Za 8 hodín 6 rôznych tratí a 4 rôzne spoje

Namiesto toho som si spravil výlet, pri ktorom som chcel precestovať čo najviac kilometrov, samozrejme vlakom.

Predtým, ako však začnem písať o sľúbenej ceste, rád by som sa s vami podelil aj o svoje zážitky z cesty opačnej, teda z Rimavskej Soboty do Trnavy, ktorú som absolvoval deň predtým priamym spojom R 932 Domica / R 832 Urpín z Lučenca do Galanty, odkiaľ mi už šiel osobák priamo do Trnavy. Týmto spojom (Domicou a Urpínom) som cestoval prvý krát, nakoľko predtým som týmto smerom stále cestovával skorším spojom R 930 Ipeľ / R 830 Tekov. So zakúpeným lístkom a miestenkou som sa teda v Lučenci pridal k netrpezlivým cestujúcim, ktorí sa už nevedeli dočkať rýchlika meškajúceho 10 minút. Predpokladal som, že bude plný a môj predpoklad sa aj naplnil, je to totiž jediný denný priamy spoj Prešova s Bratislavou. Sadol som si teda na moje rezervované miesto a cesta sa pre mňa začala, nič zaujímavé sa nedialo, vlak bol samozrejme radený ináč, ako mal byť, ale na to som si už vlastne zvykol.

Cesta ubiehala pomerne rýchlo a od Novej Bane som mal už celé kupé sám pre seba, z čoho som bol prekvapený, pretože skorší rýchlik Tekov býva väčšinou napráskaný. Tak som sa teda šiel pozrieť po vlaku, že či to len ja mám také šťastie mať celé kupé pre seba alebo je fakt ten vlak pomerne prázdny. Prešiel som teda na koniec môjho vozňa a v každom kupé boli v priemere 1-2 ľudia a rovnako tomu bolo aj v ďalších vozňoch. Došiel som až do 1. triedy, kde boli v celom vozni len dvaja ľudia! Bol som z toho rozčarovaný, pretože takto pomerne prázdny spoj som už fakt veľmi dlho nevidel a to som si myslel, že je to ten najvyužívanejší spoj na južnom ťahu, no mýlil som sa. Veľa ľudí začalo pristupovať až v Leviciach a Šuranoch, no to sa aj dalo čakať. V Galante som teda preskočil na pristavený osobák a hor sa smer Trnava! A teraz už prejdime priamo k tomu netradičnému výletíku.

Mapa trasy výletu

Bolo 28.7. štvrtok a ja som ráno 5 minút pred odchodom prípojného osobáku z Trnavy do Galanty dobehol na Trnavskú stanicu a kúpil som si lístok priamo až do Brezna. Keď som si ho odložil, staničný rozhlas práve hlásil: „Osobný vlak smer Galanta stojí pri nástupišti 2, pripravený na odchod“. Dal som si teda ranný šprint k nástupišťu 2, veľmi dobré na prebudenie, a v poslednej chvíli za piskotu výpravcu som naskočil do pantografu idúceho do Galanty. Cesta ubiehala pomerne rýchlo, veľa ľudí vystúpilo v Križovanoch nad Dudváhom, ale zase potom mnohí pristúpili v Seredi. Do Galanty sme dorazili načas a tak som mal 5 minút do príchodu R 811 Horehronec, ktorý ma mal zaviesť až do Brezna. V túžobnom očakávaní luxusu som si v stanici Galanta doplatil za prvú triedu a hrdý sám na seba som šiel čo najďalej na nástupište, aby mi vozeň zastal čo najbližšie, keďže prvá trieda bola radená ako predposledná. Horehronec sa už blížil do stanice, tak som vytiahol foťák a cvakol som si ho.

Síce matika nepatrí k mojim najsilnejším stránkam, ale pravdepodobnosť zastavenia vozňa 1. triedy predo mnou som si vyrátal naozaj výborne a tak som urobil len pár krôčikov a nastúpil som doň. Prvý dojem však bol taký, že som hneď vystúpil a pozrel sa, či je to naozaj prvá trieda, pretože zvnútra vyzerala horšie ako druhá. Nastúpil som však dobre, do vozňa prvej triedy o čom svedčil žltý pásik pod strechou vozňa, a tak som si šiel teda hľadať miesto. Obsadenosť v porovnaní s Urpínom bola v 1. triede slušná, v každom kupé 1-2 ľudia, na môj vkus tak akurát, ale ten interiér, hrôza! Keď som sa Horehroncom viezol počas akcie LIDL zo Zvolena do Košíc, bol v ňom radený vozeň Aee a taký som čakal aj teraz, no namiesto neho som si doplatil za hnusné staré české Áčko, čo je horšie než naše dvojkové Beer-i.

Horehronec sa pohol s Galanty a začala sa pre mňa „fotopúť“ naprieč dolinou Hrona. Toľko fotiek, čo som urobil počas tejto cesty vo vlaku som neurobil ani doteraz dokopy. A to som okrem fotiek ešte aj točil videá, asi som už tým cestovaním a vlakmi posadnutý, no ale tak každý máme svoju srdcovku. Keď som to doma stiahol všetko z foťáku, bolo toho dokopy vyše 1 GB dát a tie fotky, ktoré sa nachádzajú v galérii pod článkom, tak verte mi, to je len taký „výcuc“ spomedzi všetkých, rovnako aj videá tu nie sú všetky. Ale vráťme sa späť k ceste. Horehronec, idúci včas, si to valil naprieč údolím Hrona. Pri kontrole lístkov prišiel sprievodca aj s „posilou“, ktorej vysvetľoval čo všetko si má na lístkoch všímať a ako ich má opečiatkovať, zrejme bude z tej panej budúca sprievodkyňa, touto cestou by som jej ale aj ostatným sprievodcom chcel zaželať veľa veselých momentov v ich práci a hlavne veľa chuti do jej vykonávania.

Prešli sme cez Šurany a Levice, kde ako to už býva zvykom, nastúpilo množstvo cestujúcich no a potom v Žiarskej kotline a v mestách, ktoré sa tam nachádzajú, ešte pribral Horehronec ďalších ľudí, ktorí to mali namierené na Horehronie. Samozrejme menšie incidenty s ľuďmi, ktorí si omylom sadli do prvej triedy bez toho, aby si za to doplatili boli počas cesty, no a všetci títo zábudlivci potom precupitali popred dvere môjho kupé a ak by sme boli v Aee, tak by mi aj mali čo závidieť, lenže tento prvotriedny šrot by mi mohli skôr vysmiať, že som si ešte zaňho aj doplatil. V Hronskej Dúbrave vyložil stevard z lôžkového vozňa dve pravdepodobne Angličanky na opačnom nástupišti a tie boli teda dosť dezorientované. Sprievodkyňa im z vedľajšieho okna ukazovala, aby prešli na druhú stranu vlaku, hoc jej nerozumeli, tak pochopili kam majú ísť a kráčali popri Horehronci, ktorý sa už pohýnal smerom na Zvolen. Ešte predtým, ako ich navigovala, tak sa ich pýtala kam idú a oni jej lámanou slovenčinou odpovedali, že do Banskej Štiavnice, je to milé, že zahraniční turisti chodia vlakom navštevovať naše pamiatky UNESCO, hoci je tam vlakové spojenie dosť zložité a treba v Hronskej Dúbrave prestupovať, no aspoň okúsia chuť našich železníc.