Veľká balkánska odysea: Zo Slovenska do Slovinska

Za celý ten čas som navštívil Slovinsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu a púť som zavŕšil v srbskom Niši, kde by som ináč nezavítal, nebyť školských projektov a medziškolských družieb a známych, ktoré tam vďaka tomu mám.

V prvej časti cestopisu sa pozrieme do slovinského vnútrozemia, podzemia a na jeho pobrežie. Navštívime Koper, Ljubljanu a Postojnu. Verím, že sa do mojich spomienok ponoríte s rovnakou radosťou, s akou ja sám spomínam na túto dovolenku.

Dňa 16.6.2017 nadišiel ten dlho očakávaný, po dlhom plánovaní vytúžený dátum. Po rýchlom zbalení sa som sa pobral na košickú železničnú stanicu, odkiaľ som smeroval do Viedne na priamom vozni radenom na vlaku EN 444 Slovakia. Po „ubytovaní sa“ v mojom kupé, v ktorom som išiel našťastie sám, som sa rozhodol preskúmať rekonštruovaný vozeň radu WLABmee patriaci spoločnosti WSBA. Niektoré detaily v kupé ma úprimne dojali, napríklad elektrická zásuvka v skrinke nad stolíko-umývadlom bola umiestnená tak nešťastne, že keď som si tam chcel niečo napojiť, napríklad keď som si chcel dať nabiť telefón, riskoval som celonočné svietenie v kupé, keďže práve dvierka skrinky tlačili na vypínač svetla. Tento problém som vyriešil dvoma leukoplastmi, vďaka čomu som pochopil ďalší zmysel balíčka prvej pomoci. Počas surfovania na internete som zistil, že v tom istom vlaku, no v inom vozni smerujúcom do Prahy, sedí (resp. leží v ležadlovom vozni) aj moja kolegyňa z práce, ktorá tiež cestovala na dovolenku. Po tomto úsmevnom zistení som ešte nejaký čas míňal moje predplatené dáta a potom som sa pobral spať.

Skrinka v kupé vozňa WLABmee, v ľavom hornom rohu je vypínač © Oliver Dučák

17.6.2017 som sa zobudil niekde okolo Břeclavi. Po rannej hygiene som sa pripravil na príchod do môjho prvého cieľa – Viedne. Mal som zhruba hodinu času, čo som plánoval využiť na raňajky. Hneď po príchode do vestibulu sa ku mne prikradla postava s črtami človeka narodeného niekde na blízkom východe. Lámanou angličtinou sa mi predstavil ako Džafar cestujúci z Iraku za rodinou do Nemecka. V prvom momente som myslel že odo mňa bude pýtať peniaze a preto som si hneď v hlave prehral niekoľko ostrých a podráždených anglických hlášok, ktoré zvyknú človeku pomôcť pri odháňaní domnelého votrelca. Na moje prekvapenie sa ma len opýtal, či nemám niečo jesť, na čo som nemohol zareagovať nijak nepriateľsky. Vzdal som sa teda v jeho prospech svojich raňajok, ktoré mu hneď rozjasnili tvár. S vďakou v očiach vysmiaty odišiel a ja som sa stále prekvapený zo svojho správania pobral kúpiť si nové raňajky za rakúske ceny.

Tabuľa s odchodmi v žst. Wien Hbf, hore je REx do Bratislavy © Oliver Dučák

Po kúpe raňajok som sa pobral na nástupište, kde práve prichádzala súprava vlaku EC 151 Emona s rušňom 1044.103 na čele. Po nájdení svojho miesta som už len ticho čakal na odchod. Kým vlak odišiel, moje kupé sa celkom slušne zaplnilo. Po nejakom čase som sa dal s cestujúcimi do reči, kým nevystúpili na Semmeringu. Po zvyšok cesty som už len sledoval malebné údolie rieky Mura s jej kopcami, hradmi a zámkami. Väčšinu trasy som aj tak po Graz prespal, keďže do Grazu som už cestoval v novebri. Od Grazu (po našom Štajerský Hradec) to už nie je ďaleko do pohraničnej stanice Spielfeld-Strass, kde prebieha výmena hnacích vozidiel a vlakového personálu. Rakúskej 1044 bolo treba pomôcť, keďže žst. Spielfeld-Strass je zjavne riešená podobne, ako je riešená žst. Kutná Hora, a to tak, že polovica koľaje je vedená pod trakciou 15 kV/16,7 Hz (striedavý prúd) a druhá časť je pod 3 kV (jednosmerný prúd). Úlohy pomocníka sa zhostila slovinská 342.010.

Zo stanice Spielfeld-Strass nás potiahne 342.010 © Oliver Dučák

Po pár minútach sme sa pohli ďalej. Cesta slovinskými horami je snáď ešte krajšia ako v Rakúsku. Miestami to dokonca vyzeralo, že ani nejdeme po hlavnej trati, ale len po akejsi lokálke. V každej druhej stanici je možné nájsť parný rušeň zakonzervovaný ako pomník (to je realita zjavne pre celú bývalú Juhosláviu). V žst. Celje moje kupé ovládli 2 mamičky s trojicou mimoriadne hlučných detí. Zvyšok cesty som teda strávil rozhovorom, čo však spočívalo hlavne v prekrikovaní detského kriku. Keď sa k tejto hlučnej trojici pridala ďalšia trojica detí, bol som nútený podplatiť dorast tabuľkou čokolády Figaro, aby som im aspoň na pár minút niečím zapchal ústa (byť ticho bola podmienka obdŕžania čokolády). Aj ich mamy vyzerali, že sa im vďaka tomuto môjmu nápadu uľavilo. Po príchode do Ljubljany nastala krátka rozlúčka a ja som sa pobral hľadať hostel, kde som spal.

Odstavené „američanky“ v žst. Ljubljana © Oliver Dučák

Najprv som v podchode pod stanicou zvolil opačný smer, no veľmi rýchlo som našiel ten správny. Nocľah som mal zjednaný v hosteli s názvom MostHostel v centre mesta, asi 100 m od známeho Zmajskeho (dračieho) mostu. Chvíľu mi trvalo, kým som na tej ulici medzi tými dverami našiel tie s označením spomenutého hostela. Nakoniec som na jedných dverách našiel, že pre ubytovanie v hosteli je potrebné hlásiť sa vo vedľajšom hosteli. Pobral som sa teda o pár krokov ďalej a nakoniec sa mi podarilo ubytovať. Na posteli nado mnou sa akurát vybaľovala jedna slečna s črtami z východnej Ázie. Po zoznámení sa a vzájomnom oboznámení sa s cestovateľským plánom toho druhého som sa dozvedel, že plánuje byť v Slovinsku rovnako dlho ako ja a tiež mala aj rovnaký cieľ po opustení Slovinska. Navrhol som jej teda, že sa ku mne na ten čas môže pripojiť, pokiaľ nemá program, čo sa stretlo s pozitívnym ohlasom. Tak som teda získal spoločnosť na najbližšie 2 dni.

Gurmánsky festival v centre mesta © Oliver Dučák

Po ubytovaní sa sme sa s Lee (tak sa mi slečna predstavila) pobrali objavovať centrum hlavného mesta Slovinska. Historické centrum Ljubljany je malebné a napriek tomu, že je to hlavné mesto, pôsobí na mňa dojmom malého regionálneho centra, nie však ako hlavné mesto. Na jednom z námestí sa konal akýsi gastronomický festival. Chuť niečo ochutnať razom zahnali ceny ponúkaného tovaru. Našli sme však príjemný klobásový „fast-food“, kde ponúkali miestne klobásy. Predavačka nám ku klobásam naložila hojné množstvo horčice (aj s jej nepomletými semenami) s chrenom. Klobásu sme zjedli pomerne rýchlo, pričom jej zvyšky sme z úst spláchli pivom Union, ktoré mi však veľmi neulahodilo, a pobrali sme sa na hrad. Na hradný kopec sme vyšli pešo a po vystúpení na hradby sa nám naskytol nádherný pohľad na Ljubljanu s majestátnymi Alpami v pozadí. Vstup na nádvorie bol bezplatný, čo sme využili k jeho malému objavovaniu.

Výhľad na hlavné mesto Slovinska s majestátnymi Alpami v pozadí © Oliver Dučák

Dolu z kopca sme zišli na pozemnej lanovke, ktorej spodná stanica bola neďaleko Zmajskeho mostu. Odtiaľ sme sa pobrali hľadať miestny pivovar, ktorý som počas plánovania cesty našiel na mape mesta. Napriek viere, že tam bude možná exkurzia, sme našli iba podnikový bar, ktorý však pôsobil veľmi solídne. Ostali sme teda tam, nakoľko nám z tej horúčavy nebolo veľmi príjemne a organizmus sme si ochladili pivom značky Laško, ktoré mi celkom zachutilo. Po skonzumovaní pív sme sa pobrali na hostel, keďže sa pred neústupnou horúčavou bolo treba ukryť dôkladnejšie. Večer, po západe slnka sme sa pobrali nájsť potraviny, aby sme sa zásobili na ďalší deň, a potom sme zašli na vedľajšiu ulicu posedieť pri niečom miestnom. Na rohu jednej z uličiek sme našli tichú reštauráciu, kde sme ochutnali miestnu pljeskavicu. Nakoniec sme takto presedeli možno 2 hodiny. Po zaplatení sme sa pobrali na hostel spať, keďže ráno nás čakalo skoré vstávanie.

V tejto motorke sme cestovali po žst. Divaća © Oliver Dučák

Nastalo ráno 18.6.2017 a po rýchlej príprave som ešte zobudil Lee, ktorá mala dnes cestovať so mnou. Po zrýchlených raňajkách sme sa pobrali na železničnú stanicu, odkiaľ sme išli na vlaku IC 1274 Istria do stanice Divaća, aby sme prestúpili na Os 2750 do Koperu. Koľajisko bolo takto ráno zahltené motoráčikmi všelijakých druhov. Náš vlak bol zložený z dvojdielného motoráčika radu s dvojitým značením 715-120/4129-120. Trošku som sa pobavil na tom, že ľudia u nás veľa krát frflú nad úrovňou našich železníc, pričom v Slovinsku, krajine s vyšším HDP a platmi ako v mojej krajine sú miestne železnice schopné dať na vlak IC obyčajný dvojdielny motorák, ktorý by sa u nás použil maximálne na prímestskú dopravu. Nastal čas odchodu a vlak vyrazil z Ljubljany. Za mestom sa nám naskytla nádherná horská panoráma a tiež sme neboli ušetrení nádherných výhľadov do dolín, keďže po chvíli stúpania sme už išli hlavne po vrstevniciach a sem-tam tesne pod hrebeňmi.

Nádherná slovinská príroda © Oliver Dučák

Po zhruba hodine a pol sme dorazili do stanice Divaća. Vlakvedúci bol charakter, takže nás ešte pred Divaćou prišiel upozorniť, že sa k nej blížime. Do Koperu sme pokračovali vyššie spomenutým spojom, ktorý bol však z dôvodu výmeny trolejového vedenia na trati Divaća – Koper nahradený NAD (náhradná autobusová doprava). Prestup na autobus bol pomerne dobre zorganizovaný. Samotný vlakvedúci nášho vlaku ukazoval cestujúcim na nástupišti, ktorí z vlaku vystúpili. cestu k stanovišťu NAD a tiež nás bol zvolávať vlakvedúci Os 2750. Rýchlo som si cvakol parný rušeň na pomníku a ponáhľal sa k stanovišťu NAD, kde už nejakí cestujúci stáli. Po asi 10 minútach prišiel autobus NAD. Celkom ma prekvapilo, že Slovinci to zobrali vážne a ako NAD nám bol pristavený diaľkový Mercedes. Cesta do Koperu bola snáď ešte zaujímavejšia. Počas prechodu dedinkami v horách človek nevedel kde má otočiť hlavu.

A konečne je more na dohľad © Oliver Dučák

Po nejakom čase sme sa napojili na diaľnicu. Pred ohromným diaľničným mostom sa nám zo zrejme najvyššieho bodu cesty naskytol úžasný výhľad na Jadranské more. Za mostom sme už začali klesať a o chvíľu sme už boli na koperskej železničnej stanici, kde končí trať a koľaje sú zakončené šturcami. Na pomníku som tam objavil úzkorozchodnú U37 a dokonca aj autorampu pre nakládku aut na autovlak. Nejaký čas sme zabili hľadaním osobnej pokladnice, aby si Lee mohla kúpiť cestovný lístok, no po neúspechu sme sa pobrali do mesta. Historické centrum Koperu tvoria typické úzke uličky starých talianskych miest. Občas som sa pozrel nad seba, či nado mnou nebude skákať zo strechy na strechu legendárny Ezio Auditore (kto hral hru, alebo čítal knihu Assassin´s Creed bude vedieť o čom hovorím), no za celý čas nikto nepreskočil.

Prétorsky palác na Titovom námestí © Oliver Dučák

S Lee sme sa dostali až na Titovo námestie (Titov trg), na ktorom je možné vidieť prétorsky palác postavený v 15. storočí, ktorý do roku 1797 slúžil ako sídlo miestneho podestu (starostu) a guvernéra. Na tom istom námestí je aj katedrála Nanebovzatia panny Márie s jej zvonicou, na ktorej vrchol sa dalo vyjsť. Neodolali sme a po zaplatení vstupného sme sa začali šplhať po 199 schodoch na vrchol veže. Cestou nám robili spoločnosť motivačné tabule, ktoré nám v pravidelných intervaloch oznamovali počet schodov do vrcholu. Cestou hore sme ešte natrafili na zvony, kedy som sa začal v duchu modliť, aby nezačalo akurát zvoniť, pretože by z toho bol pomerne nepríjemný zážitok. Zvoniť začalo až keď sme vyšli von z veže na (nazvime to) balkón. Tam nás už našťastie pred nadmerným zvukom chránili steny. Z veže sa človeku naskytne ďalší z nádherných výhľadov na mesto, more a hory okolo. Nezdržali sme sa tam však dlho, pretože v tejto výške fúkal dosť silný vietor a tak sme zliezli dolu a pobrali sa na pláž.

Po dosiahnutí vrcholu zvonice sa vám naskytne takýto výhľad © Oliver Dučák

Na pláži sme si našli miesto na dohľad od mora a ja som vyskúšal teplotu vody. Buď som príliš teplomilný živočích, alebo mi voda prišla naozaj veľmi studená. Do vody som skočil celý radšej z móla, pretože tie kamenisté jadranské pláže mi nejako nepomáhajú udržiavať rovnováhu. Moje plávanie v mori spočívalo v troch pokusoch, kedy som dokázal preplávať malý kruh a potom som sa ponáhľal z mora von, pretože mi bola v mori riadna zima. No podľa vreskotu ostatných ľudí plávajúcich v mori som zjavne nebol jediný, ktorému bola vo vode zima. Počas jednej prestávky v plávaní sa mi podarilo zadriemať na ostrom slnku, vďaka čomu som bol červený ako Indián, na čom sa Lee pobavila, keďže ona iba mierne zhnedla. Po poslednom pokuse o plávanie sme sa presunuli k výčapu pod slnečník osviežiť sa Laškom a potom sme sa pobrali naspäť na stanicu.

Vyspinkaný do červena ničím nízku hladinu chmeľovej polievočky v organizme
© Oliver Dučák

Cestou sme trošku poblúdili, no nakoniec sme šťastne a včas došli na železničnú stanicu. Našim cieľom bola obec/mesto Postojna so známou jaskyňou Postojnska jama. Na stanici bolo namiesto vlaku IC 502 Pohorje pristavených niekoľko autobusov NAD. Aby sa cesta nekomplikovala prestupmi na vlak, každý autobus išiel do jednej z nácestných staníc, z toho jeden išiel až do Ljubljany. My sme sa usadili do toho, ktorý smeroval do Postojnej a o chvíľu sme sa už viezli. Cestou som ešte prehodil pár slov s kolegom zo Slovinských železníc (po slovinsky je to paradoxne Slovenske železnice, rovnako ako u nás za vojny) a o niečo vyše hodiny už autobus stúpal Postojnou do vysoko položenej železničnej stanice. S kolegom sme sa narýchlo rozlúčili a pobrali sme sa pešo hľadať jaskyňu, čo nám zabralo najbližšiu pol hodinu.

Konečne sme v areáli jaskyne © Oliver Dučák

Od centra mestečka je cesta k jaskyni už relatívne dobre značená, takže sme k jaskyni došli včas pred začiatkom poslednej prehliadky. Vstup do jaskyne ma vyšiel na 23,90 €, čo ma trošku zabolelo, ale predsa nebudem na dovolenke prehnane šetriť. Vo vstupnom areáli sme s Lee natrafili na nášho izraelského spolunocľažníka z hostela Elada, ktorý sa k nám nakoniec pridal a jaskyňu sme si pozreli všetci traja spolu. Pred vstupom do jaskyne boli postavené ceduľky, vďaka ktorým si každý mohol vybrať, v akom jazyku bude výklad. Nebyť toho že som bol s Kórejčankou a Izraelčanom, bol by som sa postavil k slovinskej ceduľke, avšak teraz som bol nútený zniesť anglický jazyk, ktorý nemám veľmi v láske vzhľadom k jeho postupnému vtláčaniu ho do bežného života v mojej krajine (nazvem to anglikanizáciou). Po kontrole vstupeniek sme sa ocitli na nástupišti banského vlaku, ktorým sme sa zviezli hlboko do jaskyne.

Replika mašiny, ktorá nás bude ťahať po jaskyni © Oliver Dučák

Rozchod sa mi nepodarilo zistiť, no zrejme to bolo 900 mm, alebo 1 000 mm. Pred tým, než sme sa pohli sme si vypočuli pár bezpečnostných pokynov a o chvíľu sme už leteli jaskyňou. Zviezli sme sa snáď niekde do centra jaskyne a odtiaľ nasledovala pešia túra s výkladom. V duchu som si povedal, že za tie peniaze to mohol byť aj lepší výklad, keďže anglicky hovoriaca skupina bola dosť početná, no sprievodkyňa sa neunúvala počkať, až príde na miesto s výkladom celá skupina a začala rozprávať hneď ako prišla na stanovište, takže kým som k nej došiel ja z konca davu, bola už v dobrej polovici výkladu. Zaujímavosťou Postojenskej jaskyne je istý druh obojživelníka, ktorý ju obýva.

Pod zemou v jaskyni © Oliver Dučák

Je to endemit, ktorý žije v podzemných vodách krasových jaskýň v Dinároch. Jeho názov je jaskyniar vodný (Proteus anguinus) a je to vlastne slepý druh mloka, ktorý vzhľadom na to, že žije prevažne v úplnej tme, je úplne biely, keďže pigment ani oči veľmi nepotrebuje. Miestni ho pre jeho biele sfarbenie nazývajú ľudskou rybou (človeška ribica).Tento druh sa živí rôznym hmyzom, ktorý obýva miestne jaskynné systémy spolu s ním. Mali sme možnosť aj vidieť zopár jedincov, avšak veľa toho vidno nebolo, nakoľko sú tieto tvory dosť citlivé na svetlo a akúkoľvek zmenu prostredia. Dokonca sme mali zakázané ich čo i len odfotiť. Nakoniec sme sa odviezli vlakom naspäť k východu (v jaskyni je jedna stanica na nástup a jedna na výstup) a po pár minútach sme sa ocitli pred jaskyňou.

Východ z jaskyne © Oliver Dučák

S Lee sme sa rozlúčili s Eladom, ktorý pokračoval do svojho kempu, keďže bicyklom sa plánoval dostať zo Slovinska až do Turecka, odkiaľ by si našiel spôsob, ako sa dostať domov cez vojnou zmietanú Sýriu. Po rozlúčke a vzájomnom prianí si všetkého dobrého sme sa s Lee pobrali naspäť na železničnú stanicu, odkiaľ sme cestovali na hostel do Ljubljany. Na stanicu sme sa dosť ponáhľali, no našťastie sme tam prišli zhruba 15 minút pred pravidelným odchodom vlaku Os 653, takže sme si stihli aj oddýchnuť. Vlak dokonca chvíľu meškal, čo nás však veľmi nemrzelo. Keď konečne prišiel, našli sme si miesta v zachovalých, no beznádejne starých vozňoch s 363.014 francúzskej výroby a už sme po zvyšok cesty len driemali, keďže to bol riadne dlhý deň.

363.014 prichádza do Postojnej s vlakom do Ljubljany © Oliver Dučák

Z ljubljanskej stanice sme sa pobrali rovno na hostel osprchovať sa. Na hosteli som natrafil na turistu z Maďarska (taká prax, ktorá zjavne platí na všetkých hosteloch je, že každý nocľažník, ktorý vojde do izby, dostane hneď otázku: Where are you fom? - Odkiaľ si?), takže som si precvičil ďalší z jazykov, ktorým sa dohovorím. Okrem Maďara sme tam natrafili aj na slečnu zo Španielska, ktorá prišla do Slovinska z Bratislavy. Keď sa dozvedela odkiaľ som, hneď sa mi začala sťažovať že musela v Bratislave na akomsi „party hosteli“ piť so Slovákmi veľa borovičky a piva (Ako toho môžete toľko vypiť? A dokonca každý deň?). Nechápal som čo sa jej na tom nepáčilo, no v duchu som sa nad jej pohoršením pekne bavil.

Rieka Ljubljanica © Oliver Dučák

Najviac ma však pobavil strach v jej očiach, keď som z vaku aj ja vytiahol fľašu borovičky (ktorá však bola určená ako darček za nocľah, o ktorom sa dozviete až v ďalšej reportáži). S Lee sme plánovali ísť na večeru do toho istého podniku, kde sme deň pred tým chutnali pljeskavicu. Maďarovi aj Španielke som navrhol, aby išli s nami, takže v ten večer bolo pri stole trošku hlučnejšie ako večer pred tým. Po večeri sme ešte strávili čas rozhovorom, kedy som si s Dávidom z Budapešti doprial pivo (bol som rád, že som konečne mal pri sebe niekoho, komu neudrie do hlavy len jedno pivo), na čo som opäť dostal od Španielky otázku, že ako dokážeme vypiť toľko piva za večer. Rád by som vedel čo v Španielsku a v akom množstve pijú, keď sa jej 3 pivá zdali ako veľké množstvo. Po zaplatení sme sa pobrali spať na hostel, keďže Lee a mňa čakala ráno cesta do Chorvátska, o čom sa však už dočítate v ďalšej časti cestopisu.

Úvodná snímka: Pomník v žst. Postojna © Oliver Dučák