Aký bol Rendez 2005 - Zraz histórie?

Tak som chvíľku rozmýšľal, že čomu sa vlastne budem v reportáži venovať. Nakoniec som sa rozhodol, že opíšem svoje zážitky tak ako sa udiali a vynechám technické popisy.

Sobota, krátko po šiestej hodine ráno. Postavil som na kávu a čakal. Veru nie dlho. Zvonček zakvílil a Igi, Koko a Basta007 sa ocitli u mňa doma. Vôňa kávy za chvíľku vyhnala z pelechu aj Doktorku a dvojičky. Takto sme v družnom hovore prečkali nejakú tú hodinku a pobrali sme sa na Hlavnú stanicu odkiaľ mal o 9:00 hod ísť motor na Rendez. Tam vám už bolo národa. Miesto na sedenie nezohnateľné. Tuším sa zišli Vlakoneťáci zo širokého a ďalekého okolia. Tých zopár voľných vstupeniek, ktoré mi dal včera Jirko Kubáček bolo v mihu preč. Mal som dojem, že všetkých v Modrom šípe poznám. No a tých čo som nepoznal sa rýchlo priznali k svojim nickom. Zazrel som mimo Košičanov aj Onra754 z Vígľaša, S@fina, Laminátku.... Skrátka siahodlhý zoznam. Cesta na Rendez ubehla viac ako rýchlo.

Po výstupe v Starom depe v červenom tričku svietil Mayo, MartinTT a samozrejme nepriehliadnuteľný Tax. Dav sa presunul k bráne a potom na výstavisko. Porozliezali sme sa za svojimi NAJ. Modelári k modelárom, mašinkari k mašinkárom. No a ja s Doktorkou, dvojičkami, Wlachom, Šlachtičnou a M@jom k mini parnému funkčnému vláčiku, kde Víchrica a Uragán neomylne zaujali miesta na malom plošiňáku a vozili sa.

Tak sme sa rôzne všetci neustále stretávali a lúčili. Tu na burze, tu pri rušňoch, alebo na pive a cigánskej. (Tak rozmýšľam, že koľko zjedol Koko cigánskych za sobotu?) O jedenástej nastúpili všetci fotovači pred točňu a nastala módna prehliadka. Keďže ma Wlacho obral o fotihoaparát mohol som si vychutnávať krásavice na točni. No deti by neboli deti, keby si niečo nevymysleli. Tento krát to bola žiadosť točiť sa na točni v nejakom peknom parnom rušni. Peter Oravec z KHT Zvolen mi zachránil život a tie moje mláďatá (vrátane Šľachtičnej) vysadil na štyristodvadsaťdvojku.

Schyľovalo sa k obedu a podstatná časť mojej famílie sa odobrala domov. Spomenul som si na svoj sľub klubistom a začal som organizovať exkurziu do srdca Východného. Rýchle som aspoň ústne vybavil potrebné súhlasy a s malou partiou záujemcov (Sľachtičná, Wlacho, Laci, Mayo, M@jo, Koko) smer Dopravná kancelária. (Kokovi po ceste zabiehala cigánska.) Po ceste som si neodpustil malú prednášku na tému „Zriaďovacia stanica Bratislava východ“. Cesta sa nám predlžovala otázkami účastníkov. Odskočili sme si do „Guľovačky“ a chlapci „Rolmajstri“ nám párkrát predviedli ako koľajové brzdy fungujú naprázdno. Našťastie bol čas obeda a zrovna sa neposunovalo. V dopravnej kancelárii sme si pozreli pýchu Rendezu - 13 metrový panel, na ktorom je vidieť veľkú časť bratislavských spojok. Medzičasom sa začalo „gúlať“, tak sme sa premiestnili k dozorcovi spádoviska. Z veže sme si pozreli ako to funguje a pomaly sme sa vrátili cez Nové depo späť na výstavisko. Práve včas, aby si Koko dal cigánsku.

Vyprahnutí sme sa opäť zišli s ostatnými. Igi a MartinTT vybaľovali krabičky, v ktorých boli modelárske poklady. Teraz ostalo trocha voľnejšie a zasadli sme k pivu. Prisadli sme si k pánovi Ing. Jirkovi Hanzalovi a debatovali o klubových záležitostiach versus ŽSR. Poučný hovor pre obe strany. Do toho sa priplietol aj Alino Molnár a naši modelári boli v siedmom nebi. Keď sa pridal Jirko Kubáček, tak Mayo vybral ešte teplé DVD z našich narodenín. Idilka bola dokonalá. V krátkom čase nastalo druhé kolo módnej prehliadky na točni. Kde sa vzal, tu sa vzal Nick. Už som si myslel, že fakt ostal fotovať niekde popri trati. Po paráde na točni sme ešte stihli popreliezať z každej strany Herkulesa LTE za komentára JB2 a Laca Patza. Konečne s miernym meškaním dorazil pražský Albatros na príprahu so Zeleným Antonom. Čmoudík bol čierny ako čert.

Posledným motorom sme sa odviezli na hlavné, kde sme sa rozlúčili s časťou dnešnej partie a ostatní sa vrátili na Rendez. Však Koko by si dal opäť cigánsku. Ja som si zbehol pre auto, aby som sa vedel v noci nejako dostať domov. Medzitým Čmoudík vybavil exkurziu pre malú skupinku prítomných členov klubu po historickom Masarykovom vozni, ktorý bol pre ostatných návštevníkov prístupny len na pohľad cez okno z pristavenej plošiny. Aj napriek tomu že vozeň nebol zariadený prepychovo, bolo veľmi zaujímave oboznámiť sa s jeho interiérom. Naša prechádzka po vozni bola doplnená výkladom, z ktorého sme sa dozvedeli ako to za čias prezidenta Masaryka fungovalo, kde mal kto svoj oddiel.

Po exkurzii v historickom vozni sme už všetci čakali pri kofole a cigánskej na tmu. Tma nastala a posledné voľné miesta na fotokartách sa zaplnili krásnymi fotografiami. Koko si dal poslednú cigánsku a odišli sme spolu do noci.

Medzičasom mi Wlacho poslal svoju reportáž:

Dňa 3.9.2005 sa konal na Bratislavskej nákladnej stanici Východné zraz železničiarov. Túto akciu sme sa rozhodli navštíviť okrem iných ľudí aj my, členovia klubu VLAKY.NET. Odchod bol ráno o 9:00 z hlavnej stanice, kde už čakali nastúpené zástupy iných železničných nadšencov. Po mojom letmom pohľade ponad hlavy na peróne som ihneď zbadal známy poznávací znak, červené tričko s logom. Bol to môj otec s rodinou. Kým som prišiel k nemu, zhŕkli sa tam aj ostatní členovia. Nasledoval nástup do preplneného vlaku a odchod na výstavu. Cesta utiekla rýchlo, ani sme sa nenazdali a už sme boli na východnom.

Po vstupe sa nám naskytol pohľad na množstvo rušňov, vagónov a iných vecí súvisiacich so železnicou. Najprv sme sa všetci prešli popri parných rušňoch, pofotili, vyskúšali, preliezli. Neskôr sme zamierili k modelom, kde sme postupne stretávali našich modelárov, ktorý podrobne skúmali každý kút vozňov s krajinkami. Blížila sa hodina H, keď mali rušne vyjsť na točňu, tak sme sa ešte všetci dakam rýchlo rozpŕchli dačo pofotiť, no nakoniec sme sa aj tak všetci stretli pri stánku s občerstvením. Po krátkej pauze sme sa rozložili okolo točne a čakali na prvý rušeň. Postupne sa nám predstavili: M131.1053; 310.433; 331.037; 422.0108; 475.196; 556.036; M262.007;  T444.0060; T435.093; E499.047; T458.1141; T679.019; T679.1168; M62-001; 2016.903-3. Počas tejto prehliadky sme s Kokom zažili množstvo prerušení v podobe malých detí, bozkávajúcich sa ľudí a iných bludných návštevníkov.

Zbalili sme fotoaparáty a statívy a vybrali sme sa s Piom na jeho bývalé pracovisko priamo na nákladnú stanicu. Počas cesty na nás otec chrlil množstvo informácií o tomto mieste, ktoré sme sa snažili čo najviac zúžitkovať. Najviac nás prekvapilo, keď Pio zašiel do búdky na začiatku depa a začal si so všetkými podávať ruky. Poznal tam fakt úplne všetkých. Chvíľu sme sa motali popri koľajach, zastali sme až pri brzdách za zvažným pahorkom. Vtom Pio nečakane vzpažil a brzdy sa so škrípaním zovreli a znova uvoľnili. Veľmi nás to prekvapilo, ale potom nám vysvetlil, že nás stále pozorujú, a to sú ich signály. Teraz sme smerovali do hlavnej budovy stanice. Vo vnútri sa tradične so všetkými zvítal a začal s výkladom. Takto sme prešli všetky pracoviská v budove a skončili sme na veži. Tam sme čo to pofotili a zišli späť dole. Po ceste naspäť na výstavu sme ešte s M@jom skočili do depa pofotiť novo namaľovaný peršing, a potom sme už len fujazdili za ostatnými. Skončili sme opäť pri miestnom občerstvení, kde nám Pio a jeho starí priatelia porozprávali o mladých časoch na železniciach.

Ja a Koko sme sa vybrali na druhé kolo predvádzania rušňov. Tentoraz sme našli lepšie miesto, slnko za chrbtom, točňa priamo pred nami. Naše fotenie vyzeralo nádejnejšie ako predtým, kým nedošiel dedo s vnučkou a nepostavili sa mi priamo pred objektív. Napriek mojej slušnej prosbe na mňa ujo vychrlil spŕšku vulgárnych a neslušných viet, o tom, že si zaplatil tak isto ako ja a že mám si nájsť iné miesto. Po minúte aj tak odišiel, tak sme mohli fotiť ďalej. Už sme balili výstroj, keď niekoho napadlo, že by mal ísť dakedy Albatros z Čiech. Nepomohol nám ani márny beh, naše fotky boli neostré a mizerné. Povedali sme si, že ostaneme a odfotíme pomaranč čo mal ísť hneď za chvíľu. S približujúcim sa Pomarančom vybehol na koľaje Čech, ktorý na naše výkriky reagoval vetou: „Já tady byl první!“ . Bola z toho len ďaľšia zničená fotka. Ale vynahradili sme si to na točni, kde sa predviedol modrý Albatros aj Zelený Anton. Po chvíli nás prišiel navštíviť Čmoudik, a všetci sme usúdili, že prezývku má oprávnene. Nasledovali už len vzájomné fotky, potom už len odchod ku vlaku smerujúcemu na hlavné stanicu. Vo vlaku sme sa viezli viacerí, aj tí, čo nešli domov. Išli s nami len na otočku aby zabili čas, ktorý im ostával do nočného fotenia.