Cez Podnestersko vlakom k delte Dunaja (2)

3. deň – 21.07.2009 utorok

Do Kišiňova, hlavného mesta Moldavska prichádzame o 7.27 hod. Batohy si dávame do úschovne a vymieňame moldavské lei v kurze 1 € = 16 MDL. Po prvom nástupišti prechádzame do časti stanice „prigoródnych póezdov“. Emil si kupuje lístok za 5,5 MDL (0,36 €), čo je až neskutočne lacné za 60 km cesty. O 8.35 hod. odchádzame do Bendery (Tighina) vlakom N 6002, ktorým je motorová jednotka. V Moldavsku totiž nie je žiadna trať elektrifikovaná. Vo vagónoch sú drevené lavice, záchod stupačkový, lepšie povedané diera v podlahe, jednoducho nostalgia na kolesách. Zato však sprievodcovia majú „Pop-ky“, ale pri predaji lístka sa najskôr „slušne“ spýtajú: „s bilétom ili bez“ a podľa toho stanovia cenu. „Bez biléta“ je to lacnejšie a peniaze idú sprievodcovi do vrecka.

Pomocník rušňovodiča Kolja sa dal s nami do reči a pozval nás dopredu na stanovište, kde sa vítame s rušňovodičom Vladimirom. Zasväcuje nás do ovládania rušňa a vlakového zabezpečovača. „Óčeň boľšája téchnika“. Dozvedáme sa, že plat rušňovodiča v Moldavsku je 220 € a pomocníka 180 €. Ideme po jednokoľajnej trati rovinatou krajinou, dookola sa pasú kravy, kone a kozy. Kolja nám vysvetľuje, že vedľa sa stavala aj druhá koľaj s elektrifikáciou, ale potom, v čase rozpadu ZSSR, nebolo peňazí a zostali len betónové stožiare. Prechádzame zastávky Revaka, Mereň, Sokoleň a Bulboaka. Rýchlosť dosahuje 40, miestami až šialených 50 km/h, ale to už si ideme radšej sadnúť do vagóna. Tu nás všetci „očumujú“, chlapci na sedadle vedľa vylupujú nožíkom zelené orechy a ponúkajú nám ich. Po dvoch hodinách, o 10.35 hod. prichádzame do stanice Bendery 2, ktorá je ešte na moldavskom území. Tu vlak končí, musíme vystúpiť a do Podnesterska prejsť hraničným prechodom.

Kolja nás vedie k prechodu. Všetko je tu prísne strážené, na fotografovanie sa bojím čo i len pomyslieť. Zisťujeme, že tento prechod je určený len pre Moldavcov a nás „inostrancov“ nemôžu zaregistrovať, lebo nemajú pečiatku a kartičky. Musíme ísť na cestný hraničný prechod. Kolja mávne rukou a vedie nás krížom cez stanicu do mesta a zrazu sme v Podnestersku. V obchodnom dome „Šerif“ kupuje lacný koňak a potom sa dohovára s taxikárom, aby nás odviezol na cestný hraničný prechod kvôli registrácii. Emil tuší, že toto nedopadne dobre. Taxíkom teda prichádzame na hraničný prechod, avšak nie z Moldavska, ale z Podnesterska. Pasováci nám hneď berú pasy a máme si ísť pre „talončok“, čiže vyplniť registráciu. Platí sa poplatok 1,3 €/os. Po chvíli čakania, si pasovák volá jedného z nás do miestnosti k vyjednávaniu. Do „jamy levovej“ posielame Borisa, ten vie najlepšie po rusky, snáď si niečo múdre vymyslí. My netrpezlivo čakáme pred dverami a v stovkách eur hádame, aká veľká pokuta nás neminie. O chvíľu vyjde pasovák a volá si taxikára na spoveď.

Po dlhšom čase vychádza Boris a vykladá nám, aké všetky paragrafy sme porušili. Vraj chcú s nami spísať protokol o ilegálnom prekročení a narušení hraníc nezávislej separatistickej republiky Podnestersko. Rozmýšľame ako z tejto mimoriadne nepríjemnej situácie vykľučkovať. Borisovi vzišla na um myšlienka a povedal pasovákovi, že túto cestu do Podnesterska nám doporučil sám veľký náčelník moldavských železníc, ktorého sme priatelia a u ktorého sme ako „slovácki železnodoróžnici“ na „boľšoj“ exkurzii po rozkvitajúcich Moldavských železniciach. A predstavte si, toto nás zachránilo. Pasovák navrhol, aby sme mu dali malý darček symbolizujúci slovenské železnice a pustí nás. My sme však nič pri sebe nemali. Zrazu Emil vytiahol z vrecka pokrčenú igelitku s logom žel. spol. ZSSK. Zdalo sa nám to až komické a tak sme k igelitke priložili ešte 5 eur. Boris vyšiel s úsmevom a s potvrdenou registráciou. Znovu sú z nás legálni turisti a môžeme sa pohybovať slobodne po celom Podnestersku do 22.00 hod. „Da zdrávstvujet Pridnestrovie!“ Taxikár, ten celý čas na nás čakal, pretože sme mu ešte nezaplatili. Dohodli sme sa, že nás zaväzie do blízkeho kláštora Noul-Neamt v dedinke Chiţcani.

Žijú tu mnísi, ktorí sa vzorne starajú o zeleň v okolí kláštora. Mali sme šťastie, natrafili sme totiž na najvyššieho predstaveného kláštora a ten nás povodil po celom areáli. Maršrutkou sme potom išli do Tiraspolu, hlavného mesta Podnesterska. Vystúpili sme pred mostom cez rieku Dnester. Po jej brehoch je mestská pláž (Lido di Dnester) a množstvo ľudí sa kúpe v rieke. Prechádzame mostom a na druhej strane už vidíme budovu parlamentu vpredu so sochou Lenina. Vyťahujeme fotoaparáty, zrazu však pred nami stojí milicionár, ktorý tu stráži most. Emil sa ho pýta, či môžeme fotiť, aby nám náhodou nezobral fotoaparáty. Celkom vážne nám odpovedá že „v étu stóronu, priródu, réčku i ptíci móžno fotografírovať, obrátno górad i Lénina nevazmóžno“. Snažíme sa to dodržiavať, ale presne naopak. Viac fotíme Lenina, tank a parlament, ako prírodu.

V „Obméne valjut“ (zmenáreň) si zamieňame podnesterské ruble v kurze 1 € = 13 PDR a ideme na obed. V uliciach je množstvo hesiel „Náša síla v jedinstve s Rossíjej!“, portréty Putina, Medvedeva, všade samý kosák, kladivo a hviezda. Sme v bašte komunizmu a boľševizmu, kde vládne proletariát. Aj by sme zabudli na „staré dobré časy“ v duchu hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Veď za našich mladých časov to bolo u nás presne tak isto. Dnes na to pozeráme s úsmevom. Po dobrom obede ideme popri veľvyslanectve Abcházska a Južného Osetska do špecializovanej predajni koňakov Kvint, nachádzajúcej sa vo fabrike. Celá táto budova je aj na 5 rubľovej podnesterskej bankovke. Podnestersko je známe výrobou kvalitných koňakov a tak si nakupujeme na cestu a domov zopár fliaš. Cena sa pohybuje od 1,5 €/0,5 l, päťhviezdičkový koňak vyjde na 2 €, najdrahší, desaťročný stál 4,7 €/0,5 l.

S podstatne ťažšími batohmi ideme na železničnú stanicu. Emil sa hneď pýta milicionára, či môže fotiť. Dostáva sa mu odpoveď: „Fotografírovať móžna, no tóľka adin raz“. Po tomto zrozumiteľnom vysvetlení fotografujeme všetko čo sa nám páči, ale iba raz. Pred tromi rokmi tu totiž boli Emil aj s Borisom zatvorení v base zato, že fotografovali na stanici a vôbec si neuvedomovali na akom „strategickom“ mieste sa nachádzajú. Konštatujeme, že odvtedy tu demokracia značne pokročila. Pred tromi rokmi za fotografovanie zatvárali, dnes môžeš fotiť ale „tóľka adin raz“, o tri roky budeme môcť fotiť „ja dúmaju navérno tri ráza“ (aspoň trikrát). Na tabuli odchodov vlakov zisťujeme, že tu chodia iba dva páry vlakov: 65/66 Moskva – Kišiňov a 51/52 Saratov – Varna, ktorý ide iba raz v týždni. Všetky ostatné sú zrušené (otmenen). Načo je tu potom taká honosná, vynovená budova stanice s množstvom zamestnancov?

Pred stanicou stoja maršrutky a jednou z nich odchádzame o 15.30 hod. do Kišiňova. Opúšťame Tiraspol, prechádzame popri zamaskovanom guľometnom hniezde v strede križovatky, ktorým sa s nami lúči tento separitistický, medzinárodne neuznaný štát, podporovaný Ruskom. Cestou vidíme v diaľke nádherný supermoderný futbalový štadión aký na Slovensku nemáme. V týchto dňoch si na ňom zahrá skupinovú fázu Európskej ligy Šeriff Tiraspoľ s klubmi ako Steaua Bukurešť, Fenerbahce Istanbul a Twente Enschede. Podnestersko-moldavskú hranicu prechádzame bez problémov a o 17.00 hod. prichádzame do Kišiňova. Cez jedno veľké mravenisko trhovníkov ideme na hlavný bulvár Stefan cel Mare (Štefan Veľký) s množstvom obchodov a hustou premávkou. V zelenom parku oproti parlamentu je katedrála Narodenia Pána so zvonicou. Po jej návšteve sa vraciame starým škodováckym trolejbusom na železničnú stanicu. Historická budova stanice s nádherným priečelím stojí určite za obdiv. Nástupištia sú vydláždené, čisté, prekryté jednou veľkou, presklenou kopulou.

Máme tu už pristavený vlak N 6010 Kišiňov – Bessarabka s priamym vozňom do Giurgiulesti pri rumunských hraniciach, ktorý ťahá 6-osový teplovoz 3TE10M-0037. Náš veľkopriestorový vagón je prázdny, má drevené lavice a precestujeme v ňom 323 km, za vyše 25 hodín, samozrejme so šesťhodinovou prestávkou v meste Kahul. „Načáľnik póezda“, Sergej je stopäťdesiatkilový chlap a povedal, že celý vagón je pre nás, jednoducho salón s drevenými lavicami pre slovenskú delegáciu. Vlakový personál nášho vagóna dopĺňa ešte jeden sprievodca a sprievodkyňa. Z Kišiňova odchádzame o 18.42 hod. Za mestom Čimišlija začína peážna trať územím Ukrajiny, nasleduje Karabuceň a o 23.03 hod. prichádzame do internacionálnej stanice Bessarabka (Basarabeasca).

Koľaje 1-3 sú moldavské (Želéznaja doróga Moldovy) a koľaje 4-9 sú ukrajinské (Odesskaja želéznaja doróga). Budeme tu stáť až do rána do piatej hodiny. Pri stanici je Cafe-bar, tak ideme aj s vlakovým personálom na pivo. Debatujeme o politickej situácii v Moldavsku, o živote bežných ľudí, ktorí sú väčšinou bez práce, o odtrhnutí Podnesterska a o podobných veciach, tak ako to už pri pive býva. Sergej sa chváli, že chodí s vlakom až do Sankt Peterburgu, na čo je aj patrične hrdý. Potom ideme spať do nášho salónu, niekto na lavici, iný na podlahe.

4. deň – 22.07.2009 streda

Ráno o 5.16 hod. odchádzame z Bessarabky ako vlak N 6275 do Kahulu, s tromi vozňami, ktoré ťahá čmeliak ČME3-2915. Asi o siedmej hodine sa prebúdzame v stanici Komrat, otlačení od tvrdých drevených lavíc nášho „salónneho“ vozňa.

Komrat je hlavné mesto Gagauzska, autonómnej republiky Moldavska, kde žijú pokresťančení Turci. Majú svoj vlastný jazyk (gagauzština), univerzitu, zástavu, políciu a noviny. Živia sa poľnohospodárstvom a finačnú pomoc dostávajú od Turecka. Pripravujeme si raňajky, z „kipjatnika“ si vriacou vodou zalievame kávu. Prichádzame do stanice Prut I, kde na nás čaká nákladný vlak, ktorému došla nafta. Keďže my máme nafty dosť, rušňovodiči rozbaľujú hadice a čerpadlo, ktoré tu bežne nosia v inventári na rušňoch. Emil, skúsený odborník na čmeliaky, ich diriguje a kontroluje pri práci aby náhodou niečo nepokazili.

Po natankovaní odchádzame s malým meškaním. Za stanicou Prut II je odbočka trate do rumunského mesta Fălciu, kam chodí vlak jedenkrát za týždeň. O 11.01 hod. prichádzame do Kahulu, kde máme prestávku do sedemnástej hodiny. Ruksaky si nechávame vo vagóne a maršrutkou ideme do mesta na obed. V meste nie je veľmi čo obdivovať, snáď len plné chodníky predávajúcich, ktorí ponúkajú ryby, zeleninu a ovocie. Osviežujeme sa chladeným kvasom z cisterny. Spotení z páliaceho slnka sa vraciame na stanicu. Umývame sa v studni, z ktorej si vedrom musíme vytiahnuť vodu.

Na stanici je zostavený náš vlak, pozostávajúci z dvoch osobných vagónov a asi desať nákladných. Tento zmiešaný cirkus ťahá čmeliak ČME3-5535. Vlakový personál v počte traja ľudia na jeden vagón sedí znudene na stupačkách a čaká na odchod. Neviem začo sú títo ľudia platení, ale od roboty sa nepretrhnú. Takáto prezamestnanosť, traja sprievodcovia na jeden vagón, tak to si môžu dovoliť len v Rusku a postsovietskych republikách. O 17.10 hod. odchádzame z Kahulu ako vlak N 953 po novovybudovanej trati Kahul – Giurgiuleşti v dĺžke 52 km.

Trať je jednokoľajná, neelektrifikovaná s maximálnou traťovou rýchlosťou 40 km/h. Jedná sa o železničné spojenie do dedinky Giurgiuleşti, moldavského prístavu na Dunaji. Moldavci ju vybudovali za necelé dva roky a sú na ňu primerane pyšní. Len či budú mať čo voziť? Trať vedie chudobnou poľnohospodárskou krajinou, prevládajú pasienky, jazerá a mokrade, ktoré vytvára rieka Prut. Dookola sa pasú ovce, kozy, kravy, kone a kŕdle husí. Rýchlosť, akou sa pohybujeme, je okolo 30 – 40 km/h. Na trati je niekoľko zastávok, kde vystupujú ľudia, ktorí boli v Kahule na nákupy. Povedľa trati stavajú nový pieskový násyp, vraj sa to má zdvojkoľajniť. Pripomína nám to časy, ako keď sa osídloval Divoký západ.

Náš vlak zastavuje pri provizórnom nástupišti s tabuľou, ktorá oznamuje, že sme v Giurgiuleşti. Vystupujeme a vlak odchádza cez bránu do prístavu, na sútoku Dunaja a rieky Prut. Asi kilometer ideme pešo k hraničnému prechodu do Rumunska. Vojakovi podávame pasy, ten však kýve hlavou: „Peškóm neľzjá, potomú, što zdes meždunaródnyj perechód. Móžna tóľka avtomobíľom, motocíklom, avtóbusom“. Šľak aby to trafil, zase ďaľší problém. Nikde žiadne auto ani autobus. Až po hodine čakania nás zobrali dvaja Bulhari na terénnom Nissane, ktorí nás odviezli až do Galaţi. Pašovali cigarety, pričom colníčka akosi automaticky siahla do príručnej skrinky spolujazdca, odkiaľ si zobrala pripravený úplatok a bez problémov sme pokračovali ďalej. Do Galaţi sme prišli už po tme. Ubytovali sme sa v hoteli na nábreží Dunaja za 20 €/os. V prístavisku (Gara Fluvială) zisťujeme, že loď do Tulcei zajtra, čiže vo štvrtok nechodí a tak nám nezostáva len vlak a autobus.

Titulná snímka: 21.07.2009 - Žel. stanica Kišiňov - vlak N 6002 do Bendery © František Halčák