Expedícia VLAKY.NET na Oravu a Kysuce. 1. časť OLŽ

V sobotu 14. 11. 2009 bol na našej rodnej hrude volebný deň. Preto sme posunuli odchod z Bratislavy niekde k ôsmej hodine rannej. Podarilo sa. Uháňali sme spolu s Víchricou a Uragánom po zrekonštruovanej šesťprúdovej diaľnici, keď zvonenie telefónu naznačilo, že už aj niekto ďalší cestuje smerom na Oravu. Bol to Mayo a zisťoval našu polohu. Spolu so Šľachtičnou a Evkou boli niekoľko desiatok kilometrov pred nami. Dohodli sme si miesto stretnutia v Žiline, kde sme nakladali ďalších objaviteľov. Parkovisko pred žilinským hypermarketom sa javilo ako to správne miesto na doplnenie zásob, pohonných hmôt a stretnutie sa. Po vykonaní nákupov sme vyrazili pre Igiho a d`Anta, krorí nás čakali na železničnej stanici. Za vytrvalého komandovania navigátora nasledovala jazda do Terchovej, kde sme v miestnom stravovacom zariadení požili halušky a iné dobroty. V Zázrivej nás navigátor zvrtol priamo, po podozrivo vyzerajúcej ceste do hôr. Po niekoľkých kilometroch sme v hlbokých horách brodili súvislú vrstvu snehu. Vyšplhali sme sa až do sedla Hoľa vo výške na 1000 mnm. Prekrásne slnečné počasie, nádherné výhľady sľubovali nevšedné zážitky a pohľady. V týchto miestach sme sa stretli s ďalšou posádkou, ktorú tvorili Blanka, Maťo a Peter. Takto, ako konvoj sme s hrôzou v očiach dorazili až do Oravskej Lesnej, priamo k penziónu, ktorý sme si vybrali na prenocovanie. Pán správca bol prekvapený, že ideme načas a že sme trafili. Vraj sa to ešte nikdy nestalo, aby tam ktokoľvek trafil bez siahodlhých konzultácií po telefóne. Áno, je pravdou, že Oravská Lesná je rozlohou obrovská obec, ťažká na orientáciu, ale zas na druhej strane na www stránke penziónu mali uvedené GPS súradnice. Stačilo počúvať „Andrejku“ a zastali sme priamo pred dverami.

Odchod na podvečerný prieskum terénu © Peter Ondovčík

Nasledovalo rýchle školenie na tému: „Ako kúriť“, vybalenie, zapitie príchodu. Pri počítaní mužstva sme zistili, že do plného počtu prihlásených bádateľov chýba ešte Doktorka, Koko, Rajio a Shalomek. Doktorka a Koko boli prehlásení až na nedeľu ráno a tak sme rozžeravili telefóny aby sme zistili polohu meškajúcich. Obaja boli živí a zdraví, no a hlavne už na ceste do Oravskej Lesnej. My ostatní sme sa rozhodli využiť pekné počasie a vybrali sme sa preskúmať okolie. Sneh, ktorý tvoril v sedle Hoľa súvislú vrstvu v Oravskej Lesnej tvoril už len ostrovčeky, pomiešané s kvalitným blatom. Vybrali sme sa z Jasenovskej (časť Oravskej Lesnej) smerom na hrebeň po novej asfaltke, ktorá spojila Kysuce a Oravu. Tam sme aj stretli Shalomka, ktorý sa po ceste rútil na svojom plechovom približovadle. Po absolvovaní cca 5 km okruhu sme sa vrátili už za tmy do nášho domčeka, skoro zároveň s posledným dnešným príchodzím Rajiom. Potom už prepukli rôzne zábavky vo forme kartových hier, premietaní videa, jedenia, požívaní alka aj nealka. Zábava sa posunula do hlbokej noci.

Večerné kino VLAKY.NET © Radovan Plevko

V nedeľu ráno som vstával s kohútom tak aby som ráno pred ôsmou vyzdvihol v Žiline na železničnej stanici Doktorku. Potom rýchlo späť. Však na 10:00 hod sme mali dohodnutú jazdu po OLŽ.

Ranná hmla v Oravskej Lesnej. © Peter Ondovčík

Bleskovo sme sa naraňajkovali. Naskákali sme do pripravených prevážadiel a ponorili sa do sychravej hmly. Tatam bolo včerajšie prekrásne počasie. Mazľavé mrholenie liezlo pod kožu. Cestou som si rekapituloval to čo predchádzalo expedícii. Niekedy v septembri som začal vybavovať ubytovanie a hlavne to, aby sme sa mohli po oravsko-kysuckých železniciach aj povoziť. Pôvodná myšlienka prejsť vlakom z Oravy na Kysuce sa spočiatku zdala priechodná. Vedúci prevádzky OLŽ pán Peter Klinovský a jeho náprotivníčka na Kysuciach pani Janka Bérešová svorne tvrdili, že nevidia v tom zásadný problém. Potrebovali jediné. Posvätenie od riaditeľov oboch múzeí. Tu však nastal zásadný problém. Riaditeľka oravského múzea pani PaedDr. Mária Jagnešáková povedala krátke, ale jasné nie. Nie celkom dobre som to síce chápal, ale na druhej strane pochopil, že asi nemá zmysel tlačiť na pílu. Na Slovensku sme ešte asi nedospeli do štádia spolupráce, ktorá prináša peniaze v podobe 15 platiacich pasažieroch. Pre istotu som sprostredkovane kontaktoval aj riaditeľa kysuckého múzea MVDr. Miloša Jesenského, PhD. Výsledok bol priaznivejší. Dohodu však podmieňoval súhlasom oravskej riaditeľky. Tak som to nakoniec vzdal. Nepochopil, ale vzdal.

V hnusnom počasí na nás čakal krásny vlak. © Radovan Plevko

Odborný výklad v expozícii OLŽ  © Radovan Plevko

Do areálu stanice Tanečník sme dorazili presne v dohodnutú dobu. Hmla ustúpila, aj pršať prestalo. V železničnej stanici Tanečník sa na nás usmievala pristavená DH 100-4 s prívesným vozňom. Z komína vozňa sa dymilo. Všetko nasvedčovalo tomu, že Oraváci nás už očakávajú. Veru, tak bolo. Peter a Jano usmievajúc sa štrngotali kľúčmi od múzea. Sporiadane sme si zakúpili cestovné lístky. Peter Klinovský sa ujal slova. Výklad bol nesmierne zaujímavý. Nie, že by sme si nenaštudovali všetky dostupné materiály zo stránky múzea, ale predsa len, tu sme sa mohli do nekonečna vypytovať. Otázok bolo neúrekom. Snáď iba naše deti už viac ťahalo z tepla múzea do vlaku.

Kompletná expedičná zostava © Radovan Plevko

V krátkosti čitateľom predkladám niekoľko základných faktov a myšlienok:

Oravská lesná železnica bola postavená vojenskými zajatcami v roku 1916 a viedla z Oravskej Lesnej (vtedajšej Erdútky) do Lokce, z odbočkami do Mútneho a Juríkovej. Lesná železnica nemala napojenie na normálnerozchodnú trať, preto sa Oravské panstvo rozhodlo tento problém nejako vyriešiť, pretože v Lokci sa drevo vykladalo z vagónov a koňmi približovalo 17 kilometrov do Oravského podzámku ku hlavnej železnici. Táto doprava bola neekonomická a zdĺhavá. Projektov prepojenia bolo viacej: napríklad prepojenie visutou lanovkou z Lokce do Oravského Podzámku, alebo predĺženie trate do Tvrdošína (nerealizované kvôli myšlienke postaviť oravskú priehradu). Nakoniec zvíťazil projekt prepojenia cez sedlo Beskyd v katastri obce Erdútka a Nová Bystrica, kde sa mala predlžiť odbočka Juríková cez osadu Tanečník do sedla Beskyd. Zo sedla Beskyd sa mali oplenové vozne naložené drevom spúšťať pomocou pozemnej lanovej dráhy do doliny Chmúra, kde bola konečná kysuckej lesnej železnice. V stanici Beskyd sa vozne mali prepriahať na brzdné lanové zariadenie a klesaním až 200 promile spúšťať dvojkoľajnou priamou traťou do údolia. Naložený oplenový pár by pritom pomocou kladky vytiahol druhou koľajou prázdne vozne do sedla. Brzdné zariadenie malo byť použité od firmy Orenstein a Kopfel. Reálne sa začala trať stavať v roku 1925 až do sedla Beskyd, ale od spomínanej brzdnej lanovej dráhy sa upustilo kvôli nestabilnému terénu a veľkým zemným úpravám (násypy, zárezy).

Sedlo Beskyd, cca rok 1970 © archív MDC - ŽSR

Sedlo Beskyd, rok 2009 © Radovan Plevko

Projektant Ing. Gál z Ružomberka navrhol Oravskému panstvu prepojenie sedla Beskyd a doliny Chmúra pomocou adhéznej úvraťovej železnice, ktorá bola rýchlejšie realizovateľná a aj prepravná kapacita bola značne vyššia oproti brzdnej lanovej dráhe. Na náklady Oravského panstva musela byť pôvodná kysucká trať preložená z úpätia svahu do doliny. Na konci doliny bola vybudovaná úvraťová trojkoľajná stanica, od ktorej úvraťou trať pokračovala iba pár stoviek metrov do prvej úvrate. Ďalej projektant využil na stavbu trate bočné údolie v ktorom je serpentína. Trať vystúpa až do druhej úvrate, ktorá bola stavebne asi najnáročnejšia. V tomto mieste je svah tak strmý, že pri stavbe musela byť okrem zárezu postavená kamenná stena zo suchého muriva a niekoľko zárubných múrov z dreva siahajúcich až 30 metrov pod teleso trate. Z druhej úvrate pokračuje trať stúpaním 60 promile do tretej úvrate a ďalej do sedla. V tomto mieste sa pod sebou nachádzajú tri trate. Stavba bola odovzdaná do užívania v roku 1926 a drevo sa prepravovalo až na prekladisko Košicko-Bohumínskej železnice v Oščadnici. Na najnáročnejšom úseku premávala lokomotíva vyrobená firmou Henschel a Sohn. Bola vyrobená ako prototyp, ušitá presne na mieru na prevádzku do extrémnych sklonových pomerov ktoré v niektorých miestach presahovali až 70 promile. Železnica slúžila výlučne na nákladnú dopravu, aj keď podľa starých fotografií občas odvážala svadobníkov do kostola či mrtvych na cintorín, keďže v tomto regióne neboli odľahlé samoty spojené s "civilizáciou" žiadnymi cestami. Počas prevádzky sa práve na spojovacej trati stalo veľa nehôd, pri ktorých zahynuli zamestnanci lesnej železnice. Spojovacia trať bola vedená náročnými sklonovými pomermi v najchladnejšom regióne na sklovensku, kde často bolo v zime toľko snehu, že záveje nedokázali preraziť ani tri spriahnuté parné lokomotívy, často v zimnom období vedenie lesnej železnice povolalo všetkých zamestnancov na odhadzovanie snehu z trate. Drevo z rozsiahlych lesov z okolia rieky Bielej Oravy sa prevážalo až do roku 1972. Následne bola vyše 100 km dlhá železnica po etapách demontovaná a iba v poslednej chvíli sa podarilo nadšencom železnice presadiť, aby sa časť spojovacej trate z Chmúry na Tanečník nedemontovala. Koľajnice, vozový park a niektoré parné lokomotívy skončili rozpálené v šrote a možno aj vďaka tomu lesný závod v Zakamenom vyhral v roku 1972 celonárodnú súťaž v zbere šrotu.

Videozáznam železničnej trate zo sedla Beskyd do ŽST Tanečník. 15 min, 41 MB, formát wmv.

Konečne nadišla chvíľka očakávaná najviac. Na naše potešenie neprišli žiadni ďalší zákazníci, to znamenalo, že celý vláčik bol iba náš. Však prečo by aj prišli, keď pravidelná prevádzka končila 31. októbra. Na objednávku všaj je možné jazdiť celý rok. DH 100-4 sa dostala do otáčok a vláčik sa miernym trhnutím vydal smerom do sedla Beskyd. Orava k nám bola milostivá. Hmla bola na znesiteľnej úrovni a dokonca ani nepršalo. Užívali sme si 25 minútovú jazdu vo vykúrenom vozni. Celý prevádzkovaný úsek prešiel vzornou rekonštrukciou, radosť pozerať. Kochali sme sa pohľadmi na Oravu s prevaľujúcou sa hmlou. Samotné sedlo Beskyd nás privítalo opäť nepríjemným sychravým počasím.

Sedlo Beskyd nás privítalo nepríjemnou hmlou.  © Peter Ondovčík

Poľský fotozáchvat v sedle Beskyd. © Radovan Plevko

Smerovník k rozhľadni nás rozosmial, určite by sme sa nerozhliadli na viac ako 200 metrov. Pokiaľ Peter obiehal s rušňom súpravu vybrali sme sa k výhybke, ktorá rozdeľuje oravskú a kysuckú stranu železničnej trate. Veľký zámok v nás evokoval akýsi pocit bezmocnosti. Len tak málo treba spraviť, aby sa zámok dal otvoriť. Nič naplat. Možno nabudúce sa podarí zbúrať múr neochoty spolupracovať a otvárať brány. Tu predniesol d`Ant historickú vetu: „Mám pocit ako keby sme stáli na rozhraní koridoru a lokálky“. Myslel tým stav infraštruktúry oboch železníc. 

Zamknutá výhybka smerom na Kysuce. © Igor Molnár

Vľavo Kysuce a na pravej strane Orava. © Luďka Wlachovská

Vybrali sme sa teda aspoň pešo smerom na Kysuce.

Na kysuckej strane. © Luďka Wlachovská

Dážď a nepríjemná hmla nás však rýchlo zahnala do sedla Beskyd, kde nás čakal vykúrený vláčik pre cestu späť. Do vláčiku sa naložila jedna časť, druhá sa zas rozhodla zvečňovať vlak pri ceste dole do železničnej stanice Tanečník z exteriérov.

VLAKY.NET čakajú na fotopríležitosť © Peter Ondovčík

V lone hlbokých lesov Oravy. © Igor Molnár

Zástup zúrivopobehujúcich vlakynetovych fotografov. © Radovan Plevko

Po príchode na Tanečník bolo jasné, že minimálne drezina ešte raz bude musieť absolvovať celú trasu. Náhodní turisti prejavili záujem o jazdu. Niektorí z nás tiež. Scenár sa v podstate opakoval. Dokonca až dvakrát. Napriek hnusnému počasiu prišla ďalšia skupinka a tentoraz to bolo na otvorený letný vozeň. Prišlo nám to nesmierne vhod, mohli sme si vláčik nafotiť počas jazdy v teréne.

Hadík © Radovan Plevko

PPP na ceste späť © Radovan Plevko

Iť frízes in vinťer... © Radovan Plevko

Začal sa ozývať žalúdok a aj stmievať sa začalo. Neostávalo nám nič iné iba sa rozlúčiť. Pri odchode ostala visieť vo vzduchu ponuka zo strany VLAKY.NET na víkendovú brigádu. Záujem by aj bol, ale vedenie sa musí vraj vyjadriť.

Doplnenie kalórií. © Radovan Plevko

Obťažkaní nakúpenými suvenírmi sme sa premiestnili do reštaurácie v Oravskej Lesnej. Tradičné halušky rýchlo zmizli v našich žalúdkoch. Po príchode do penziónu sa v podstate opakoval včerajší večerno – nočný scenár. Jedlo, pitie, poker, žolík, hromada srandy a napokon v hlbokej noci aj spánok. Veď za pár hodín nás čakal presun do Vychylovky, kde sme sa chceli obdobne potešiť na HLUŽ...

Nočné oravskokysucké pomedzie. © Radovan Plevko