Leto s mechanikami, 2. časť - okolo slovensko - maďarskej hranice

A po jasnom odhalení trate prvej nebude ťažké domyslieť si, že tou druhou bola blízka hlavná trať bývalej Uhorskej severnej železnice vedúcej z Vrútok do Budapešti, tentoraz v úseku z Lučenca až do okolia Salgótarjánu.

Presun z miesta nášho nocľahu pri Krupine do Veľkého Krtíša prebiehal z veľkej časti zaujímavou a takmer opustenou krajinou Krupinskej planiny popri vojenskom výcvikovom priestore Lešť. Premávka áut v tomto úseku bola napriek času "dopravnej špičky" počas rána pracovného dňa naozaj minimálna, čo sa nakoniec z dôvodu nízkej hustoty osídlenia aj dalo očakávať. Nájsť železničnú stanicu vo Veľkom Krtíši, či lepšie povedané v odľahlej pustatine pri meste, nebolo pre šoféra Aleša problémom, pretože túto stanicu na rozdiel od Fanyho a mňa už raz predtým navštívil. Na priestranstve pri stanici, kde sa kedysi nachádzali autobusové nástupištia, prebiehali čulé stavebné práce, tie však so železnicou pochopiteľne nemali nič spoločné. Kontrastom k stavebnému ruchu bolo prázdne koľajisko stanice a zanedbaná výpravná budova, na ktorej už sa napriek jej pomerne mladému veku začali objavovať prvé známky rozpadu. V nasledujúcej stanici Malé Straciny a na priľahlej vlečke do bane Dolina už vyzerala situácia na koľajách trochu živšie. Na vlečke sa pripravoval k svojmu výkonu stroj T448.0821 a v stanici čakal na záťaž z bane manipulačný vlak s rušňom 742.022 a jedným služobným vozňom. Od personálu sa dozvedáme, že pustá stanica vo Veľkom Krtíši bola dôsledkom dovolenky v tamojšej píle, ktorá ešte stále využíva na prepravu dreva železnicu. V prípade existujúcej záťaže z Veľkého Krtíša by mali byť na rannom manipuláku z Lučenca nasadené až dva rušne - jeden odvezie naspäť do Lučenca záťaž z bane a ďalší slúži pre záťaž z Veľkého Krtíša. Postupný útlm ťažby v bani Dolina, ktorej konečné uzavretie sa zatiaľ stále odkladá (podľa posledných správ na rok 2009), priniesol aj pokles počtu nákladných vlakov. Kým ešte nedávno bolo možné na peážnej trati vidieť aj tri ucelené vlaky s uhlím denne, dnes už obvykle smeruje so záťažou uhlia z Malých Stracín jediná súprava za deň.

Ďalšia cesta viedla už na maďarské územie cez cestný hraničný prechod Slovenské Ďarmoty a odtiaľ ďalej popri trati Balassagyarmat - Ipolytarnóc. Ako už bolo spomenuté, jej časť používajú ako peážny úsek aj vlaky premávajúce medzi Malými Stracinami, resp. Veľkým Krtíšom a Lučencom. Prvé priecestie s mechanickými závorami sme stretli v stanici Szécsény nachádzajúcej sa na okraji rovnomenného mestečka. Asi najviac nápadným rozdielom maďarských mechanických závor oproti závorám používaným na sieti bývalých ČSD sú kovové brvná, s ktorých prerazením by mali vodiči neobrnených motorových vozidiel zjavne dosť veľké ťažkosti. V stanici Szécsény sa nachádzajú aj jednoramenné vchodové návestidlá s predzvesťami, tie sme však kvôli ich veľkej vzdialenosti od cesty fotograficky nezvečnili. Iné priecestia v okolí Szécseny na trati smerom k Lučencu už boli buď zabezpečené automaticky, alebo bez zabezpečenia. Ďalšie atraktívne miesto s mechanickými návestidlami však nenechalo na seba dlho čakať. Tentoraz sa jednalo o odbočnú stanicu Nógrádszakál, kde sa vedľa seba nachádzajú vchodové návestidlá od Veľkého Krtíša a Balassagyarmatu. Toto miesto pre mňa stálo za záber aj s prechádzajúcim motorovým vlakom, hoci bolo k nemu potrebné od výpravnej budovy prejsť slušný kus pešo a priamo pri návestidlách sa nenachádzala ani žiadna vhodná možnosť na skrytie pred čoraz viac páliacim slnkom. Aleš s Fanym tentoraz zvolili jednoduchšie riešenie v podobe návestidla na opačnom zhlaví, ku ktorému bol pohodlný prístup po poľnej ceste.

Okrem niekoľkých staníc s mechanickými vchodovými návestidlami ponúka trať Lučenec - Balassagyarmat aj ďalšie dve lahôdky v podobe závorárskych stanovíšť na šírej trati, po jednom na každej strane hranice. Na maďarskom území sa závorárske stanovište nachádza v zastávke Ráróspuszta položenej medzi stromami v údolí rieky Ipeľ tvoriacej štátnu hranicu. Na slovenskej strane sú stále obsluhované závory v dnes už len bývalej zastávke Kalonda na úseku, kde skončila pravidelná osobná doprava do Lučenca začiatkom februára 2003. Tu sa navyše jedná opäť o pomerne vzácne závory s jednodrôtovým pohonom, na ktoré je najbohatšia práve oblasť na juhu stredného Slovenska - okrem nej sú už na sieti ŽSR v prevádzke podobné závory už len v Koniarovciach a Bošanoch na trati Nové Zámky - Prievidza. Ďalšou zaujímavosťou bývalej zastávky Kalonda je minimúzeum umiestnené priamo v priestoroch čakárne, ktoré nám ochotne otvorila službukonajúca závorárka. Pri celých dvoch vlakoch počas dvanásťhodinovej služby pre ňu snáď krátka návšteva turistov predstavovala aspoň malé spestrenie neveľmi záživnej pracovnej náplne. Okrem exponátov patriacich k histórii železnice (fotografie, staré cestovné poriadky, tabuľky odchodov a iné dokumenty) sa v minimúzeu nachádzajú aj predmety súvisiace s ďalšími zaujímavosťami v okolí, ktoré však medzi turistami stále nie je príliš vyhľadávané a ostáva v tieni známejších lokalít.

Znalci popisovanej trate si asi už všimli, že som v predchádzajúcom odstavci preskočil jednu stanicu s mechanickými návestidlami a závorami, a to Ipolytarnóc. Dôvod je celkom jednoduchý - pri ceste medzi Ráróspusztou a Kalondou sme sa tu nezastavovali. Po krátkej návšteve Kalondy sme sa sem však opäť vrátili kvôli motorovému vlaku 33614, pre ktorý bol Ipolytarnóc konečnou stanicou a po niekoľkominútovom pobyte pokračoval motorový vozeň Bzmot 344 naspäť do Balassagyarmatu ako vlak 33625. Ešte pred príchodom vlaku sme privítali možnosť osvieženia a doplnenia zásob studenej vody v studničke neďaleko stanice. Po príchode a následnom odchode motoráku už nasleduje rozlúčka s prvou dnes navštívenou traťou a stále po maďarskom území smerujeme k druhej trati prekračujúcej hranicu neďaléko hradu Šomoška. Pôvodný plán síce predpokladal presun z Ipolytarnócu cez Salgótarján do Šiatorskej Bukovinky, vďaka dostatku času sme sa však ešte rozhodli pre krátku zachádzku do stanice Kisterenye ležiacej približne 13 km od Salgótarjánu smerom na Hatvan a Budapešť. Vzhľadom k cieľu celej výpravy bol dôvod úplne jasný - stanicu s rovnakým množstvom mechanických návestidiel ako tu by sme totiž už na území bývalého Československa hľadali márne. Na severnom zhlaví stanice Kisterenye sa nachádza celkovo 7 a na opačnom zhlaví až 8 odchodových návestidiel. Okrem nich tu pochopiteľne nájdeme aj návestidlá vchodové a priecestie s mechanickými závorami na južnom zhlaví. Hneď vedľa priecestia sa nachádza aj jedno zriaďovacie návestidlo, dnes už však zjavne nepoužívané rovnako, ako vchodové návestidlo na miestnej trati zo stanice Kál-Kapolna, na ktorej bola pravidelná osobná doprava zastavená len pred niekoľkými mesiacmi 3. marca 2007 a nákladná doprava tu tiež neexistuje. Napriek tomu, že odchodové návestidlo smerom na Salgótarján ukazovalo návesť "Voľno", žiadny vlak sa v stanici nenachádzal a najbližší spoj týmto smerom mal ísť až o pol hodinu. Také dlhé čakanie už sme si dovoliť nemohli, takže fotenie na tomto atraktívnom mieste aj s vlakom odkladáme na neurčitú budúcnosť.

Ďalšia fotozastávka sa síce nachádzala až na slovenskom území, ale ešte pred ňou na nás čakalo niekoľko zastavení z "dopravných dôvodov". Prvé sa nachádzali na križovatkách v Salgótarjáne, kde práve prebiehali práce na výstavbe novej cesty smerom k hraniciam a s nimi spojené obchádzky, ďalšou pochopiteľnou zastávkou bola kontrola dokladov na hraničnom prechode Somosköújfalu - Šiatorská Bukovinka. Ešte pred ním sme v stanici Somosköújfalu mali možnosť zhliadnuť nákladný vlak s maďarským "sergejom" čakajúci na odchod do vnútrozemia. Ďalšia zastávka bola vynútená tým, že sme odbočku od hlavnej cesty k železničnej zastávke Šiatorská Bukovinka na prvý raz prešli a museli sme sa vrátiť. Zo zastávky Šiatorská Bukovinka sú obsluhované mechanické závory na dvoch priecestiach. Na prvom z nich umiestnenom hneď vedľa zastávky je možné vidieť ďalšie závory s jednodrôtovým pohonom, diaľkovo ovládané závory na priecestí pri kameňolome nachádzajúcom sa takmer kilometer od zastávky sú už klasickej konštrukcie. Ďalšie závory na trati smerom k Fiľakovu sa nachádzajú hneď o niekoľko kilometrov ďalej pri zastávke Radzovce, v tomto prípade ide o typické priecestie uprostred vidieckej zástavby. V Radzovciach si môžeme po včerajšej Brezničke a Poltári tiež zapísať ďalšiu položku do zoznamu pohostinských zariadení s možnosťou pozorovať mechanické závory priamo počas konzumácie. Aj keď je výhľad na závory značne obmedzený stromami z okolitých záhrad, riadne vychladenou kofolou počas horúceho dňa ani napriek tejto chybičke krásy nepohrdneme. Posledným závorárskym stanovišťom na trati označenej v knižnom cestovnom poriadku číslom 164 je Belina. Tu sa však nejedná o klasické mechanické závory, ale o atypické "parkoviskové" závory ovládané elektricky. Zmysel nedávnej investície zameranej na nahradenie pôvodných mechanických závor a pri ktorej nedošlo k žiadnej úspore prevádzkových nákladov, nakoľko obsluha na stanovišti musí byť zachovaná naďalej, pre nás pochopiteľne ostal záhadou.

Hoci sa slnko ešte stále nachádzalo pomerne vysoko na oblohe, pre mňa sa už pomaly blížil čas návratu do Bratislavy. Ale ešte pred nástupom na Zr Ipeľ v Lučenci ostávalo stále dosť času na zastavenie sa ešte pri jedných závorách, tentoraz vo výhybni Holiša na hlavnej trati medzi Zvolenom a Košicami. Ideálne nasvietený osobný vlak 6216 sme bohužiaľ o pár minút zmeškali, opačným smerom však onedlho prechádzal rýchlik Gemeran smerujúci do Košíc, ktorý Fany zachytil na video. Z výhybne Holiša sú ovládané závory až na dvoch priecestiach, k druhému z nich nachádzajúcemu sa takmer kilometer od stanovišťa a zastávky však neexistuje žiadny prístup autom a prvý pokus dostať sa k nemu je neúspešný. Presúvame sa teda do Lučenca a po celý deň odkladanom poriadnom jedle sa snažíme nájsť podnik, v ktorom by varili. Napriek našim optimistickým predpokladom nachádzame funkčnú reštauráciu až po dosť dlhom chodení po meste a dotazoch smerovaných na miestnych obyvateľov, vo väčšine pohostinských zariadení je bohužiaľ možné občerstviť sa iba nápojmi. Čakanie na jedlo využívame na bilanciu celej akcie a Aleš s Fanym aj na plánovanie detailov cesty na ďalší deň. Potom nasleduje presun na stanicu, kde stíhame ešte krátke posedenie pri malej kofole a rozlúčku pred odchodom vlaku. Cesta Ipľom do Zvolena aj Horehroncom ďalej do Bratislavy už prebehne bez akýchkoľvek komplikácii a ešte pred polnocou môžem spokojne zaľahnúť doma do postele a tešiť sa na ďalší pracovný deň.

Aleš s Fanym po rozlúčení so mnou ešte raz navštívia Holišu - druhý pokus o dosiahnutie závor na poľnej ceste je už úspešný, aj keď poľná cesta smerujúca k priecestiu je dokonca rozoraná. Preto niet divu, že závory sú trvalo stiahnuté a ovládané iba na požiadanie. Po nocľahu v moteli pri Rimavskej Sobote, kde o nich aj napriek predchádzajúcej telefonickej rezervácii nikto z personálu nevedel a požadovaná cena bola vyššia, než bolo dohodnuté pri telefonáte, ešte stihnú zdokumentovať ďalšie mechanické závory na trati Košice - Zvolen, a to v Blhovciach, Gemerskej Panici a Plešivci. V Gemerskej Panici sa opäť nachádzajú jednodrôtové závory, ich dni sú však podľa všetkého spočítané, pretože už pri priecestí stojí budova pre nové zabezpečovacie zariadenie. Cesta na Moravu cez Muránsku planinu, údolie Hrona, Donovaly a Jablunkovský priesmyk prináša ešte niekoľko možností na fotenie mechanických závor v Chvatimechu, Ľubochni a po krátkej zachádzke na Oravu aj na zastávke Istebné. Tu sa nachádza ďalší bod do zoznamu krčiem v blízkosti "mechaník" a závory aj vlaky je možné fotiť dokonca priamo počas posedenia na terase.

Zastávka v Istebnom bola už naozaj poslednou z celej akcie. A pretože záverečnú bilanciu najazdených kilometrov, počtu urobených záberov a zaplnených pamätových kariet, objemu vypitých tekutín, spotrebovaného jedla a minutých peňazí sa mi už naozaj robiť nechce, ukončím text radšej nádejou, že v predchádzajúcich riadkoch opísaný výlet bol zaujímavý nielen pre jeho účastníkov, ale aj pre Vás čitateľov a že už čoskoro budeme môcť podobnú akciu zopakovať na ďalších tratiach a podeliť sa s fotkami aj novými zážitkami.