Cintorín vlakov na konci sveta

Naše 3 týždňové putovanie začalo v Lime (Peru). Cez ostrovy s miliónmi vtákov Isla Ballesta, cez bájne „danikenovské“ obrazce na náhornej plošine pri Nazca, koloniálne mesto Arequipa, najvyššie položené splavné jazero Titicaca a jeho plávajúce obývané ostrovy sme sa dostali až do najvyššieho hlavného mesta sveta La Paz (Bolívia). Ďalej krížom najväčšou solnou pláňou sveta - Salar de Uyuni, do Cusco, svetoznáme Macchu Picchu a späť do Limy. Všetko síce autobusom, ale pár nezabudnuteľných hodín aj vlakom.

Cesta k najzvláštnejšej železnici akú som kedy videl sa začala v v La Paz. La Paz sa rozkladá okolo 3600 m.n.m – 4000 m.n.m a my sme v ňom boli počas zimy. Dôvodom cesty počas juhoamerickej zimy nebol únik pred stereotypom letných dovoleniek, ako skôr snaha trafiť sa do suchého obdobia, ktoré v zime v Peru a Bolívii vrcholí. Každý kto priletí lietadlom priamo do La Paz má veľké problémy z aklimatizáciou na nadmorskú výšku. Prejavuje sa to asi 3 dňovou vysokohorskou nemocou s nevyhnutným vracaním a hlavybôľom, ktorú si vytrpia skoro všetci (jediný ktorý to hravo zvláda je len James Bond – viď film Quantum of Solace). My sme naštastie prišli z Peru už poriadne aklimatizovaní, takže sme mohli nasadnúť autobus ešte v ten istý večer smer Uyuni.

Autobus javil známky výrazného použita, nedali sa v ňom otvoriť okná a bol plný bielych tvárí, ako inak turistov. Všetky bágle boli zakryté plachtou a dokonale popriväzované na streche. Po 3 hodinách cesty som pochopil prečo. Práve vtedy sa skončila asfaltová cesta a zbytok z 15 hodinového presunu sme išli po rozbitej štrkovej ceste. Brodili sme úspešne rieku v ktorej uviazol kamión ktorý také štastie nemal... Snažli sme sa zaspať v spacákoch, autobus nekúril, hádzal s nami zo strany na stranu a cez každú škáru zvonku prenikal jemný prach. V noci sme 2x zastali kvôli defektu. Ráno pri východe slnka sme stáli znovu. Bolívijský šoféri na kolene opravovali už 3 defekt. My, backpackerský gringovia sme sa zúbožení motali okolo autobusu uprostred ničoho, len kamenistá krajina a pri ceste železnica.

Po príchode do Uyuni sme sa ubytovali v hoteli. Základné ubytovanie bez kúrenia sa dá vydržať. Podmienkou je nosiť si vlastný spacák, lebo vonku v noci teplota klesala pod mínus 5C, zato cez deň sa vyšplhá až na 18 C. Krásne bezoblačné nebo a ostré vysokohorské slnko. Úplne suchý vzduch, vietor a žiadne stromy. Uyuni je mesto uprostred ničoho. ( Je odkázané na dovoz benzínu, potravín a vôbec všetkého. Uyuni tvorí 8 ulíc pozdĺžne a 8 priečne. Dôvodom prečo vôbec existuje sú bane v okolitých horách, čo však nevysvetľuje prečo sem húfne chodia turisti. Mesto je východzím bodom na najúžasnejšiu soľnú pláň sveta – Salar de Uyuni na planine Altiplano. Stačí si otvoriť Google maps a na satelitnej mape Bolívie uvidite čisto bielu škvrnu – to je ona, najväčšia soľná pláň sveta. Je bránou do nehostinnej oblasti sopiek, horúcich prameňov vo výške okolo 5000 metrov nad morom. Do krajiny ktorá vyzerá ako povrch na Marse.

Do krajiny kde je obloha tmavo modrá a kde stále fúka vietor s drobným pieskom, ktorý bičuje tvár. Na planiny, kde je rozdiel medzi nočnou a dennou teplotou 30C. Kde neprežije nič, len pár tráv a vikuní (Vikuňa je sympatická alternatíva lamy. Živý sa trsmi trávy a s ňou aj kameňmi, takže jej čoskoro vypadajú zuby a zomiera hladom.) Medzi vyhasnutými a aktívnymi vulkánmi sú úžasne farebné lagúny minerálmi zafarbenej vody. V nich paradoxne prežívajú ružové plameniaky, ktoré sa živia mikroorganizmami žijúcich v týchto vodách.

Ďaľším z mála živých tvorov v tejto nehostinnej púšti je homo turisticus, ktorý robí okružné výlety džípmi až na hranicu Chile, Argentíny a Bolívie. Za 3 dni sa dá uraziť 280 km a autom sa dostanete až do 4890 m.n.m (!). Na tejto okružnej ceste neuvidíte nič, len nehostinú sopečnú krajinu. Ale práve to farebné, bezútešné a drsné „nič“ je to úplne najúžasnejšie čo môžete vidieť, prečo sa sem oplatí cestovať cez polovicu sveta.

Čas je v Bolívií veľmi relatívny. Preto sme mali čas navštíviť aj Cementario de trenes – cintorín vlakov. Hneď za hranicami mesta Uyuni v strede ničoho vedie slepá koľaj na ktorej konci doslúžilo mnoho parných lokomotív, žeriavov, vagónov. Suché podnebie je k mašinám milosrdné preto prežili dlhé roky, zo všetkých asi 20 lokomotív ostali len torzá. Z toho konca sveta sa našťastie neoplatí nosiť staré železo, tak ostávajú nepovšimnuté. Niektoré lokomotívy majú naozaj originálne umiestnenie osí. Občas k nim zájdu turisti, ktorí si tento ćintorín našli v turistickom sprievodcovi. Jediná zachovalá parná lokomotíva je na hlavnej ulici v Uyuni (No. 551) . Aj tú však znesvetila pouličná lampa, ktorú osadili priamo do kotla lokomotívy.

Každopádne je čas zamieriť späť do civilizácie. Ako inak, vlakom. Železnica spája Oruro s Uyuni a pokračuje až do Chile (mesto Villazon) . Niektorý nadšenci prechádzajú celú túto trasu vlakom. Cesta trvá cca 36 hodín a musí stáť za to. My sme prešli len jej časť z mesta Uyuni späť do Orura. Podľa Bolívijskej tlače na jar roku 2008 „zmizlo“ 100 metrov z trate, takže vlak dočasne nepremával. Nesporná výhoda je že vo vlaku sa dá spať, nehádže to s vami, a dokonca sa v noci aj kúri. (tu už zapracoval spomienkový otpimizmus, lebo ževraj bola vo vlaku totálna kosa a nekúrilo sa, každopádne: Vivat los trenes!).

Vlak chodí len pár dní v týždní, takže ak sa netrafíte je lepšie zobrať autobus (ten tiež chodí len pár dní v týždni, len počas obdobia sucha). Ten náš prichádza tesne pred polnocou. Dieselová súprava. Čakal nás nočný presun, takže z fotenia ani z výhľadu nebolo nič. Pochybujem, že sme šli viac než 40 km/h. Vo vlaku všetci spali. Monotónne kývanie uspalo aj nás. Bolívia je krajina politický vratká. Rôzne formy štrajkov a demonštráciii sú na dennom poriadku. Najobľúbenejšou formou štrajkovania je blokáda ciest. To sa naštastie nevzťahuje na železnicu, takže do cieľa – mesta Oruro sme dorazili načas. Či rýchlo to nechám už na vaše posúdenie, tých cca 150 km nám trvalo poctivých 6 hodín...

Porekladlo: „pomaly ďalej zájdeš“, v Bolívii platí viacnásobne. Hrozba štrajkov a blokácie ciest nás dostihla v Orure. Z mesta kvôli zablokovaným cestám, žiadne autobusy nevychádzali ani neprichádzali. Takže namiesto rýchleho prestupu sme pol dňa hľadali spôsob ako sa dostať ďalej. Neboli sme samozrejme sami. Pozorovali sme pohyb davu čakajúcich miestnych a v jednom momente v malom okienku niekto začal predávať lístky na autobus do La Paz. Stihli sme si dva uchmatnúť a už sme sa viezli poliami a bočnými cestami, obchádzajúce všetky zátarasy smerom k ďaľším zážitkom na ceste južnou Amerikou.

Odkaz na ďalšie fotografie:

Peru & Bolivia 2005

Titulná snímka: Zátišie z cintorína vlakov © Juraj Číž