer Frankfurt v žst. Linz Hbf © Oliver Dučák

Na miestnej hlavnej stanici som sa ešte zastavil v informačnom centre, kde som dostal mapu mesta a inštrukcie ako sa dostať na miestnu atrakciu s názvom Pöstlingbergbahn. Dostal som radu, že na miestne Hlavné námestie (Hauptplatz) sa dostanem najlepšie električkou, no po vyjdení pred staničnú budovu som ostal prekvapený, keďže žiadne električkové koľajnice som nenašiel. V automate som si aspoň kúpil lístky (miestne automaty na lístky na MHD majú aj českú verziu obsluhy) a pobral sa pýtať miestnych na polohu električkovej zastávky. Jedna milá pani ma navigovala do podzemia, kde som tie električky našiel. Na Hlavné námestie premáva od hlavnej stanice viac spojov, takže výsledný interval by som určil na 5 až 10 minút, čo je viac než prijateľné.

Pöstlingbergbahn je úzkokoľajná železnica postavená v roku 1897 ako horská trať s rozchodom 1 000 mm a s dĺžkou 2,880 km. V roku 2008 bola železnica prestavaná na rozchod 900 mm a takto začlenená do Lineckej električkovej siete. Vďaka tejto prestavbe sa dá na konečnú stanicu Pöstlingberg vyraziť priamo z centra mesta zo zastávky Hauptplatz, kde ma vedľa hlavnej električkovej trasy vybudované šturcové nástupište, z ktorého sa potom napojí na hlavnú električkovú trať, odkiaľ cez prudké oblúky vyráža smerom k stanici Linz/Donau Urfahr Bahnhof, z ktorej vyrážajú do okolia Linzu vozidlá nezávislej trakcie a na zhlaví ktorej sa električková trať križuje s normálnorozchodnou železničnou traťou.

Bombardier na linke 50 smer Pöstlingberg © Oliver Dučák

Maximálne stúpanie je tam 11,8 % (o promile rozprávajme len pri vlakoch a nie pri električkách), čo z tejto trate robí jednu z najstrmších tratí ne svete bez ozubnice. Na tejto trati môžete momentálne stretnúť jazdiť električky typu Bombardier Mountainrunner, ktorej interiér tvoria pekné drevené sedačky. V ročnom období, v ktorom som túto trať navštívil, premávajú električky na Pöstlingberg v polhodinových intervaloch, v letnej sezóne v 15 minútových. Spoj, ktorým som išiel nebol nejako významne vyťažený, čo poskytovalo dosť miesta pre každého. Keď sme stúpali hore, tak som sa trošku pohrával s myšlienkou ako sa udržať v sedadle pri klesaní, keď chcem sedieť v smere jazdy.

Neskôr sa ukázalo, že som sa bál zbytočne. Na konečnej stanici som nemal kvôli hmlistému počasiu chuť hľadať nejaké zaujímavosti a tak som sa vrátil dolu do mesta. Trošku som ešte poblúdil po meste, ktoré som si zdokumentoval a pobral sa na električke na hlavnú stanicu, kde som sa plánoval rozhodnúť, či ešte skočím pozrieť Salzburg, alebo sa vrátim do Viedne. Počasie (už začínalo kropiť a nechcel som riskovať ozajstný dážď) ma presvedčilo aby som sa vrátil do Viedne. Do Viedne som teda vyrazil na vlaku RJ 161.

Staničná budova Linz Hbf © Oliver Dučák

Na tretí deň som sa už vracal domov. Do Bratislavy som išiel na vlaku REx 7619, ktorý má konečnú v Petržalke a nie na hlavnej stanici, keďže túto trasu som chcel spoznať tiež. Počas čakania na Meidlingu som si ešte mobilom cvakol Talent, ktorý bol nasadený na akýsi osobný vlak s konečnou stanicou Wiener Neustadt (pre zaujímavosť: Viedenské Nové Mesto). Na vlak REx 7619 bola nasadená jednotka 4744 302-2 (CityJet) spoločnosti GySEV (Győr-Sopron-Ebenfurti Vasutak/Raaber Bahn). Po necelej hodinke cesty som sa ocitol na petržalskej stanici.

Odtiaľ som sa bratislavskou MHD pobral na hlavnú stanicu, odkiaľ mi za 2 hodiny išiel rýchlik domov do Košíc. Útočisko som našiel v miestnej reštaurácií (ktorú už dúfam nebudem musieť nikdy navštíviť) na poschodí v staničnej budove. Po obede a pive som sa pobral do vlaku, kde som si ešte deň predtým kúpil cez internet miestenku (čo som aj dobre spravil). Po vyrazení zo stanice ma čakala vyše 6 hodinová cesta domov (vlaky kvôli modernizácií trate na Považí pravidelne meškajú, čo však človek musí prepáčiť, keďže toto dopravca neovplyvní), ktorú som z veľkej časti prekecal so spolucestujúcimi, ktorí tiež radi cestujú kade-tade.

Úvodná snímka: RJ 557 prichádza do stanice Semmering © Oliver Dučák