Ovo je Balkan - II. časť: Ovo je Bosna

Väčšina ľudí cestovala len na občianske preukazy ("lićne karty", čo sú malinké knižočky s asi polovičnými rozmerni ako mali niekdajšie československé), zaujímavosťou bola pečiatkovacia mánia srbských policajtov, ktorí dávali pečiatky do pasov aj tým, čo by inak mohli ísť len na občiansky preukaz. Za srbským check-pointom je akési územie nikoho, zákruta a bosnianska kontrola, ktorá bola opäť bez problémov, ale keďže pečiatky sa tu domácim nedávali, policajti ich so sebou ani nemali a ja som bol jediný cudzinec v autobuse, musel celý autobus čakať, kým sa policajt vráti s mojim pasom a ja som tŕpol, aby autobus neodišiel bez môjho pasu (vodič, už aj bez toho snáď polhodinu meškajúci, bol dosť netrpezlivý, ale policajt mu našťastie povedal, aby počkal), nakoniec to však dobre dopadlo a bol som vpustený do Bosny. Ešte v autobuse som sa informoval ohľadom cesty späť, spolucestujúca mi hovorila, že najlepšie bude, keď vystúpim hneď v meste, ale moc som nerozumel prečo.

Pochopil som, až keď autobus obišiel celé mesto a skončil na opustenej prázdnej autobusovej stanici (kam som išiel ako posledný cestujúci, ale logicky som predpokladal, že tam sa najlepšie dozviem o možnom spojení). Vodič mi povedal, že autobus naspäť o šiestej večer nepôjde, lebo je to onen už zmieňovaný skrachovaný srbský dopravca "Raketa" a vraj až okolo deviatej by mal ísť autobus zo Sarajeva do Nišu. Lenže nie z autobusovej stanice, ale vraj mám ísť na druhé semafory v meste, tam kde prvý raz zastavil a odtiaľ že pôjde (úžasné, som prvýkrát niekde v cudzom meste na jeho opačnom konci a mám si pamätať, kde boli druhé semafory a kde prvý raz zastavil). Autobusová stanica bola naozaj opustená, len s pár autobusmi a bez cestujúcich. Hodil som trocha reč s dispečerom, odchádza odtiaľ len niekoľko prímestských liniek, všetky diaľkové stoja len v meste (nad tým som sa pozastavoval v Srbsku, tu som sa už nečudoval ničomu). Bosna je nádherná krajina, ktorá naozaj stojí za návštevu, ale bez vlastného auta je pohyb výrazne obmedzený. Funguje vlastne len diaľková autobusová doprava, ktorú je však možné využiť aj na krátke vzdialenosti (hoci k cestovným poriadkom je možné sa dostať len na autobusových staniciach), nejaké vnútroštátne vlaky, ale do nejakých odľahlejších oblastí, neležiacich na hlavných cestách, jazdí len minimum spojov alebo nič.

Višegrad, postavený na sútoku riek Drina a Rzav v nádhernej okolitej prírode, je známy pekným 500 rokov starým kamenným starým mostom ("Stari most", trocha mi pripomínal ten v Mostare) a tiež bohužiaľ nedávnou vojnou. Ešte pred ňou v meste žilo 62% moslimov, ale v r. 1992 sa stali obeťou brutálneho násila zo strany federálnej armády a miestnych polovojenských jednotiek (teraz sú pochovaní na moslimskom cintoríne nad mestom). V meste ešte stále vidno na niektorých opustených domoch stopy vojny (nápisy "Ovo je srpska kuća" - "Toto je srbský dom" alebo nacionalistcký srbský symbol - kríž so štyrmi S). Udávané miesto odchodu autobusu som našiel celkom ľahko, ale nebola to sranda čakať niekde už potme na autobus na mieste, ktoré vôbec nebolo označené (obyčajná križovatka so semaformi), keď udávaná doba odchodu bola v nie malom rozpätí, podľa niektorých ten autobus vôbec nemal ísť a s pomyslením, že všetky veci mám v Srbsku a ja som v niekde Bosne. Nakoniec som sa autobusu Sarajevo – Niš dočkal, ale v autobuse nastal ešte jeden problém – myslel som, že budem môcť platiť v srbských dinároch, ale vodič povedal, že „Primamo samo maraka“. Bosnianske marky som však nemal a keď som už začínal uvažovať, čo budem robiť, ak ma vysadia hneď za mestom, vodič povedal, že ak mám EUR, že sa to bude dať (pokladnicu mal totiž nastavenú tak, že v Bosne počítala cestovné v markách a v Srbsku v dinároch a keďže kurz EUR-marka je 1:2 a EUR-dinár 1:83, zrejme sa mu len nechcelo počítať).

Na druhý deň som sa dopoludnia ešte vyštveral strmým kopcom do skanzenu „Kusutricovo etno selo Mećavnik“, čiže Kusturicova etno dedina Mećavnik, ktorý postavil Emir Kusturica a okolo obeda som sa posadil na zastávke na okraj cesty a na slnku som čakal na autobus do Sarajeva (informácia o odchode opäť zistená dopytom u predavačky v miestnom obchode s asi hodinovou toleranciou). Keďže bol horúci letný deň, dobre padlo, že autobus bol klimatizovaný. Cesta stála 520 din. Vo Višegrade sa odbočí doľava úzkym kaňonom rieky Driny s nespočetnými tunelmi. V Ustirpaći, odkiaľ sa dá ísť do Goražde, je vidieť, že tade prešla frontová línia - skoro každý dom má menšie alebo väčsšie stopy ostreľovania, veľa domov je vypálených a opustených. Za Rogaticou sa vystúpa serpentínami až na prakticky nezalesnenú náhornú plošinu s nádhernými výhľadmi, krajina naokolo je naozaj krásna. Ešte pred Sarajevom autobus zachádza z hlavnej cesty do Pale, v čase vojny hlavného mesta srbskej časti Bosny a sídla jej prezidenta R. Karadžiča. Aj preto ma prekvapilo, že išlo viacmenej skôr o väčšiu dedinu než mesto.

Tesne pred Sarajevom sme prešli hranicu medzi obomi entitami. Bosna je totiž rozdelená na dve časti - Republika srpska a moslimsko-chorvátska Federacija Bosne i Hercegovine, každá má svoj parlament, vládu, políciu, iné územné členenie. Hlavným mestom srbskej časti je Banja Luka, hlavným mestom moslimsko-chorvátskej je Sarajevo, ktoré je aj spoločným hlavným mestom. Nad tým všetkým dohliada nie príliš silná centrálna vláda, ktorá sa snaží krajinu viac viac centralizovať na princípe vzájomného spolužitia (formuje sa napr. spoločná armáda a pod.). Samotná hranica je prakticky nebadateľná, len pri príjazde do Republiky je uvítacia tabuľa a inak sa len zmení cyrilika na latinku. Autobus do Sarajeva vchádzal po jeho predmestí na úpätí vysokých kopcov (z ktorých bolo mesto obliehané a ostreľované), vďaka čomu sa naskytol úžasný výhľad na mesto s veľkým počtom mešít. Potom však autobus odbočil, vyšiel z mesta, ktoré obišiel a následne prišiel na konečnú v srbskej časti mesta (Srpsko Sarajevo). Keďže každá entita má aj vlastnú autobusovú stanicu (z tej "srbskej" sa jazdí so Republiky srpskej a Srbska a z "federálnej" do Federácie, Chorvátska i iného zahraničia), musel som vyriešiť, ako sa dostať do centra a na železničnú stanicu (len som tušil, že som niekde strašne ďaleko od centra).

Pani na zastávke mi poradila ako na to, tak som s ňou nastúpil na trolejbus (asi 200 m od stanice majú konečnú) s tým, že na istej zastávke mám prestúpiť na električku č. 1. Hoci ma informátor na stanici presviedčal, že zmenáreň je mi zbytočné hľadať, keďže v trolejbuse si môžem kúpiť lístky aj za EUR, vodič prijímal len bosnianske konvertibilné marky (KM, BAM). Avšak pani, ktorá mi poradila s cestou, mi kúpila lístok za vlastné peniaze a nechcela ani počuť o tom, že by si odo mňa zobrala peniaze (a to lístok na MHD stojí v prepočte cca 30 - 35 Sk!). Už v meste mi však iná spolucestujúca povedala, aby som hneď vystúpil, prešiel asi 500 m peši k rieke a tam nastúpil na električku č. 4, ktorá ma naozaj po troch alebo štyroch zastávkach doviezla na železničnú stanicu, čo bola jej konečná ("federálna" autobusová stanica je hneď vedľa). Vyzerá to síce zložito, ale vždy sa treba pýtať. Kúpil som si hneď aj lístok do chorvátskeho Osijeku (17 EUR). S niektorými pokladníčkami sa dá komunikovať po anglicky, čo je však zvláštne je to, že na vlak do Budapešti sa vôbec nedá kúpiť miestenka (dokonca IDOS  strašil tým, že ide o povinne miestenkový vlak), tak neviem, či rezervácie nejdú všeobecne alebo len pár hodín pred odchodom. Trocha som si aj pofotil stanicu, ale po pár "cvaknutiach" som bol pribehnuvším SBS-károm dôrazne upozornený na zákaz fotografovania na stanici (na každom rohu bola naozaj ceduľa s preškrtnutým fotoaparátom, aj pri vstupe do stanice). Tak som sa radšej pobral ešte aspoň bleskovo pozrieť časť centra. Prešiel som okolo vybombardovaného a teraz rekonštruovaného hotelu Holiday Inn (v ktorom za vojny bývali zahraničné televízne štáby), márne som hľadal most Gavrila Principa (kde sa osudným výstrelom vlastne začala prvá svetová vojna), určite som podľa mapy okolo neho prešiel, ale nebol vôbec označený. V centre je veľmi pekná tržnica (alebo skôr bazár) Baščaršija v ozajstnom orientálnom štýle s predavačmi všeličoho možného, mešitami a zahalenými ženami, kde som si kúpil nejakú poživeň na spiatočnú cestu. Na spiatočnej ceste som si všimol, že väčšina domov dodnes nesie známky ostreľovania, na niektorých sú tabule s menami ich obyvateľov, ktorí počas vojny zahynuli.

Vlak do Budapešti bol tvorený len jedným vozňom MÁV, navyše deleným ešte na 1. a 2. triedu. Už v čase odchodu prišiel ešte vlak z Ploče (chorvátske pobrežie pod Mostarom), z ktorého pripojili k nášmu vlaku ešte jeden priamy vozeň ŽRS a s malým meškaním sme sa vydali na cestu (už potme). V maďarskom vozni prevažovali mladí cestovatelia zo zahraničia (za celú cestu zo Srbska cez Bosnu a Chorvátsko opäť až do Srbska som okrem Sarajeva žiadnych cudzincov nestretol), v srbskom vozni skôr domáci. Ja som zdieľal kupé s dvomi mladými Američanmi, ktorí ma  udivili vcelku podrobnou znaloťou jednotlivých európskych krajín. V Doboji sme boli už opäť na území srbskej časti Bosny, preto sa tu mení rušeň aj sprievodcovia. V Bosne totiž operujú aj dve železničné správy - Železnice Republiky srpske a Željeznice federacije Bosne i Hercegovine. Mám pocit, že chorvátski sprievodcovia (v Bosne i CHorvátsku) boli upravenejší ako srbskí (v Bosne i Srbsku) - na rozdiel od srbských kolegov mali kompletné uniformy, zatiaľ čo Srbi chodili len v košeliach bez kravaty a čiapky. Sprievodca ŽRS lístky vôbec nekontroloval (vlastne ani nikto nenastupoval), takže sa len viezol až do Chorvátska. Na bosnianskej strane hranice sa kontrola vykonáva v stanici Šamac (pred vojnou Bosanski Šamac). Službukonajúci policajt ako obyčajne len pozrel na poslednú stranu môjho pasu a vrátil mi ho, ale spolucestujúci Američan to také ľahké nemal (Američania sa všeobecne netešia medzi Srbmi veľkej popularite, tak aj to bol možno dôvod na malú byrokratickú buzeráciu). Vypytoval sa ho totiž kde bol, na čo tam bol, čo tam robil, kam ide a pod. A najviac ho zaujímala registračná karta alebo nejaký účet z hotela (ako v Srbsku tak aj v Bosne platí oficiálne prihlasovacia povinnosť do 24 hod., druhá vec je, že to po mne nikto nikdy nechcel), zobral mu pas s tým, že kým sa vráti, nech si požadované doklady nájde a odkráčal na policajnú stanicu. Chudák Američan, ktorý o tejto povinnosti počul prvýkrát odo mňa a v hotovosti nemal pri sebe žiadne peniaze na eventuálnu pokutu, bol strachom celý bez seba, tak ma poprosil, aby som s ním išiel za policajtmi ako prekladateľ (policajt hovoril len srbsky). Stretli sme iného, ktorý mi s úsmevom povedal, že nech sa preboha ničoho neobávame, že to je len kvôli nejakej ich policajnej evidencii a že samozrejme z toho nebude žiadna pokuta ani problémy a nech sa kľudne vrátime do vlaku. Po chvíli došiel ten prvý aj s pasom, ešte sa ma opýtal, čo je môj kamoš taký vystresovaný, vrátil pas a odišiel. Tak neviem, či to bola zlá nálada alebo dosť nevydarený pokus o vtip. Kažodpádne americký spolucestujúci vyfajčil ešte dve cigarety (na Balkáne sa môže fajčiť všade), kým sa ako-tak dal dokopy a vzrušene sa vypytoval, či aj Chorváti budú robiť podobné veci.