Okolo Dobšinskej Ľadovej Jaskyne (I. časť)

Piatok

„Kam to lezieme?“  Ozvalo sa keď sme sa v piatok 8. 7. 2005 o 14:59 pokúšali s miestenkami v rukách nájsť svoje miesta v exprese 1601. Veľké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že náš vozeň je normálny „dobytčiak“ pre osobne vlaky (pre znalejších to bol obyčajný Bt vozeň). Strémovaný svalnatý sprievodca (keby poslali tintítko, tak by ho asi cestujúci zlynčovali) sa zmohol na výhovorku o pokazenom kúrení. Naši chlapci si na tom samozrejme zgustli a fotovali o dušu - určíte sa to tu bude ešte pretriasať. Pán sprievodca nás vybavil „Oznámením o chybách a nedostatkoch“ a miestenky sme si strčili za klobúk. V tomto luxuse sme prišli s 15 minútovým meškaním o 19:37 hod do Popradu. Čakal nás 300 metrový transfer na autobusovú stanicu. Skoro sme nastúpili, za Piovho vedenia, do autobusu smerujúceho do Revúcej. No všetko sa na správne obrátilo a našli sme správny stroj, ktorý smeroval do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne (DĽJ).  (Asi by Vás zaujímalo aj zloženie našej výpravy. Z Bratislavy sme vyrazili: Pio, M@jo, MartinTT, Koko, Wlacho a Šľachtičná.)

Vystúpili sme na ľudoprázdnej zastávke a na naše potešenie tam bola otvorená krčma. Kde sa vzali tu sa vzali, zrazu tam boli aj Miro Kožuch a Pilkus, neskôr Igi. Takto občerstvení sme sa presunuli do miesta nášho pôsobenia na železničnú stanicu v DĽJ. Tam sme mali povolenie na pozemku ŽSR rozložiť stany, založiť oheň a v prípade zlého počasia spať v čakárni, čo sme v prvom momente skoro jednohlasne zavrhli. No nakoniec sme boli radi, že tam tá čakáreň je ako ostrov sucha a tepla, ale to už predbieham.

V piatok večer sme už toho veľa nenachodili, len sme si počkali na posledný Os 7462. Posledné svetlo dňa a prvú tmu sme využili na rozbalenie tábora, rozloženie ohňa a dopĺňanie kalórií. Prví nedočkavci stavali statívy a začalo sa veľké fotovanie. Výpravca mrkol na voľnosť vlakovej cesty a už sme iba počúvali kedy príde 7462. Rušňovodič musel mať zábavu, lebo keď prišiel na stanicu, čakala ho tam záplava fotografov. Musel sa cítiť ako superrušňovodič riadiaci nejaký supervlak. Len s tým počtom cestujúcich je to bohužiaľ stále biedne. Zvyšok večera sme presedeli pri ohni. Keďže bolo Ivana, Pio dostal nejaké tie darčeky, z ktorých sa nesmierne vytešoval.

Sobota

Zhruba o štvrtej ráno sa rozozvučalo v našom tábore niekoľko budíkov. No letmý pohľad zo stanu napovedal, že z fotovania nebude nič. Oblaky viseli až nad lampami stanice a prvé kvapky začali bubnovať na naše plátenné príbytky. Našťastie to bola iba taká prvá výstraha. Tak sme radšej pozaliezali a ticho sme si priali, aby to bol prvý a zároveň posledný dážď víkendu. Pred siedmou sme povyliezali a opäť podopĺňali kalórie tak aby sme mohli vyraziť na cesty. Nastúpili sme do motoráčiku a viezli sme sa o 7.19 do Telgártu.  V Motorke sme sa zvítali s priateľmi z „ZelPage“ OndraJ a Hrouda, ktorí zareagovali na našu „Vlakoneťácku“ debatu.  Na zastávke Telgárt penzión sme sa rozdelili na dve partie. Pio a Wlacho šli na hrebeň zjazdovky s úmyslom filmovať vlak, ktorý bude prechádzať po telgártskej slučke.

Technické podrobnosti o trati a tuneloch nájdeš tu: http://rail.sk/skhist/tunely/173.htm (Ďakujem Ti Miro Kožuch, je to geniálne popísané) a preto nebudem zachádzať do podrobností.

Tí dvaja šlapali ticho nadávajúc na mokro vo vysokej tráve na kopec. My ostatní sme potom prešli Telgártskou slučkou na vlastných nohách. Aj keď som vedela, že žiadny vlak najbližšie dve hodiny nepôjde, musím sa priznať, že som sa na začiatku o nás bála, ale nakoniec som vložila dôveru do rúk našim dvom tunelárom - Mirovi Kožuchovi a Pilkusovi. Ti nám povedali zopár technických faktov a poukazovali zaujímavosti.

Potom sme sa rozdelili na skupinky- naši tunelári pokračovali ďalej, niektorí pre hustý dážď zbehli znova dole do Telgártu, aby sa odviezli do nášho stanového hotelu a ja s M@jom, Igim a MartinomTT sme čakali v Hronskom tuneli na koniec dažďa s výhľadom na ďaľšie putovanie smer Besnícky tunel a zastávka Vernár. Medzitým Pio a Wlacho statočne odolávali návalom dažďa na hrebeni kopca Tresník. Vydržali až do momentu, keď viditeľnosť klesla na úroveň nuly. Potom sa dali na zbabelý ústup na zastávku Telgárt Penzión, kde našli premočeného Koka a našich priateľov z KŽC. V nádeji, že presvedčia majstra aby zastal v Hronskom tuneli čakali na motorák. Nezastal, čo sa dalo očakávať.

V tom čase za neustálych prívalov vody sme sa presunuli cez Hronský a Besnický tunel k portálu kde sa čakalo na Horehronca. Čakali sme na majestátny výjazd z najvyššie položeného tunela na sieti ŽSR.  Keby ste tak videli tie rozžiarene očká M@ja, Igiho a MartinaTT pri čakaní, keď mal každú chvíľu prísť Horehronec (Šiel načas. Našťastie). a potom, ako si navzájom porovnávali práve urobene fotky. MartinTT sa tu určíte bude hrdiť svojim pekným Horehroncom. Nasledoval šprint na zastávku Vernár. Igi skoro ani nestihol. Našťastie už všetci majstri vedeli o tlupe bláznov, ktorá sa vytešovala v lejaku popri trati.

V DĽJ už čakal zbytok mokrých úbožiakov (kamera + ZelPage) v dobrej nálade, lebo zrovna PRESTALO LIAŤ.  My, ktorý sme mali v stanoch jazero sme sa začali chvatne sťahovať do čakárne. Narýchlo sme rozložili oheň a chlapci sa snažili vymyslieť systém sušiakov.

Tunelári (Miro a Pilkus) zatiaľ vymetali tuneli na Stratenskej strane. Keďže sa približoval príchod ďalšieho motoráčku, tak sme prebrali taktiku boja a rozmiestnili sme sa na rôzne miesta tak, aby sme mali čo najviac z jazdy zdokumentované. Koko sa vybral smerom k tunelu Jarabský I., Pio s Wlachom vyliezli s kamerou nad stanicu, Igi k mostu za stanicou. Ja s M@jom sme boli papať v miestnej reštaurácii s perspektívou „Chytiť“ ho na trase. MartinTT ostal strážiť tábor a vytrvalo sušil svoje odevné zvršky. Tentokrát sa všetko podarilo na 100%.

Povzbudení sme sa podobným spôsobom rozostavili aj pred príchodom Horehronca z Košíc. Výsledok bol katastrofálny. Opäť sme mohli začať sušiť. Hrmavica a lejavica nás zahnala do čakárne, kde sme si lízali rany. Znova prestalo liať a na veľkú nevôľu novonastúpivšej výpravkyne sme založili oheň. Z jej poznámok, že vyzeráme ako banda migrantov sme pochopili, že má na nás iný názor ako predchádzajúci kolegovia. Večer sme pri vatre sušili veci a hlavne obuv. To už sadla hmla a blížila sa polnoc a s ňou aj posledný dnešný motorák.

Poslední mohykáni šli spať do stanu a ostatní sa uložili do čakárne. Pani výpravkyňa sa nakoniec zľutovala a v čakárni prikúrila, za čo sme jej nesmierne vďační.

Nedeľa

V nedeľu sme sa rozhodli ísť ráno domov, lebo v tom počasí už nemalo nič zmysel podnikať, ale ako správne šialení vlakári sme si predlžili našu cestu domov a išli sme cez Červenú Skalu do Brezna (depo), Zvolena,  Hronskú Dúbravu, Kremnicu, Hornú Štubňu a Prievidzu do Bratislavy. Cestovali sme v podstate 14 hodín. Naše nedeľné zážitky opíše hádam vo svojej reportáži M@jo tak ako to sľúbil.

Keďže som ako jediný člen nemala zo sebou fotoaparát, tak som poprosila ostatných, aby pridali nejaké foto, ale ako vidím, už sa nejaké objavili na diskusii Telgárt - Mlynky.

Aj keď nám počasie neprialo, myslím, že akcia sa vydarila, humor nechýbal, utužili sme naše vzťahy a mne už zostava len povedať, že sa teším na ďalšiu takúto akciu.