Širokorozchodná paráda

Ale teraz rýchlo na tretie nástupište, kde už stojí pripravený na vlak do Turne nad Bodvou. Do červeno-bielych vozňov nastupuje viac ľudí ako inokedy, dobiehajú aj Pražáci z nočného rýchlika... Žiaľ, jeden vozeň zostáva zamknutý. V duchu hesla: „Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí,“ sme sa teda napokon naskladali do 810.a presne o 8.00 sa pohli juhozápadným smerom. O štvrť hodiny sa vlak vyprázdňuje a na perón vystupuje dobrá päťdesiatka nadšencov – fajnšmekrov, ktorí sa rozhodli nenechať si ujsť jedinečnú príležitosť, previezť sa osobákom, navyše historickým, po širokorozchodnej trati pri príležitosti jej 40. výročia vzniku.

Malé rozptýlenie na nás čakalo neďaleko osobnej stanice, v podobe starej zamestnaneckej motorky č. 820.066, ktorá vozí chlapov do širokorozchodného depa v Haniske. Po necelom kilometri sa to už hnalo z vlaku von hlava- nehlava všetko, čo malo v rukách fotoaparát, alebo kameru. Koľajnica – nekoľajnica, len periférne som zbadal, ako komusi výhľad zatarasil rušeň 721, ktorý sa práve pohýnal z depa. Slovami organizátorov: „Na takej akcii sa vždy môže niečo prihodiť, dôležité je, aby to nebol ďalší pomník pri trati.“

Presne o pol deviatej bol už nablýskaný Hurvínek M131.1125 aj s prívesným vozňom pripravený vyraziť. Žiaľ, ako to už býva zvykom, zdržali sme sa ďalších 25 minút. No potom sme už po širokom vyrazili a fotografovali až po ukrajinsko – slovenské hranice. Postupne sme zastavili vo výhybniach: Hornád ŠRT, Slančík ŠRT, Červený Dvor ŠRT, Trebišov ŠRT, Budkovce ŠRT, Vojany ŠRT a Maťovce ŠRT.

Za zmienku stojí určite pózovanie na mostoch, ale aj zastávka v Trebišove (v podstate na hlavnej stanici), či pri Budkovciach, kde sme si pri malom pamätníku s vyrytými menami minútou ticha i vypnutím motora pripomenuli obete železničného nešťastia z roku 1992.

To sa už pomaly blížil vrchol dňa, ktorým mal byť posun k označníku štátnej hranice SR/Ukrajina. Najprv sme v Maťovciach odpojili „prívešák“, naskladali sa do motoráku a celú cestu sledovali, ako nás na ceste vedľa trate sprevádzajú dvaja hraniční policajti. Keď sme zastali, bolo zaujímavé sledovať, s akou rozpačitosťou a opatrnosťou cestujúci vystupujú z vlaku na najvýchodnejšej hranici EÚ akoby sa báli, že sa odniekiaľ ozve krátka dávka do vzduchu z kalašnikova. Napokon zvedavosť predsa len zvíťazila a začalo sa fotiť. Pomyselná čiara však priťahovala magickou silou, a tak som ako prvý vykročil až k ostnatému drôtu na hranici. Neveril som vlastným očiam! Ostnatý drôt, 17 rokov po revolúcii... Z malého ohromenia som sa prebral až keď sa za mnou podujal vykročiť ďalší odvážlivec. V tej chvíli však z ošarpanej búdky na ukrajinskej strane vyšiel statný muž v maskáčoch a ráznym gestom nám ukázal cestu späť. V tom okamihu sa akoby zo zeme objavil ďalší pohraničiar, tentoraz slovenský. Vľúdnym slovom nás odprevadil k vlaku a my sme zamávali hranici a vrátili sa do Maťoviec, kde našej pozornosti neušiel ukrajinský rušeň aj s rušňovodičom. Vyšplhali sme sa na stanovište a rušňovodiča zvečnili. Krátke občerstvenie a ide sa späť.

A čo povedať ešte o atmosfére vo vlaku? Vynikajúca, zvlášť keď sa o nás starali skúsení rušňovodiči a bufetári, napríklad Peťo Pajtáš. Napokon neviem, či to bolo veľkým množstvom zážitkov, alebo únavou, ale na spiatočnej ceste dobrá tretina pasažierov pospala na drevených laviciach. O malý rozruch sa ešte postaral hlavný organizátor jazdy Kamil Kočiško, ktorého sme zabudli na jednej z výhybní...

Do depa sme sa aj preto vrátili pred piatou. Niektorí „vyskakovali“ za jazdy, aby stihli prípoj, lebo v Haniske sme ho evidentne dohnať nemohli. Kto sa však neponáhľal, Jožo Antalík mu v depe dovolil prezrieť si famózne opravený tender k parnej lokomotíve s označením 434.2338. Aj lokomotívu sme videli, je zatiaľ v žalostnom stave, ale o nejaké dva tri roky by hádam mohla svoj tender opäť potiahnuť.