Vlakom na Semmering: Semmeringbahn

Túto trať môžeme nájsť v Rakúskom cestovnom poriadnu pod číslom 500. Za jej „začiatok“ sa považuje stanica Gloggnitz, za „koniec“ zasa Mürzzuschlag.

Traťová rýchlosť sa pohybuje od 60 km.h-1 do 80 km.h-1. Nájdeme tu celkom 15 tunelov, 16 viaduktov a asi 100 murovaných oblúkových mostov, príp. železničných mostov. V nasledujúcej tabuľke sú zoradené tunely a viadukty v takom poradí, ako sa na trati nachádzajú v smere Gloggnitz – Mürzzuschlag:

Asi najznámejší je viadukt Kalte Rinne, ktorý je najvyšší na trati. Jedná sa o „poschodový“ viadukt. „Dole“ má 5 oblúkov“ a 10 „hore“. Mám dokonca dojem, že sa na ňom natáčal jeden diel seriálu Komisár Rex. Prístup je zo stanice Breitenstein podľa smerových tabúľ cca 20 min. pešo.

Najvýznamnejší tunel je Semmeringský tunel. Je ako jediný dvojrúrový a ako jediný nie je pôvodný – bol nanovo vybudovaný v 50. rokoch po zasypaní toho starého. Je zároveň najdlhší na trati a nachádza sa v ňom aj najvyššie položený bod. Prístup k jeho Semmeringskému portálu je veľmi jednoduchý, nachádza sa totižto hneď za zhlavím stanice Semmering.

A teraz zas trošku histórie: Železnica Semmering bola už za onoho času považovaná za „harmonickú kombináciu technológie a prírody“. Fascinujúc a robiac dojem sa hadila cez strmé skalné steny pretínajúc mosty a viadukty, vždy opäť a opäť miznúc v jednom z 15 tunelov a ponúkajúc nádherný výhľad na oblasť Semmeringu. S vynálezom železnice bolo možné po prvý zdolať cestu za kratší čas, keďže predtým trvala aj niekoľko dní. Jedno však železnica prekonať nemohla – pohorie. Už arcivojvodu Johann-a napadlo vybudovať trať z Viedne do Triestu, ktorá by však neviedla cez Maďarsko, ale cez Semmering. Vtedajší ministerský predseda Karl Friedrich Kübeck vydal 184 poverení na zriadenie železničnej trate do Triestu. V roku 1844 existovali železničné trate z Viedne do Gloggnitzu, ako aj z Mürzzuschlagu do Grazu a oba tieto úseky bolo teraz potrebné prepojiť. Prudké spory odborníkov vyvolal problém, ako by mal byť Semmering zvládnutý. V tejto súvislosti sa uplatnila osobnosť a technický génius Carl Ritter von Ghega. Rodený Benátčan po študijnej ceste v Spojených štátoch spísal „Prekoľajenie“ Semmeringu ako adhéznu železnicu, ktorá by mohla prekonať horské sedlá s prospešne premysleným vedením trate.

V roku 1848 boli vo Viedni aj pod vplyvom revolúcie schválené stavebné plány pre železnicu Semmering (napr. aj na zmiernenie nezamestnanosti) a Carl von Ghega bol poverený vedením stavby. Za rekordný čas 6 rokov bola zriadená železničná trať Semmering ako prvá horská železnica Európy s normálnym rozchodom. Na stavbe pracovalo okolo 20 000 robotníkov, ktorí mali k dispozícii len málo stavebných strojov a čierny pušný prach s malou výbušnou silou. Asi 1 000 robotníkov prišlo o život kvôli úrazom, ale hlavne kvôli týfusu a cholere. Bolo však treba riešiť ešte iný problém: nájsť parnú lokomotívu, ktorá by dokázala prekonať enormné stúpanie cez Semmering. Dva roky po začiatku stavebných prác sa uskutočnil výber na lokomotívu vhodnú na stúpanie do kopcov. Všetky predstavené lokomotívy (Bavaria, Vindobona, Wr. Neustadt a Seraing) splnili očakávania a boli vhodné pre trať Semmering. Wilhelm von Enghert bol poverený vzájomne zladiť plány všetkých štyroch konkurenčných lokomotív. Z týchto plánov vznikla séria strojov, ktoré boli pre Semmering dlhý čas typické. 

23. októbra 1853 prvá lokomotíva prešla celú trať, 16. mája 1854 prešli traťou cisár a cisárovná a 17. júla 1854 mohla byť železnica slávnostne otvorená a odovzdaná do užívania na všestrannú dopravu. Do dnešného dňa sa na trati veľa nezmenilo, len najdlhší tunel, Semmeringský, musel byť nanovo vybudovaný. Prienik vody spôsobil, že sa časti tunela zosunuli a tak bol v roku 1952 otvorený nový Semmeringtunnel. Semmeringbahn prekonáva (na tie pomery neuveriteľný) výškový rozdiel 457 m, najvyšší bod leží vo výške 896 m. Pri stavbe trate stavitelia vôbec nepoužili oceľ ani železo. V roku 1998 bola trať vyhlásená UNESCO-m za svetové kultúrne dedičstvo s odôvodnením, že „predstavuje vynikajúce technické riešenie veľkého fyzikálneho problému v konštrukcii bývalej železnice.“ Na pamiatku stavebného génia Carla Rittera von Ghega je umiestený pomník na stanici v Semmeringu, kde sa nachádza aj menšie múzeum.

Aká bude budúcnosť? Semmeringbahn je veľmi vzácna a nádherná trať. Všetci, čo tadiaľ cestujeme, len v nemom úžase hľadíme na hlboké doliny, prekrásne hory, malebné dedinky. Ale má to jeden háčik: nejedná sa o žiadnu lokálku, ale o hlavnú trať, takže takýto spôsob dopravy je síce pekný, ale pomalý a nákladný. Žiaľ, to, čo bolo pred 150 rokmi takmer zázrakom, už dnes nestačí... Je teda nutné vybudovať nový prechod cez Semmering. Bude sa jednať o niekoľko kilometrov dlhý tunel, ktorý bude začínať v Gloggnitz-i a končiť v Mürzzuschlag-u, takže význam Semmeringbahn radikálne klesne. Mnohí sa dokonca začali obávať, že trať bude zrušená, ale boli uistení, že regionálna doprava a čiastočne aj nákladná doprava na Semmeringu zostane. Takže o niekoľko rokov bude fotka EC vlaku na viadukte Kalte Rinne už veľkou vzácnosťou... Existuje niekoľko projektov nového tunela: Preiner Gscheid, Ochnerhöhe, Kleiner Otter a Pfaffensattel.

Rozsiahle prieskumy ukázali, že najvhodnejší je variant Pfaffensattel, napriek tomu, že to nie je najkratší variant. Ak všetko dobre dopadne, stavať by sa malo začať v roku 2012. Tunel by mal byť trojrúrový (každá koľaj v samostatnej rúre a núdzová rúra medzi nimi. Všetky tri rúry budú prepojené každých 500 metrov). Prevádzková rýchlosť by mala byť až 250 km/h.

Myslím, že už som vás zahltil dostatočným množstvom údajov a čísiel, takže teraz môžu nasledovať vlastné zážitky. Tie sa začali písať v piatok okolo obeda, keď sme vystúpili z vlaku LBPH. Na stanici sme v bufete ochutnali „pravý“ rakúsky Schmalzbrot. Táto „lahôdka“ stála 1,5 €. Musím povedať, že tak dobrý, ale ani tak drahý mastný chlieb som ešte nejedol... Prvý bod programu bolo vyfotenie si Schwarzaviaduktu z vhodného fotomiesta, ktoré sa nachádza len asi 5 min. pešo od stanice Payerbach – Reichenau. Podarilo sa mi vyfotiť 3 vlaky, ktoré cez viadukt prechádzali: osobák (Regional), zrýchlený (Eilzug), a ÖBB EC. Bolo by ich aj viac, ale chceli sme stihnúť osobák smer Küb (historická pošta, viď prvý diel), mali sme naponáhlo.

V Kübe po prehliadke pošty sme ešte necelú hodinku čakali na ďalší osobák (jazdia cez víkendy a sviatky v dvojhodinovom takte, vďaka ktorému stačí len jedna súprava) a počas tohto obdobia sa zastávkou prehnalo niekoľko vlakov, takže môj foťák mal opäť čo robiť.

Ubytovanie sme mali zabezpečené v obci Spital am Semmering, lyžiarom dôverne známej strediskom Semmering – Stuhleck, ktoré sa nachádza priamo v strede dediny. Keďže v obci sa zrovna konal Kirtag (slávnosť pri príležitosti vysviacky kostola), presunuli sme plánované fotografovanie na druhý deň a zakúpili si vstupenky. Za 4 € na osobu sme si poriadne zatancovali. Čo ma veľmi prekvapilo, hrali tam polku (a dosť často – na Rakúsko neobvyklé), môj obľúbený tanec. V prestávke sme ochutnali vínny strik a makovú tortu. Boli sme tak unavení, že sme sa v noci nezobudili ani na riadnu búrku. Rozvodnený potok jej intenzitu len potvrdil.

Na druhý deň bol plán pomerne jednoduchý: Návšteva múzea v Semmeringu spojená s fotením v Semmeringtunneli a návšteva múzea v Mürzzuschlagu. Najskôr prišiel na rad Semmering. Na tamojšej stanici sa nachádza veľký pamätník Carlovi von Ghega, historický motorový vozeň a menšie múzeum, v ktorom môžeme vidieť hlavne historické fotky, obrázky, dokumenty, taktiež viadukt Kalte Rinne v modelovej podobe. Taktiež sa mi podarilo vyfotiť EZ 1953 Wiener Alpen z Bratislavy, ako vchádza do tunela. Žiaľ, nemám fotku žiadneho vlaku, ktorý z tunela vychádza, pretože bolo vtedy asi 10 stupňov a keď som sa išiel zohriať do staničnej budovy, vlak akurát vyšiel a ja som ho už nestihol. No ale nevadí...

Po nejakom čase strávenom v Semmeringu sme sa presunuli do okresného mesta Mürzzuschlag. Tu je možné obdivovať veľké múzeum nazývané Südbahnmuseum, teda ako už sám názov hovorí, jedná sa o múzeum Južnej dráhy, do ktorej patrí aj Semmeringbahn. Mali sme šťastie, práve išla dnu skupinka domorodých milovníkov dráhy a my sme sa ku nim pridali. Návštevu časti múzea sme teda absolvovali s výkladom mladej sympatickej sprievodkyne.

Je to tam naozaj veľké, v prvej časti môžeme vidieť mnohé zaujímavosti z histórie Semmeringskej dráhy, dokonca aj originálne oblúky, na akých stoja tamojšie viadukty. V druhej časti sa zas nachádza veľké množstvo vozidiel, ale hlavne drezín. Niektoré naozaj nevyzerajú na to, že voľakedy slúžili železničnej doprave. Z veľkých mašín najviac zaujme Krokodíl.

Po absolvovaní prehliadky Südbahn múzea sme s veľkou radosťou zistili, že teplota vzduchu vonku stúpla. Samozrejme, jednalo sa len o pár stupňov, ale aj tak to bola príjemná zmena. Na stanici v Mürzzuschlag-u sme stretli našich dvoch krajanov (vlastne to boli Česi, ale ja to nerozlišujem), ktorí sa pýtali na dôvod našej návštevy. Táto oblasť nie je práve bežným výletným miestom pre cudzincov.

Zrýchleným vlakom sme sa dopravili naspäť do nášho dočasného domova – Spital am Semmering. Tam som mal ešte v pláne pofotiť to, čo som v piatok kvôli tancu nestihol. Kúsok za dedinou smerom na Mürzzuschlag sa nachádza cestný most ponad trať, z ktorého sa celkom dobre fotí. Jednak preto, že trať je na oba smery v oblúku, jednak preto, že pri pohľade zhora nezavadzajú stĺpy, ktoré dosť sťažujú fotenie na celej trati.

Po celom dni by dobre padla teplá večera, tak sme sa rozhodli zájsť do reštaurácie pri údolnej stanici sedačkovej lanovky na Stuhleck. Majiteľ bol potešený, že sme „mu verní“ nielen v zime, ale aj v lete. Za 7,8 € sme dostali „reznisko“ so šalátom. Majiteľova mačka sa s nami vonku dokonca nechcela ani rozlúčiť.

Keď boli „ukojené“ moje „fototúžby“ a aj náš hlad, mohlo sa ísť „domov“. Zaspal som okamžite. Ráno hneď po zobudení som išiel skontrolovať počasie vonku. Našťastie, teplota vyzerala byť vyššia, ako v predošlý deň, dokonca ani taký silný vietor nefúkal, ba aj slnko občas vykuklo. Veľmi som sa tomu potešil, pretože v nedeľu sme mali na pláne pofotenie viaduktu Kalte Rinne a návrat domov, takže dážď by naozaj nebol príjemný. Po raňajkách sme išli najprv pofotiť Steinhausviadukt. Nie je veľmi známy, ani veľký - ale nachádzal sa len kúsok od našej dediny, tak by bol hriech nezvečniť ho.

Naposledy sme zavítali do nášho prechodného domova, rozlúčili sa s veľmi sympatickou pani domácou a išli na stanicu. Tam sme stretli ďalších krajanov (taktiež z „Českej časti našej vlasti“), ktorí sa chceli previesť vlakom, lebo sa tadiaľ vlakom ešte neviezli. Nakoľko oblasť moc nepoznali, boli veľmi radi, keď som im poradil, kde je najviac zaujímavostí. Ako prvé sa rozhodli navštíviť práve „našu“ úzkokoľajku LBPH. My sme však vystúpili na staničke Breitenstein, odkiaľ vedie najkratšia trasa smer viadukt Kalte Rinne. Podľa mapy som mal presne nájdenú cestu, čo však vôbec nebolo treba.

Rovno pred staničnou budovou sa totižto nachádzajú (ako vlastne všade v Rakúsku) smerové tabule, ktoré odvedú turistov ku všetkým zaujímavostiam. My sme im dôverovali, takže nebol problém onen viadukt asi po 20 minútach cesty nájsť. Týči sa vysoko nad dolinou, nad cestou, ktorá popod neho prechádza, a aj nad potokom s rovnomenným názvom, ktorý tiež dolinou tečie. Je taký vysoký, že keď človek stojí v bezprostrednej blízkosti viaduktu, prechádzajúci vlak ani nevidí (ja osobne som videl len kúsoček pantografu).

Pri ceste k viaduktu na pravej strane môžeme pozorovať ďalšie dva, menšie (jeden má názov Krauselklause, druhý je bez názvu). Na ľavej strane sa nachádza ešte jeden (Adlitzgraben), ale je trošku schovaný, čo však nevadí, lebo vedie popod neho turistický chodník. V jednej doline sa teda nachádzajú 4 viadukty, z nich jeden je z celej trate najvýznamnejší. Boli by sme zvečnili aj ten, ale jednak bola slabá viditeľnosť (vyfotiť sa dá len z lesa, takže by fotky aj tak pri danom svetle nevyšli), jednak sme nechceli zmeškať vlak, lebo to by znamenalo o dve hodiny neskorší návrat domov.

Vlak sme teda stihli bez problémov, v Payerbachu – Reichenau je prípoj až priamo do Viedne. Lenže jedná sa o vlak REX (Regional Express), ktorý má veľa zastávok a trvá mu to do tej Viedne dosť dlho. Preto sme v ŽST Wiener Neustadt prestúpili na vlak ÖBB EC 536 Jacques Lemans, rovnako ako aj väčšina našich spolucestujúcich. Keďže bola nedeľa, bol dosť plný, veľa ľudí ešte pristúpilo, takže niektorí aj stáli. Pre ľudí z našich končín je nepochopiteľné, že napriek veľkému množstvu spojov sa vlaky dokážu zaplniť, takže ÖBB na tom netratia... Tento prestup sa ukázal ako veľmi dobré riešenie, pretože sa nám vo Viedni podarilo stihnúť skorší vlak do Bratislavy, takže sme boli o hodinu skôr doma.

Myslím, že tento výlet bol pre nás veľmi úspešný. Verím, že reportáž o tom presvedčí aj Vás...

Zdroje:

1. Die Semmeringbahn
2. ÖBB
3. množstvo dokumentov získaných na mieste

Titulná snímka: Krausel Tunnel, 10.8.2008, © Peter Žídek