Vlakom k najvyššej hore Európy a kúsok aj do Švajčiarska

 

 

 

 

 

 

 

 

Pôvodne som plánoval spraviť si okruh po Bretónsku a previesť sa novou TER súpravou budúcnosti, ktorá nám tu jazdí zatiaľ ako prototyp. Plán však stroskotal na nie moc šťastnej ponuke regionálnych spojov a platiť za TGV na 100 kilometrov sa mi nechce. K dispozícii je však nočný vlak Corail Lunéa 4448/4548 Quimper – Lyon, ktorý padne viac, než vhod.

 

 

Teraz nastáva otázka, čo robiť v Lyone od 6:32 do 22:21? Je isté, že by bol hriech zostať v meste, hlavne s takou cennosťou, akou je Interrail. Na internete sa mi podarilo objaviť zaujímavú úzkokoľajku spájajúcu Francúzsko so Švajčiarskom. No a plán cesty bol jasný, spojiť túto drážku aj s Rajom verejnej dopravy. No ale nepredbiehajme, pekne po poriadku. Najprv si povedzme čo – to o spomínanej úzkokoľajke.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V súčasnosti sú na trati používané súpravy typu Z 800 (1997) a Z 850 (2000), zo starších a už v bežnej prevádzke nepoužívaných sú to Z 200 (od 1901) a Z 600 (1958). Z „šotoušského“ hľadiska je výhodnejšia jednotka Z 800, nakoľko Z 850 je už klimatizovaná s neotvárateľnými oknami.

 

 

Na podrobný opis tejto nádhernej trate by sme potrebovali veľa miesta, preto som sa snažil to čo najviac zostručniť. Ďalšie informácie o jej francúzskej časti spolu s množstvom fotografií je možné nájsť na celkom vydarenej stránke, žiaľ, iba v jazyku francúzskom.

 

Vráťme sa ale ešte v čase späť. V stredu sa mi podarilo šťastne kúpiť lehátka (šesťmiestne kupé za 17,50€) a tak som sa vytešený vybral v piatok 24.4.209 podvečer na stanicu Vannes. Škola mi skončila už doobeda, čo v zdejších končinách nie je zvykom, nuž aj to bola predzvesť skvelého víkendu. Keď sa z rozhlasu ozve hlásenie o vlaku kategórie „Expres“ do Lyonu, stojím už na nástupišti. Nemôžem veriť vlastným ušiam, môj vlak predsa nie je žiaden expres, ale pekne Corail Lunéa! V tú ranu sa mi vybavuje aj hlásenie zo Štrasburgu, kde z EN Orient Express spravili Corail. Franúzi, spravte si v tom poriadok...

 

 

Vlak prichádza načas a načas aj odchádza (19:41), avšak po nastúpení do vozňa som dojatý. Okná špinavé, lehátka koženkové, dvere do kupé idú zavrieť lepšie nohou ako rukou. Vidno, že vozeň má najlepšie časy dávno za sebou. Ale je to neuveriteľné, som takmer 1800 km od domova a predsa tak blízko... Napriek tomu všetkému však bol interiér umytý, vrátane WC, pričom voda bola aj ráno a dokonca aj vlažná. Balíček, ktorý nás čakal na posteli večer pozostával z fľašky vody, vreckoviek, dvoch mentolových cukríkov a štupľov do uší. A práve vďaka tým stupľom som sa vyspal lepšie ako vo vozni ÖBB, čo by som predtým nikdy nebol povedal. Prekvapil ma aj fakt, že vôbec nie je jeden sprievodca na vozeň, ale dvaja na celý vlak a ešte sa aj počas jazdy striedajú. Ďalší problém bolo udržať sa na rebríku na kľukatých bretónskych tratiach v rýchlosti cca 140 km/h.

 

 

V kupé som bol sám až do Nantes, kde pristúpilo 5 ľudí. Prehodil som pár slov s pristúpivším pánom, ktorému sa nepáčilo, ako sa na Slovensku správame k Rómom a išiel som spať. Príchod do Lyonu 6:23. Budím sa, pozerám na hodinky, 6:28! Nemožné! Nikto nechodí ráno budiť cestujúcich? Rýchlo sa teda pozbieram a kupé opúšťam zhodne so zastavením vlaku. Nasleduje ďalšie prekvapenie, a síce absencia raňajok, na ktoré som ako odchovanec lehátok ÖBB zvyknutý. Nevadí, predsalen mám niečo so sebou.

 

 

Ďalší vlak smer Ženeva mi ide 7:04. Počas tejto polhodinky sa nič výnimočné neudeje, odchádzame načas. Čím ďalej od Lyonu, tým viac si človek začína uvedomovať, že sa blíži do hôr. Bohužiaľ, motorová (na elektrifikovanej trati!) jednotka od Bombardieru neumožňuje fotenie kvôli neotvárateľným oknám, nuž len pozorujem. V Bellegarde mám prestup na ďalší osobný vlak smer Saint Gervais, prestup je hrana-hrana, akurát „moja“ časť vlaku je na úplnom konci nástupišťa.

 

V Annemasse je úvrať a zároveň sa odpájajú dve jednotky, ďalej pokračuje len tá naša. V stanici La Roche sur Foron sprievodca hlási 15 min meškanie kvôli čakaniu na vlak zo smeru Annecy. Nemám sa však kam ponáhľať. Do Saint Gervais prichádzame s meškaním cca 12 minút. To už sme priamo obkolesení nádhernými štvortisícovkami, z ktorých asi najznámejší je Mont Blanc. Na jeho úpätie až do výšky 2372 metrov premáva zubačka s názvom Tramway du Mont Blanc, žiaľ, až do 12. júla však nejazdí. Fotím aspoň to, čo sa dá a kupujem aj pohľadnice za 0,40€. Predavačka je veľmi prekvapená nad množstvom celkom 13 pohľadníc, ževraj nikto ešte u nej naraz toľko nekúpil.

 

 

 

O 12:32 moja cesta pokračuje ďalej, ale už po úzkych. Pred odchodom si ešte fotím posun a nestačím sa diviť, že výhybky sú tu ešte prestavované ručne. Odchádzame. Krátko na to sa pokúšam o takmer nemožné, votrieť sa majstrovi na stanovište. Avšak stal sa zázrak, majstrovi to nevadilo. Až po prvú stanicu Chedde, kde je napájacia stanica, ide vlak viac menej po rovine, ale po splietke úzkeho a metrového rozchodu. Trať je tu teda tvorená až piatimi koľajnicami, dve pre „klasiku“, dve pre „metrovku“ a jedna napájacia. V Chedde 1435 mm končí a nasleduje pravá horská romantika, ktorú občas pokazí rýchlostná cesta na moste nad nami, či vynovený zvršok. Prechádzame niekoľko tunelov, mostov a viaduktov a samozrejme aj nejaké tie stanice a zastávky.

 

 

V stanici Les Houches križujeme protiidúci vlak tvorený súpravou Z 850. Neskôr prechádzame svetoznáme horské stredisko Chamonix, v ktorom sa nachádza východisko ďalšej zubačky – Train du Montenvers. Tá vás vyvezie k ľadovcu Mer de Glace. Napriek dostatku času som však Chamonix vynechal, nakoľko nie príliž šťastne spravená prípojovosť mi tu dávala iba hodinu času. Pokračujem teda ďalej, scenérie sú čím ďalej, tým viac úchvatnejšie. A aj čas ako by plynul smerom nazad, stromy sú menej a menej zelenšie a objavuje sa aj sneh. V stanici Vallorcine prestupujem na vlak sprevádzaný už švajčiarskymi ľuďmi.

Šťastie na stanovišti ďalej už neskúšam a dobre robím, najkrajšie výhľady sú práve do strán. Po pár minútach prechádzame hranicu, kontroly nie sú žiadne. Charakter krajiny sa však dramaticky mení. Kým vo francúzskej časti sa šlo viac menej dolinou, tu sme doslova ulepení na strmom zráze niekoľko desiatok metrov nad dolinou. Na najkritickejšom úseku sa k slovu dostáva dokonca aj ozubnica. Stúpanie (v našom prípade klesanie) je tu naozaj výrazné. Človek tu má pocit, ako keby pristával s lietadlom. Po prekonaní posledného tunelu sa z romantickej zubačky stáva rýchloelektrička a posledný úsek už „valíme“ 70 km/h.

 

 

V Martigny mám znova zhruba 2 hodiny, avšak môžem si tu pobyt aj skrátiť, nakoľko vlaky tu chodia v intervale podobnom MHD – 30 minút. Nuž čo, Švajc je Švajc. Pozerám si mesto, kupujem pohľadnice (1 CHF, čo predstavuje až 0,70€) a celoštátny cestovný poriadok, na čo sa každý zamestnanec veľmi čuduje, že na čo mi to je, tri buchly s nehoráznou hmotnosťou. No ale čo, posadnutosť je posadnutosť. Vlak mi ide 17:16. Takmer počas celej cesty sa naskytujú nádherné výhľady na Ženevské jazero, ktoré sa snažím nafotiť najlepšie, ako sa len dá. V Lausanne máme 10 mn pobyt, predbieha nás CISALPINO z Talianska. Do Ženevy prichádzame načas. Počas cca 30 minút na prestup sa už toho veľa stihnúť nedá, tak radšej nastupujem do pristavenej súpravy smer Lyon. Ani tu sa žiadne kontroly na hraniciach nekonali, niet divu, veď Švajčiarsko, i keď nie je v EU, je v Schengene.

 

 

O pár minút stojíme v Bellegarde, ktoré už poznám z rána, preto na zbytok cesty sa oddávam sladkým driemotám. Všetko prebehlo super, v Lyone som mal znova zhruba 30 minút na prestup. Bolo zaujímavé vidieť takú veľkú stanicu ako Lyon Part Dieu takmer vyľudnenú, iba zhruba 50 ľudí čakalo na náš vlak. Ten prišiel a aj odišiel načas, čiže 22:21. Cestoval som v tom istom vozni, ako ráno, čiže už ma nemalo čo prekvapiť. A predsa. Fľašku vody sme nedostali, ale za to som mal na posteli 3 balíčky, ktoré som spomínal na začiatku.

No ale nevadí, všetko bolo vykompenzované sprievodkyňou, ktorá ma prišla ráno zobudiť. Na vlastné oči som sa presvedčil, že aj v pravidle, že Slovenky sú najkrajšie existujú výnimky. Ojedinelé výnimky, ale predsa... Príchod do Vannes bol o 8:44. Rýchlo som sa teda pobral domov, nakoľko ma približne o 2 hodiny čakala tanečná súťaž spojená s plesom. Aj sa ma podaktorí pýtali, či som normálny, po takom dlhom čase na cestách ísť hneď na tanec, ale môžem ja snáď za to, že som fanatik do oboch?