Vývoj právnej úpravy a organizačnej štruktúry československých železníc v období rokov 1918 – 1993

Súkromné železnice na Slovensku vznikali na základe koncesného zákona (t. j. nariadenia rakúskeho ministerstva pre obchod., živnosti a verejné stavby zo dňa 14.9.1854 č. 238 r. z.), ktorý v § 8 stanovil, že po uplynutí doby privilégia prechádza vlastníctvo k železnici samotnej, k pôde a stavbám, ktoré k nej náležia ihneď podľa zákona bezplatne a priamo na štát v stave schopnom používania. Od roku 1868 (teda od rakúsko-uhorského vyrovnania) platilo na Slovensku v tejto veci nariadenie uhorského ministerstva obchodu a verejnej dopravy zo dňa 8.7.1868 č. 4973, ktoré bolo presným prekladom rakúskeho koncesného zákona z roku 1854. Všetky mali svoje vlastné podnikové riaditeľstvá. 

Koncesný zákon z roku 1854 © ŽSR - MDC

Uhorské štátne železnice začali vznikať po výkupe rozostavanej Uhorskej severnej železnice štátom roku 1868. Ich sieť bola ďalej rozširovaná na základe zákonného článku XLIX/1868 o výstavbe veľkej uhorskej železničnej siete a neskôr aj postupným výkupom privátnych železníc. Boli spravované priamo ministerstvom. 

Zriadenie Ministerstva železníc © archív ŽSR - MDC

Zákon č. 11 z 28.10.1919 o zriadení samostatného štátu stanovil kontinuitu právnych noriem z rakúsko-uhorskej monarchie. Pre československú železničnú správu sa stal rozhodujúcim rakúsky ríšsky zákon č. 16 z 19.1.1896, určujúci za najvyšší orgán štátnej správy železníc a súčasne za najvyšší orgán podnikového riadenia železníc Ministerstvo železníc. V tomto zmysle zákon č. 2 z 2.11.1918 zriadil úrad pre správu dopravy (neskôr ministerstvo železníc).

Tu treba azda poznamenať, že hoci po vzniku ČSR nebola platnosť rakúskeho organizačného štatútu z r. 1896 formálne nikdy rozšírená na Slovensko a Podkarpatskú Rus, nezdalo sa, že by s tým mal vzniknúť nejaký problém a nekompikovalo to rozhodovanie ani v prípade najvyšších československých súdnych tribunálov. V Uhorsku bola funkcia najvyššieho železničného správneho úradu sústredená v rukách ministerstva obchodu, správu štátnych dráh viedlo riaditeľstvo štátnych dráh v Budapešti, ktorému boli podriadené miestne inšpektoráty. Keďže organizácia správy uhorských štátnych železníc spočívala v podstate len na vnútorných predpisoch (pričom ani  uhorské štátne železnice nemali právnu subjektivitu), možno súdiť, že v novom štáte bola pre organizáciu štátneho odvetvia, ktoré z pochopiteľných dôvodov musí byť v celom štáte jednotné, odôvodnene prevzatá za podklad z dvoch úprav tá, ktorá je normou vyššieho rádu, a to je nepochybne norma rakúska..

Výnos ministra železníc z roku 1919 © archív ŽSR - MDC

Výnosom ministerstva železníc zo dňa 1. a 5.2.1919 č. j. 188/pres., 432/pres. A 433/pres. z r. 1919 „Organisace ředitelstev stát. drah republiky Československé“ boli zriadené riaditeľstvá v Hradci Králové, v Bratislave, v Košiciach a v Brne. Skratka ČSD sa objavila prvýkrát vo Vestníku MŽ z roku 1923 ako pomenovanie fenoménu; v súlade s rakúskym vzorom podnik s názvom Československé štátne dráhy totiž nebol zriadený žiadnou zákonnou normou, išlo vlastne o štátny majetok, spravovaný i po podnikovej stránke ministerstvom železníc (tento fakt treba vnímať ako dôsledok snahy štátu podriadiť železnice svojej vôli bez akýchkoľvek sprostredkovateľov, teda ako produkt historického vývoja, svedčiaci o strategickom význame železničnej dopravy pre štát od poslednej tretiny 19. storočia). K určitému oddeleniu štátnej a podnikovej správy bez zákonnej predlohy došlo iba na základe tzv. „podnikového zákona“ č. 206 z 25.9.1924 zriadením centrálnej podnikovej inštitúcie „Správní sbor“, prejednávajúcej zásadné otázky československých štátnych železníc. Takisto bol v tom čase zriadený príslušný kontrolný orgán (revízny komisia) a od 1.1.1925 bolo u železníc zavedené podvojné účtovníctvo, čím došlo k oddeleniu účtovníctva ČSD od štátneho rozpočtu. Hoci všeobecný organizačný poriadok podniku Československé štátne dráhy bol predložený vláde na schválenie už koncom roku 1925, nedošlo k jeho schváleniu až do čias druhej svetovej vojny.

Fenomén privátnych železníc bol – až na miestne železnice Kúty-Břeclav, Hodonín-Holíč, Užhorod-Vojany a Gelnica-Smolník, vykúpené štátom v súvislosti s rozsiahlejšími investičnými akciami – zachovaný po celú dobu medzivojnovej československej republiky. Prevádzku na nich viedol štát (vrátane Košicko-bohumínskej železnice, kde k prevzatiu prevádzky došlo na základe zákona č. 539 zo 6.10.1919 ku dňu 18.3.1920).

K pomerne rýchlemu vývoju v oblasti správy železníc došlo až na prelome rokov 1938 a 1939. Najprv bolo vládnym nariadením z 4.11.1938 o organizácii niektorých ministerstiev (predpis č. 269 Sb. z.) zrušené Ministerstvo železníc a zriadilo sa Ministerstvo dopravy. V kontexte rozvoľňovania spoločného štátu Čechov a Slovákov v tomto období ale už prebiehali prípravy na vznik slovenského Ministerstva dopravy (ako o tom svedčí informácia Úradného listu riaditeľstva štátnych dráh Bratislava, podľa ktorého bol v ministerskej rade už dňa 10.10.1938 ustálený názov Ministerstvo dopravy Slovenskej krajiny). Tento proces pokračoval  ústavným zákonom zo dňa 22.11.1938 o autonómii Slovenskej krajiny (č. 299 Sb. z.), ktorý v § 4 stanovil, že Národné zhromaždenie ČSR síce vykonáva zákonodarnú moc pre celé územie ČSR o. i. aj vo veciach dopravy, avšak podľa § 15 vládnu a výkonnú moc v týchto oblastiach majú vykonávať autonómne orgány Slovenskej krajiny. 

Uznesením vlády Slovenskej krajiny zo dňa 5.12.1938 bolo v dôsledku viedenskej arbitráže dňom 1.1.1939 zrušené riaditeľstvo štátnych dráh Košice (v tom čase pôsobiace v  Tatranskej Lomnici), pričom dráhy spravované týmto riaditeľstvom malo prevziať do prevádzky riaditeľstvo štátnych železníc Bratislava. Prakticky súčasne schválil minister dopravy a verejných prác Slovenskej krajiny svojím rozhodnutím zo dňa 24.12.1938 čís. 3589-Ž-prez-1938 predbežnú reorganizáciu železničnej služby v rámci ministerstva dopravy a verejných prác Slovenskej krajiny rozdelením ministerstva na rezort železničný, poštový a verejných prác s platnosťou od 1.1.1939. 

Po vzniku Slovenského štátu bola zákonom č. 1 z 14.3.1939 zachovaná platnosť všetkých doteraz platných zákonov, nariadení a opatrení. Vládnym nariadením č. 4 z 15.3.1939 o zriadení a pôsobnosti ministerstiev bolo vytvorené Ministerstvo dopravy a verejných prác (MDVP). Výkonnú železničnú službu však viedlo zatiaľ i naďalej riaditeľstvo štátnych železníc Bratislava. Názov dráh Slovenského štátu „Slovenské železnice“ bol ustanovený výnosom č. j. 12.289-I/3-1939 Ministerstva dopravy a verejných prác z 22.3.1939.

K zásadnejšej reforme správy Slovenských železníc došlo vládnym nariadením 35/1940 Sl. z. zo 14.2.1940 o zrušení riaditeľstva slovenských železníc, s tým, že jeho  pôsobnosť prechádza na MDVP. Tým bolo usporiadanie železníc vojnovej Slovenskej republiky dokončené. 

Dohoda o účastinnej spoločnosti KBD © archív ŽSR - MCD

V dôsledku udalostí druhej svetovej vojny bol vykonaný tiež rozhodný krok k usporiadaniu záležitosti územne beznádejne rozdrobenej, avšak stále ešte privátnej Košicko-bohumínskej železnice (KBŽ). Stalo sa tak dohodou medzi Slovenskou republikou,  Nemeckou ríšou a Maďarským kráľovstvom uzavretou dňa 15.11.1940 v Berlíne. Akt bol zverejnený vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 187 Sl. z. zo dňa 25.8.1941. Podľa dohovoru kapitálová účasť bývalej ČSR prechádza z 25 % na Nemeckú ríšu, 69,625 % na Slovenskú republiku a 5,375 % na Maďarské kráľovstvo. Touto dohodou prešlo na zúčastnené štáty vlastníctvo pozemkov a zariadení KBŽ ležiacich na území štátu, ako i s tým súvisiace práva a ťarchy.  Podľa zákona č. 52 z 13.5.1943 o poštátnení tuzemského úseku KBŽ a o likvidácii účastinnej spoločnosti „Košicko-bohumínska dráha“ priznala sa výsledkom dohovoru vnútroštátna účinnosť. KBŽ podľa tohto zákona bolo treba považovať za zaniknutú bez likvidácie dňom 20.8.1941.  

Listina zakladajúca Povereníctvo SNR pre dopravu a verejné práce © archív ŽSR - MDC

Zárodkom povojnového usporiadania slovenskej železničnej správy sa stalo ešte počas Slovenského národného povstania nariadenie č. 3 povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR) z 1.9.1944, ktoré v § 1 zriaďuje o. i. aj Povereníctvo SNR pre dopravu a verejné práce. Táto skutočnosť bola potvrdená nariadením predsedníctva SNR zo dňa 21.2.1945 o zriadení ústredných úradov, uverejneným v Sbierke nariadení SNR 1/1945 zo dňa 10.3.1945, ktoré pre tento rezort nakrátko stanovilo názov „Povereníctvo SNR pre železnice“, avšak už nariadením predsedníctva SNR zo dňa 7.4.1945 o zriadení ústredných úradov (Sbierka nariadení SNR 4/1945 zo dňa 12.4.1945, č. 27) sa vrátilo k pôvodnému označeniu. Nariadením SNR zo dňa 3.7.1945 č. 13 o zriadení riaditeľstiev štátnych železníc boli ustanovené riaditeľstvá  v Bratislave a v Košiciach, ktoré podliehali Povereníctvu SNR pre dopravu a verejné práce.

Vyhláškou Povereníctva SNR pre dopravu a verejné práce zo dňa 16.7.1945 boli prechodne vymedzené ich obvody (Úradný list SNR 1945, č. predpisu 144). 
Vplyv slovenského Povereníctva SNR pre dopravu a verejné práce na slovenské železničné záležitosti však nemal mať dlhé trvanie. Ústavným dekrétom prezidenta republiky zo dňa 2.4.1945 o novej organizácii vlády a ministerstiev (Sbírka zákonů a nařízení státu československého 1/1945 z 4.4.1945, č. 1) bolo zriadené o. i. aj ministerstvo dopravy ČSR. Jeho autorita v oblasti správy slovenských železničných záležitostí od toho okamihu stále narastala (hoci ústavný zákon č. 47, zmocňujúci vládu ČSR upravovať svojim nariadením pôsobnosť ministerstiev, povereníctiev aj iných orgánov štátnej správy, zriaďovať a rušiť ich bol prijatý až dňa 18.5.1950).

Zákon č. 311 zo dňa 22.12.1948  o národných dopravných podnikoch © archív ŽSR - MDC

Na právne postavenie železníc mal zásadnejšie vplyv až zákon zo dňa 22.12.1948 č. 311 o národných dopravných podnikoch. Na jeho základe bol zriadený podnik „Československé železnice, národný podnik“ so sídlom v Prahe (tento názov bol neskôr zákonom č. 148 z 25.10.1950 zmenený na „Československé štátne železnice, n. p.“). Do tohto podniku boli začlenené aj všetky neštátne železnice pre verejnú dopravu, keďže tieto boli predmetnou  právnou normou znárodnené. Až týmto nariadením bol zrušený zákon č. 16 r. z. zo dňa 19.1.1896 o zriadení Ministerstva železníc a o vydaní nového organizačného štatútu pre štátnu železničnú správu, zákon zo dňa 13.5.1943 č. 52 Sl. z. o poštátnení tuzemského úseku KBŽ a o likvidácii úč. spol. Košicko-bohumínska dráha, ako aj nariadenie SNR z 3.7.1945 č. 72 o zriadení riaditeľstiev štátnych železníc Bratislava a Košice.

Následne bol vládnym nariadením č. 123 zo dňa 10.5.1949 Sb. z. vydaný organizačný štatút novozriadeného dopravného podniku. Jeho ústredná správa náležala ústrednému riaditeľstvu v Prahe. Zaujímavosťou bolo ustanovenie, že správa podniku v oblasti Slovenska, pokiaľ nebude vykonávaná priamo ústredným riaditeľstvom, náleží oblastnému riaditeľstvu v Bratislave. Správu malo viesť menom ústrednej podnikovej správy  povereníctvo, a to až na ďalšie podľa dovtedajších kompetenčných predpisov. Košické riaditeľstvo sa stalo podriadenou expozitúrou bratislavského Oblastného riaditeľstva ČSD, n. p..

Právna subjektivita ČSD, n. p. však netrvala dlho. Už roku 1952 uzrelo svetlo sveta vládne nariadenie č. 33 Sb. z. zo dňa 29.7. o zriadení Ministerstva železníc a o reorganizácii železníc. Československé štátne železnice sa týmto nariadením zrušili bez likvidácie, nimi spravovaný majetok prešiel do správy novozriadeného ministerstva (ktoré však malo takisto veľmi krátky život, pretože bolo vládnym nariadením č. 77 Sb. z. z 11.9.1953 opätovne zlúčené s Ministerstvom dopravy). Pre dobovú realitu zaiste signifikantnou je to ustanovenie nariadenia, podľa ktorého z majetku spravovaného ministerstvom nemožno žiadať ani dosiahnuť uspokojenie pohľadávok proti štátu. Nariadenie nadobudlo účinnosť dňa 1.8.1952. Prevádzková správa železníc bola v tomto období (ku dňu 29.9.1952) zásadne zmenená – bolo vytvorených 6 samostatných dráh, hospodáriacich podľa rozpočtu (tzv. chozrasčotu). Na Slovensku tak vznikla Bratislavská dráha a Košická dráha. Toto usporiadanie fungovalo až do 1.5.1963, kedy ho vystriedala nová organizácia riadenia prevádzkovej práce so 4 správami dráh (na Slovensku Východná dráha) a im podriadenými prevádzkovými oddielmi (na Slovensku PO Bratislava, Zvolen a Košice).   

V období rokov 1963 – 1988 sa so železnicami na Slovensku v podstate nič zásadnejšieho nedialo, s výnimkou menších úprav obvodu Východnej dráhy v dôsledku federálneho usporiadania štátu podľa ústavného zákona z 27.10.1968 č. 143 Zb. z. Pomerne často sa však menila pôsobnosť ministerstva, zodpovedného za dopravu – roku 1960 sa zlúčilo s Ministerstvom spojov do Ministerstva dopravy a spojov (101/1960 Zb. z.), roku 1963 bola z neho vyčlenená Ústredná správa spojov (3/1963 Zb. z.), roku 1968 vzniklo nakrátko Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SSR (51/1968 Zb. z.),  roku 1970 boli však zriadené Federálne ministerstvo dopravy a Federálne ministerstvo spojov (38/1970 Zb. z.), ktoré sa roku 1988 (8/1988 Zb. z.) zlúčili do jedného Federálneho ministerstva dopravy a spojov, aby sa roku 1990 opätovne rozdelili (13/1990 Zb. z.).

K oddeleniu štátnej a podnikovej správy štátnych železníc došlo napokon až zákonom  z 21.6.1989 č. 68 o organizácii Československé štátne dráhy, š. o. Zákon upravil vznik, postavenie, právne pomery, činnosť, vnútorné členenie a hospodárenie štátnej organizácie Československé štátne dráhy. V nej splynuli dovtedajšie výrobno-hospodárske jednotky   ČSD, Železničné priemyslové opravárstvo, Jedálne a lôžkové vozne, Výskumný ústav železníc, ČSD – Správa domového majetku v Prahe a Mechanizácia traťového hospodárstva Praha a Vrútky. Táto organizácia napokon vytrvala až do rozdelenia republiky 1.1.1993 (s drobnou úpravou v podobe pomlčky v slove „Česko-slovenské“, dôsledkom zákona o zmene názvu štátu „Československá socialistická republika“ na „Česko-slovenská federatívna republika“ 81/1990 Zb. z.).