Oravská lesná železnica po rokoch ožila

Kto chodieval na Tanečník v Oravskej Lesnej aj v posledných rokoch, nemohol neplesať nad rýchlym a viditeľným postupom, pre ktorý sa rozhodlo Oravské múzeum a jeho riaditeľka Mária Jagnešáková. Takmer štyri roky sa na zarastenej štreke klčovalo, vymieňalo, kopalo, podbíjalo. To, že sa napokon po viac ako 30- tich rokoch objavilo na serpentínach aj nové štrkové lôžko však nie je iba zásluhou súčasného vedenia Oravského múzea. Nebyť nadšencov zo Slovenska a spoza rieky Moravy, ktorí sa o železničku zaujímali od 70- tych rokov, dnes by nebolo čo zachraňovať. Aj preto patril 31. máj – deň znovuotvorenia železnice – aj im.

Na železničku som sa prišiel pozrieť ešte vo štvrtok večer. V atmosfére zapadajúceho slnka pôsobili tri staničné koľaje s rozchodom 760 mm mimoriadne majestátne. Na prvej koľaji bol pristavený  tmavozelený „výletňák“ postavený na niekdajšom maďarskom „plošiňáku“, ale aj trochu netradične pôsobiaci, červeno-biely riadiaci vozeň z Trenčianskej elektrickej železnice Balm/u 651, neskôr označený ako 911.001. Aj keď na Orave nič podobné nikdy nepremávalo, a aj napriek mnohým kritickým hlasom, ktoré sa určite ešte ozvú, pôsobí električka mimoriadne esteticky a prináša do tohto kúta Slovenska kus exotiky. Napokon, v Tatrách si na električky privykol každý a hornooravská scenéria len málo zaostáva za tou tatranskou... Medzičasom sa úplne zotmelo a ja som sa tešil na ráno.

Priznám sa, východ Slnka nad Beskydom som prepásol, keď sa však rozplynul ranný opar, z neďalekej chaty sa mi naskytol neopakovateľný pohľad prvý, asi 300 metrov dlhý úsek Oravskej lesnej železnice. Od rána sa to na stanici a v okolí výhrevne Tanečník hemžilo pracovníkmi múzea, ale aj ďalšími robotníkmi. Dokončovala sa skromná, ale zaujímavá muzeálna expozícia, navážalo sa drevo na opleny a na trati sa robili posledné kozmetické úpravy. Z dvoch motorových rušňov DH100 si prácu vykonával iba ten s číslom 1989/3, zatiaľ čo druhý odpočíval vo výhrevni, kde ešte pred rokmi naberali dych, ale predovšetkým uhlie a vodu, parné lokomotívy. Do histórie Kysucko – oravskej lesnej železnice sa nezmazateľnými písmenami zapísali také parné rušne ako: „Krauska“ - Kraus München 8 070/1927, „Gontkulák“ - ČKD 1441/1928, Henschel 20 615/1926, MÁV Budapest 2211/1908, O&K, či unikátna lokomotíva – prototyp Kraus Maffei 15 791/1940, označená číslom 154.

Ale vráťme sa na Tanečník. Prípravy vrcholili, rozhŕňali sa posledné kopy štrku a potom – generálka. Súprava na čele s banským rušňom a elegantná jazda až na Beskyd. Človek si doslova vychutnával okolitú scenériu. Mysľou mi prešli všetky doteraz schodené lesné železnice a chvíľu som sa veru pristihol pri kacírskej myšlienke, práve túto oravskú označiť za najkrajšiu. Nuž, ale vrátil som sa k predikátu, že všetky boli a sú, rovnako pekné a zaujímavé... Ale to už pískame na Beskyde a rušňovodič Bohumil Kovaliček zastavuje pred lichobežníkovou tabuľkou. Prehadzujem miniatúrnu výhybku a pohľadom trochu smutne zablúdim na koľaj, ktorá vedie na úvrate smerom do stanice Chmúra na kysuckej strane. Veru, kedy sa tie dve železnice spoja...? (Nuž, dobrá správa až na konci článku.)

Vraciame sa dole. Trenčianska električka ladne prechádza oblúk a vnára sa do strmého klesania, ktoré len málokedy klesne pod 50 promile. Ale 14 ton brzdí spoľahlivo. Zastavujeme pred Tanečníkom, posun vykonávame samospádom, lokomotíva mieri do depa. Lúčime sa s Peťom Klinovským, ktorý to tu už roky spravuje. Zajtra bude deň „D“.

Skôr, ako sa prebudíme do slávnostnej soboty, načrime trochu do minulosti Kysucko-oravskej lesnej železnice.
Lesnú železnicu s rozchodom 760 mm z Oravskej Lesnej cez Zákamenné do Lokce sprevádzkoval Oravský komposesorát ešte počas I. Svetovej vojny. Doprava dreva do ostatných častí štátu však bola čoraz nákladnejšia, nakoľko železnica nemala priame napojenie na štátnu železnicu. Problém sa podarilo vyriešiť spojením s Kysuckou lesnou železnicou. Tú vybudovali v rokoch 1915 až 1918.

Po prepojení oboch tratí v roku 1926, tvorila jednu z najvýznamnejších lesných železníc na Slovensku. Určená bola výlučne na zvážanie dreva, osobná doprava nebola povolená. Technicky unikátnym je úsek medzi stanicou Chmúra a sedlom Beskyd, kde na krátkom úseku musela trať pomocou piatich úvratí prekonať značný výškový rozdiel, až 217,69 m.

Kysucko – oravská železnica bola kvôli nerentabilnosti zrušená v roku 1971. Niekoľko vlakov premávalo ešte do polovice nasledujúceho roka. Zásluhou nadšencov a pamiatkárov sa podarilo časť železnice v dĺžke cca 8 km zachovať a postupne obnoviť.

Je sobota ráno. Na oravskej strane je všetko pripravené, no mňa predsa len zaujíma, čo robia práve chlapi na kysuckej strane. Sadám do auta a cestou, ktorá miestami pripomína tankodrom, schádzam do Vychylovky. Jemný dym zablúdi až ku mne. Tušenie ma nesklamalo. V Kysuckom skanzene rozkurujú dve parné dámy: U34.901 a vynovenú U45.9 s neuveriteľne krásnym zvukom. Pravidelnosť parného stroja pripomína dobre zladený orchester. Mám šťastie a absolvujem jazdu na prvú úvrať do stanice Chmúra. Hodinky sú však neúprosné a tak letím do Oravskej Lesnej.

Prichádzam vo chvíli, kedy na Tanečník prúdi toľko automobilov, ako keby tu mali odpust. Začína sa slávnosť, prestriháva sa páska a honorácia nastupuje do pripraveného vlaku. Výpravky sa chopí žilinský župan. Ešte pred odchodom sa zoznamujem s 81. ročným Antonom Murínom, ktorý si na železnici odkrútil niekoľko rokov v úlohe brzdára aj kuriča. Absolvoval dokonca aj strojvodcovské skúšky, ale na železničku sa už nevrátil. Napriek tomu má na mašinku pekné spomienky. O mnohé z nich sa so mnou podelil vo svojej chalúpke na druhý deň, ale o tom azda až na budúce...

Do prvej oficiálnej jazdy zostáva niekoľko sekúnd. Ozve sa hvizd píšťaľky a motor zaberie. Pred vlakom idú dve drezíny, ktoré skonštruoval nestarnúci záchranca a obdivovateľ železničky Josef Nemeček. Vo vlaku nie je pre plebejcov miesto, no na drezíne sa cítime ešte lepšie. Ovieva nás oravský vietor a my fotografujeme a filmujeme. Všetko dopadlo výborne, len v najprudšom stúpaní sa šmýka. Darmo, prvá jazda. Na Beskyde sa potom práska bičom a kochá prírodou. Napokon sa vlak vracia. Tam už čakajú stovky nadšencov a zvedavcov. Vlak sa nezastaví, iba počas slávnostnej omše, ktorú slúži biskup Viliam Judák, je na Tanečníku pokojnejšie.

Požehnanej a posvätenej železničke tak už nič nestojí v ceste, aby vozila tisíce nadšencov našich úzkorozchodných železníc. A veru, nezastaví sa do večera. Deň ukončí až poriadna hrmavica a prietrž mračien. Večer je o to romantickejší. Zo štreky sa jemne dvíha opar  až k nebu. Kráčame po koľajniciach a stúpame k Beskydu. Všade ticho a pokoj. Iba hore nás to zasa láka na kysuckú stranu. A zasa tá otázka: Kedy sa opäť spoja?

Na odpoveď nečakáme dlho. Na stanici sa lúči riaditeľka Oravského múzea a jej náprotivok z Kysuckej strany. „Do roka a do dňa bude stáť na Tanečníku parná lokomotíva!“ obaja svorne tvrdia. Námietka, že pred novinármi takéto sľuby nehodno vypúšťať sa iba zasmejú a svoje vyhlásenie zopakujú. Ak by toto bola pravda, tak je to asi tá najkrajšia správa, ktorá mohla Oravskú aj Kysuckú lesnú železnicu zastihnúť.

Posledné ráno je rozlúčkové. Na prvú jazdu veľa turistov neprišlo a tak využívame možnosť a vezieme sa hore drezínou. Ešte raz sa pozrieť na tú krásu. Kolesá poskakujú na koľajniciach radostne, komu by sa nechcelo po kvalitnej a zrekonštruovanej trati? Napokon, 3300  metrov je jediných, ktoré Horná Orava má a tak nech si ten kúsok od 7,6 km po 10,9km opatruje a chráni aj pre ďalšie generácie.

No a kto na otvorení železničky nebol, pripájam reportáž, kde je azda zlomok z atmosféry zachytený.

http://www.ta3.com/sk/reportaze/85807_po-36-rokoch-obnovili-oravsku-lesnu-zeleznicu

foto: Ľubomír Lehotský a Zuzana Lehotská