Krátka história Edmondsonových cestovných lístkov a s nimi súvisiacich zariadení

Prvé železnice prevzali formu cestovných lístkov od vtedy obvyklých dostavníkov. Lístky mali charakter pomerne veľkých, ručne vypisovaných kariet na mäkkom papieri. Rýchly nárast intenzity osobnej prepravy na železniciach však už v prvých rokoch prevádzky poukázal na neúnosnosť ručného vypisovania a veľmi prácnej evidencie i zúčtovania takých lístkov.

Riešenie vzniklo – ako inak – v Anglicku. Keď sa roku 1836 otvorila trať Newcastle – Carlisle, obdržal  miesto prednostu v stanici Milton na tejto trati istý Thomas Edmondson. Bola to pomerne malá stanica a tak na nej povinnosti prednostu stanice i účtovníka vykonával sám.  Po jednej z kontrôl predaných a vrátených lístkov, ktorá bola komplikovanejšia, ako obvykle, prišiel na nápad vytvoriť nový lístkový systém Jeho podstatou bola náhrada neskladných a krčiacich sa mäkkých a tenkých kariet nátlačkami na malý tuhý kartón (rozmery 1 3/16 x 2 ¼ x 1/32 palca, t. j. 53 x 30,5 x 0,8 mm), ktoré boli číslované vzostupne od 0001 do 9999 pre každú reláciu, vozňovú triedu a typ lístka. Veľmi praktickou sa ukázala možnosť – vzhľadom na tuhosť a pomerne veľkú hrúbku lístkov – viazať ich do zväzkov, ktorých hrúbka sa dala prerátať na počet lístkov vo zväzku. K týmto lístkom Thomas Edmondson vyvinul i pomôcky, umožňujúce ich výrobu a vzostupné číslovanie, uskladňovanie a datovanie. Systém sa čoskoro ujal aj v ostaných staniciach dráhy Newcastle - Carlisle. Pri ďalšom preverovaní sa ukázalo, že konštrukcia zásobníku na lístky a kompostéru je prakticky dokonalá, iba stroj na tlač a vzostupné číslovanie lístkov je trochu komplikovaný. Významný prínos k riešeniu jestvujúcich problémov priniesol neskôr anglický mechanik Wiliam Muir.

Roku 1846 nový systém dorazil do Európy, kde bol iniciatívne prevzatý niektorými nemeckými železničnými správami (napr. bádenskou a würtemberskou). Po preukázaní jeho nespospochybniteľných výhod sa otázka jednotného zavedenia Edmondsonových lístkov u členských železníc Spolku nemeckých železničných správ (VDEV, predchodca dnešného UIC) stala témou generálneho zhromaždenia združenia vo Viedni v októbri 1849. Návrh vtedy pomerom hlasov 26 ku 7 prešiel. I napriek tomu ale zjednocovací proces prebiehal až roku 1866.

Edmondsnove lístky mali v tej dobe charakter kartónov s dĺžkou 55 – 60 mm a šírkou 30 mm, na ktorých bola okrem čísla lístka uvedená východzia a konečná stanica, vozňová trieda a obvykle aj cena. Pre ľahšie rozlíšenie druhov lístkov boli lístky označené písmenami série, priečnymi, pozdĺžnymi a diagonálnymi pruhmi alebo inými ľahko rozoznateľnými znakmi. K rozlíšeniu tried boli lístky označené farbami (pre I. triedu žltá, pre II. zelená, pre III. hnedá a pre IV. modrá; po zrušení IV. vozňovej triedy na konci 19. stor. zdedili modrú farbu robotnícke lístky). Pri výdaji bol každý lístok označený špeciálnym dátumovým razidlom (tzv kompostérom), čím sa aj vymedzila jeho platnosť. Proti falšovaniu alebo zneužívaniu lístkov sa bojovalo viacerými opatreniami. Obvyklým bolo suché opečiatkovanie každého vydaného lístka iniciálami železničnej spoločnosti, znehodnocovanie lístka obvykle jeho „preštiknutím“ a dôsledné odoberanie precestovaného lístka po ukončení cesty – na rakúsko-uhorských železniciach bolo obvyklé, že cestujúcim sa umožnil otvorením zvláštnych zábran na nástupištiach odchod zo stanice až po odovzdaní lístka. Vzhľadom na skutočnosť, že až do 90. rokov 19. stor. prevládali v osobných vlakoch ručne brzdené a nepriechodzie vozne (vozeň nemal dnes obvyklú pozdĺžnu chodbu alebo priechod interiérom, pozdĺž vlaku sa dalo počas jazdy chodiť iba po lávke na vonkajšej strane vozňa), neznehodnocovali lístok pre svoje zaneprázdnenie brzdárskou službou a z bezpečnostných dôvodov  vlakoví sprievodcovia počas jazdy vlaky. Robili to iba počas zastávok v staniciach, alebo túto službu prenechávali tzv. perónnym  sprievodcom, resp. vrátnikom, ktorí znehodnocovali lístky už vo chvíli, keď cestujúcich prepúšťali cez zábranu na nástupišti. Dnes obvyklé znehodnocovanie lístkov vlakovými sprievodcami počas jazdy umožnilo až plošné zavedenie priechodzích a priebežne brzdených vozňov, perónne zábrany však na mnohých staniciach môžeme nájsť dodnes.

S používaním Edmonsdonových lístkov neoddeliteľne súviseli už od doby ich vzniku  viacetré charakteristické zariadenia. V priestoroch pokladníc v pohodlnom dosahu pokladníka bol vždy ternión a kompostér. Ternión je vlastne špeciálna uzamykateľná zásobná skriňa, do ktorej sa lístky ukladajú podľa relácií. Bývala obvykle nástenná, ale pre väčšie množstvo relácií existovali aj pomerne veľké konštrukcie, samostatne umiestnené na otočnom stojane. Podľa spôsobu vyberania lístkov zo zásobníku sa v železničom žargóne často nazývali „lízatkom“. Po vybratí lístka zvolenej relácie z terniónu ho pokladník označil dátumom predaja. Na tento účel použil tzv. kompostér – pečiatkovací stroj, raziaci do kartónu lístka dátum v podobe suchej pečiatky. Kompostéry mali rôznu formu, od najstarších zariadení s dvoma protiľahlými ramenami, cez masívne liatinové stojany so závesným ramenom až po moderné pomerne subtílne strojky, zakotvujúce výkyvné rameno do jednoduchej platničky na stole pokladne.

Na znehodnocovanie Edmondsonových lístkov na peróne, pri nástupe do vlaku alebo vo vlaku samotnom sa používali perforačné kliešte rôzneho druhu. Okrem samotného vyrazenia otvoru (kruhového, polkruhového, trojuholníkového alebo štvorcového) niektoré typy klieští umožňovali vytlačiť do kartónu lístka aj iný údaj – číslo vlaku, dátum, iné kontrolné číslo. Kliešte vlakových sprievodcov boli prakticky doplnené špeciálnym kľúčom na otváranie vozňových uzáverov alebo obsluhu vozňového plynového osvetlenia. Rôzne formy klieští sprievodcov v rôznych obdobiach ilustrujú priložené obrázky.