Na skok do Albánska

     Tak som sa nalodil 17. septembra 2011 na EC 345 Avala, na ktorom boli posledný raz v tomto grafikone radené lôžkový a lehátkový vozeň a s 35minútovým meškaním sme sa vydali do obľúbenej dovolenkovej destinácie Bar v Čiernej Hore. Ku samotnej ceste po ex Juhoslávskych železniciach pripravujem extra článok, takže len stručne. Po relatívne pohodovom a rýchlom prejdení Maďarska sme ostali stáť v srbskej pohraničnej stanici Subotica.

     Po nafotení pár zaujímavých objektov v koľajisku a na stanici ma najviac zaujal odstavený lôžkový vozeň Českých dráh, ktorý zrejme nikomu nechýba, nakoľko tam stojí už vyše dvoch mesiacov kvôli banálnej absencii ložiskového krytu, pre ktorý ho však maďarské železnice nechceli pustiť na svoje územie, hoci mám dojem, že u nich jazdia aj vagóny v horšom stave.

Nedeľné ráno na trati do Baru bolo nádherné. © Marek Rychnavský.

     Celkovo ubiehala cesta kľudne a po dobrom spánku som sa zobudil až na hraničnú kontrolu Srbsko - Čierna Hora, kde som si uvedomil, ako rýchlo sme si odvykli od podobných procesov a aké je to veľmi pohodlné. Tak sme dorazili s asi 3hodinovým meškaním do Baru, kde sa poslední dovolenkári rýchlo vyrojili za slnkom. Hoci bolo veľmi teplo, osobne som radšej počkal kým súpravu vyposunujú na odstavné a spravil som pár fotiek. Potom som skočil na obed a na nejakú hodinku a pol na pláž, užiť si trocha mora.

     Po vykúpaní som sa vrátil na stanicu pre batoh a presunul sa o 100 metrov ďalej na autobusovú stanicu, odkiaľ odchádzal bus do mestečka Ulcinj, ktoré ma priame autobusové spojenie s Albánskom, nakoľko cezhraničná osobná železničná doprava neexistuje. Ako zázrakom som sa tam ocitol pred odchodom troch autobusov do Kosova a po dvoch neúspešných pokusoch ma sprievodca tretieho berie na palubu a zjednávam cenu. Nevie pochopiť, prečo idem len po Shkoder a presviedča ma, aby som šiel až do Kosova. Zdvorilo odmietnem a dohodneme sa na cene 5 Eur hoci pôvodná bola 10.

Centrum Shkoderu. © Marek Rychnavský.

     Po formalitách na hraničnom priechode, kde k mojmu údivu postačil aj občiansky preukaz, sme pokračovali do Shkoderu prvému vačšiemu mestu v Albánsku. Vystúpil som pri prvej pumpe, kde som si kúpil mapu a od miestneho obyvateľa resp. jeho príbuzného som zjednal aj nocľah v cene 10 Eur, hoci  povodná cena mala byť 12. Tak som prespal v relatívne slušnom prostredí aj so sprchou. Jediné, čo bolo neznesiteľné, boli komáre a ich príbuzné moskyty, od ktorých som bol ráno slušne doštípaný.

     Hneď ráno okolo 6. hodiny som sa najedol a vybral sa hľadať železničnú stanicu. Tú som našiel zhruba po polhodine, pričom som zistil, že Albánci sú majstri v stanovení času odchodu vlaku. Jeden mi povedal, že vlak ide o 7:00, druhý že o 6:45, ďalší o 7:20, až som napokon zistil, že vlak odišiel už o 5:40 a ďalší pôjde možno zajtra, ak bude lokomotíva. Ak nie, tak nič. Po týchto informáciách som ostal ako obarený a rýchlo som hľadal najbližší autobusový spoj do Tirany, kde ako som dúfal, bude viac možností.

Hlavná, a zrejme aj jediná stanica v hlavnom meste Albánska. © Marek Rychnavský.

     Po ďalšej polhodine som zohnal autobus, ktorý odchádzal do hlavného mesta. Cestovné poriadky však v Albánsku nehľadajte, stačí ak mávnete na akýkoľvek bus prechádzajúci okolo Vás. Cesta prebiehala hladko a rýchlo, ak si odmyslíte skutočnosť, že väčšie auto má prednosť a kolíznych situácií je na každom kilometri cca 10. Po dve a pol hodine som dorazil do Tirany a vodič mi zastavil presne tam, kde som potreboval, tj. v blízkosti železničnej stanice.

     Celý natešený som vošiel do majestátnej budovy a jej veľkej haly, kde na moje veľké prekvapenie nebolo absolútne nič. Ani kasy, ani stánky, ani lavičky, proste prázdna hala. Jednou stranou vojdete a druhou vyjdete von na nastupište, ktoré v hlavnom meste pozostáva z dvoch koľají okolo peróna a vedľa v tráve sa črtali ešte dve manipulačné koľaje.

Vlak prichádza do stanice Tirana - na čele Čmeliak T669.1053. © Marek Rychnavský.

     S radosťou som uvidel čmeliaka T669.1059 československej výroby, ktorý čakal na svoj vlak. Po úvodnom nedorozumení v snahe fotiť, keď som musel vysvetlovať, že som tiež železničiar, som si mohol dokumentovať ako som len chcel a patrične som to využil. Onedlho a potom po ceste som ešte uvidel a nafotil ďalšie tri čmeliaky pochádzajúce z ČSSR.

    Po určitom pátraní som predsa len objavil aspoň služobnú verziu cestovného poriadku albánskych železníc na zdrape papiera A4, z ktorej som sa dozvedel že na celkovo troch tratiach v súčasnosti premáva v celej krajine cca 8 vlakov za deň.

     Technika bola síce zastaralá (veď vagóny nemajú okná a niektoré ani dvere a vačšina z nich pochádza z obdobia po 2. svet.vojne), no ľudia boli veľmi milí a ustretoví, hlavne železničný personál. Vysvetlili mi, že sa nemusím diviť pomerom, ktoré boli na naše podmienky doslova katastrofálne, ale že si mám v kľude užívať života, lebo Albánsku majú na slovo "problém" jedinú odpoveď a tou je "piánko", čiže kľud a všetko sa vyrieši samo.

Módna prehliadka na Čmeliaku alebo albánske devy sa predvádzajú. © Marek Rychnavský.

    Tak som teda v kľude počkal dve a pol hodiny, naobedoval sa, pofotil čo sa ešte dalo, pričom som zistil, že aj mladé albánske devy sa vedia predvádzať lepšie než na módnej prehliadke (keďže ochotne pózovali až na streche čmeliaka!) a vyrazil na cestu vlakom naspať do Shkoderu.

    Zvuk čmeliaka bez tlmiča výfuku s výrobným štítkom Made in ČKD 1988 bol nádherný rovnako, ako celá cesta a boli aspoň zadosťučinením všetkých nástrah, na ktoré civilizovaný stredoeuópan nie je zvyknutý.

     Priemerná rýchlosť bola asi 25 km/h a tak sme do 100 kilometrov vzdialeného Shkoderu dorazili približne za 4 hodiny a 10 minút, čo bol obdivuhodný výkon, lebo občas som mal dojem, že sa cestou rozsypeme alebo prinajmenšom vykoľajíme. Našťastie sme dorazili v poriadku a zase som riskoval problémy skrz fotenie stanice v Shkoderi, no než sa stihol dotyčný zamestnanec spamätať, vzal som nohy na plecia a o dve uličky ďalej som si pohotovo vzal taxíka za 5 Eur až na hranicu s Čiernou Horou.

Na moju veľkú radosť aj prvé Cargo v čele s T669.1048. © Marek Rychnavský.

    Tú som prekročil o 18:20 a s údivom som zistil, že som strávil v Albánsku presne na minútu rovných 24 hodín.

     Čo dodať na záver? Snáď len toľko, že ak sa ocitnete v podobnej zemi akou je Albánsko, zbytočne neriskujte prílišným pútaním pozornosti, no určite sa snažte aspoň trochu zdokumentovať dopravu, ktorá má na naše pomery trocha netradične nádych nostalgie a exotiky zároveň. Výsledok stojí za to, veď posúďte sami.

Marek Rychnavský

Stanica Shkoder. Vo vnútri nájdeme aj motívy na tému československých hnacích vozidiel. © Marek Rychnavský.

P.S.: ešte uvádzam mne dostupné informácie, ktoré som mal možnosť zistiť počas mojej návštevy na Albánskych železniciach:

     Počet tratí je celkovo 3, z toho jedna vedie do Podgorice (bývalý Titovgrad) v Čiernej Hore, avšak tu funguje len nákladná doprava podľa potreby.
Prvá trať vedie od hranice cez Shkoder do Tirany, druhá z Tirany do prístavu Durres, ktorý je prístupný aj lodnými trajektami z Talianska, Chorvátska, Čiernej Hory i Grécka, napokon posledná tretia trať vedie do mesta Korce, avšak využívaná je len po mesto Elbasan, ktoré leží zhruba v tretine cesty, zbytok bol zrejme ponechaný svojmu osudu a chátra, rovnako ako vačšina bývalých vlečiek, resp. ich zvyškov, ktoré som uvidel po ceste.

     Počet lokomotív dodaných z ČKD Praha v rokoch 1968 - 1991 bol asi 60 kusov, prevádzkových v súčasnosti by malo byť 6, na vlastné oči som však videl len 4. (1032, 1053, 1059 a 1048, ktorý som ako jediný videl v čele nákladného vlaku.)
Zrejme sa jedná o jediné prevádzkyschopné hnacie vozidlá, nakoľko iné typy lokomotív som nevidel, no vagóny sú pozbierané z odpadu viacerých železničných správ a svojimi exteriérmi i interiérmi pripomínajú skôr pestré smetisko, než verejný dopravný prostriedok.

     Toľko moje postrehy, samozrejme budem veľmi rád, ak niekto doplní moje kusé informácie či už komentárom, alebo ďalším článkom na tému albánskych železníc.