Sto rokov od spustenia elektrickej úzkokoľajnej železnice cukrovaru v Záhorskej Vsi

V najzápadnejšej obci dnešného Slovenska dnes už takmer nenájdeme nielen pozostatky po železnici, ale miznú aj posledné stavby kedysi slávneho cukrovaru. Preto si pripomeňme toto okrúhle jubileum. História železničky je zároveň aj titulným projektom knižnej edície Zaniknuté koľaje z vydavateľstva Matice slovenskej.

História cukrovaru a železnice

Rakúsko-maďarské vyrovnanie roku 1867 znamenalo začiatok nového rozmachu v dejinách cukrovarníckeho priemyslu. Veľké cukrovary, založené po tomto roku, boli pripravené na strojovú veľkovýrobu. Financoval ich kapitál zahraničných podnikateľov, väčšinou moravských a rakúskych. Poľnohospodárska obec Uhorská Ves, ležiaca na uhorskom, ľavom brehu rieky Moravy bola s rakúskym Angernom prepojená mostom. V Angerne založila silná židovská komunita priemyselný liehovar a továreň na výrobu térového papieru.

Po roku 1867 sa situácia v priemysle začala vyrovnávať a uhorská vláda prijala zákony zabezpečujúce štátnu podporu v rozvoji priemyslu. Tieto faktory rozhodli o umiestnení cukrovaru na územie Uhorska, presnejšie práve do Uhorskej Vsi. Aj napriek niektorým nepriaznivým podmienkam sa podarilo postaviť cukrovar, ktorý čoskoro od začiatku prevádzky patril medzi deväť najväčších v Uhorsku. Cukrovar postavil v roku 1870 brnenský veľkoobchodník Max Löw-Beer. Dynastia Löw-Beerovcov patrila k zámožným židovským rodinám podnikajúcim v textilnom priemysle v Čechách. Nový cukrovar mal plánovanú kapacitu 50 – 70 tisíc viedenských centov surového cukru.

 
Pohľad na cukrovar z rakúskej strany, po roku 1910, zbierka Roman Jeschke

V roku 1876 Löw-Beerovci podstatne zväčšili pozemky prikúpením pôdy pri rieke Morava. V tom istom roku, po zásadnom prebudovaní spôsobu spracovania repy, dosiahol cukrovar kapacitu 100 – 150 tisíc metrákov. Od tejto prestavby bol rozvoj záhorského cukrovaru rovnomerný. Koncom osemdesiatych rokov 19. storočia spracoval až 200 tisíc metrákov repy. Zásobovanie cukrovaru povozmi nebolo kapacitne postačujúce. Preto majiteľ začal celkovú modernizáciu spôsobu dopravy repy do cukrovaru. V roku 1892 požiadalo vedenie cukrovaru o možnosť výstavby úzkorozchodnej priemyselnej železnice s animálnym pohonom. Železnica mala spojiť cukrovar so stanicou na Severnej železnici cisára Ferdinanda v Angerne. Po kladnom výsledku administratívno-politickej pochôdzky vydalo ministerstvo obchodu stavebné povolenie v dňoch 13.8.1892 a 20.7.1893. Stavebné povolenie bolo vydané na animálnu železnicu s rozchodom 700 mm.

V roku 1892 podpísal cukrovar zmluvu so Severnou železnicou cisára Ferdinanda o prevádzke vlečky v stanici Angern. Postup výstavby trate nie je známy, rovnako aj samotná výstavba závodu do roku 1910, kedy bola železnica skolaudovaná. Na prekonanie rieky Morava využívala jestvujúci drevený most. V roku 1898 vo fabrike postavili novú rafinériu cukru, čo viedlo k produkcii kvalitnejšej suroviny. Po zavedení elektriny ako pohonného média začali uvažovať aj o zelektrifikovaní celého systému úzkokoľajky a jej prestavbe. Prvý známy plán je z januára 1909. V roku 1910 bola celá sieť prestavaná a elektrifikovaná. Zvýšenie prepravnej kapacity cez most a zvýšenie nápravového tlaku v súpravách si vyžiadalo zosilnenie mostnej konštrukcie. V decembri 1910 boli zo strojárne GANZ & Co., Budapešť dodané tri elektrické rušne s označením 1, 2 a 3.

 
Elektrický rušeň č.3 počas repnej kampane, okolo roku 1910, zbierka Gyorgyi Villányi 

Na jeseň roku 1911 začal už obnovený cukrovar prvú kampaň. Vznikla však potreba celkovej rekonštrukcie mostu cez rieku Moravu. Návrh na nový oceľový most bol vypracovaný v roku 1913. Most mal byť umiestnený o 150 metrov vyššie proti prúdu od už jestvujúceho. Definitívne schválenie projektu prišlo z Gänserndorfu v roku 1914. Začínajúca sa vojna však zastavila realizáciu tejto stavby. Úzkokoľajná železnica stále využívala jestvujúci drevený most, dočasne zosilnený. Významným činom bolo vybudovanie železničného spojenia do vnútrozemia Uhorska. Už 11.11.1911 prišiel zo Zohoru do Uhorskej Vsi prvý vlak. Oficiálne otvorenie železnice sa však konalo až 15.11.1911.

Následná obchodná expanzia rozhodla v roku 1912 o postavení priemyselného liehovaru pre spracovanie technického liehu za areálom cukrovaru. Nový závod bol napojený na obidva železničné systémy cukrovaru. Cukrovar stále pokračoval v rozširovaní a skvalitňovaní výroby. Vyrobený cukor uskladňovali v novopostavených skladoch, ktoré mali byť napojené na vlečku zo stanice Uhorská Ves. To si vyžiadalo v roku 1923 ďalšie predĺženie vlečkovej koľaje v areáli závodu. V roku 1930 sa opätovne začali rokovania týkajúce sa výstavby nového mosta. Napokon sa stalo, že do konca roku 1934 bola železnica z rakúskeho územia odstránená, a tiež z mostu. Cukrovar bol odkázaný na vývoz do Rakúska prostredníctvom povozov alebo po železnici cez Marchegg.

 
Pohľad na ústrednú halu cukrovaru s vodojemom, pri ktorej stojí pec na výrobu vápna, 1946, NA Praha

Po vyhlásení Slovenského štátu podpísali majitelia cukrovaru 11.12.1939 v Zürichu a následne 18.12.1939 v Bratislave kúpno-predajné zmluvy na predaj cukrovaru. Novým majiteľom sa stala Agrosilva zemědelsko-lesnícka účastinná společnost v Bratislave, finančne podporovaná Sedliackou bankou. Uznesením valného zhromaždenia akcionárov boli prijaté nové stanovy a zmenený názov podniku na „Záhorský cukrovar a liehovar, účastinná spoločnosť v Uhorskej Vsi“.

Cukrovar pracoval nepretržite až do kampane v roku 1945, kedy prechádzal obcou front. Liehovar bol podľa výkazov činnosti odstavený už skôr, a to pravdepodobne už v roku 1943. Názov Záhorský cukrovar a liehovar účastinná spoločnosť Uhorská Ves ostal zachovaný aj po vojne. Cukrovar začali obnovovať. Pokusne ho ešte spustili koncom roku 1946 na jeho poslednú kampaň. V bývalom liehovare začali s budovaním konzervárne.

 
Administratívna budova cukrovaru, 1946, NA Praha

Po februári roku 1948 sa začala reorganizácia cukrovarníctva. Záhorský cukrovar a liehovar, účastinná spoločnosť v Uhorskej Vsi bol 1.4.1948 znárodnený a začlenený do závodu Západoslovenské cukrovary n.p. Trnava, patriace pod Slovenský potravinársky priemysel. V tomto roku sa zmenil aj názov obce Uhorská Ves na Záhorská Ves. Železničný materiál a vagóny úzkokoľajky boli pridelené podľa zoznamu cukrovarom v Trnave, Sládkovičove a novým nájomcom. V roku 1948 získal do nájmu priestory ČSSZ, n. p. (Československé stavebné závody), prevádzkareň Záhorská Ves a 20.5.1949 prevzali aj strojný inventár a vybavenie dielní.

V roku 1954 získali strojný inventár do správy Bratislavské tukové závody n.p. Bratislava. Časť majetku, ktorá zostala v správe Západoslovenských cukrovarov n.p. Trnava, bola zinventarizovaná a ponúknutá na odber iným cukrovarom, liehovarom a ostatným potravinárskym podnikom. Opravovňu strojov po čase nahradil závod Strojstav. Koncom roku 1950 už finišovala aj prestavba liehovaru na konzerváreň, ktorá začala s produkciou už v lete nasledujúceho roku. Stopa po elektrických rušňoch končí v roku 1956, kedy mali byť údajne odovzdané do cukrovaru Trnava.

Posledné zvyšky kedysi slávneho cukrovaru, 2009, Tomáš Haviar

O Zaniknutých koľajách

Ak vás zaujala téma elektrickej úzkokoľajky, odporúčam vám zalistovať v knížke Uhranská električka z vydavateľstva Matice slovenskej. Obsahuje množstvo podrobností zo života cukrovaru a železničnej dopravy, ktoré sú doplnené technickými popismi, nákresmi, a fotografiami. Väčšina z materiálov je publikovaná premiérovo. Knižka je prvým titulom novovznikajúcej edície o histórii úzkokoľajných železníc na našom území. Ambície sú možno veľké, nie však nereálne. Na Slovensku existuje množstvo autorov a kvalitných rukopisov, pre ktorých chce byť pripravená edícia možnosťou realizovať a spopularizovať dnes už zaniknuté technické pamiatky po našich predkoch. Dúfajme, že prvá knižka bude úspešná, čo umožní vzniknúť ďalším dielom.