Spomienky na moje železničné detstvo

Kto sa chcel stať pionierom na čermeľskej železnici, musel najskôr  navštíviť Okresný dom pionierov a mládeže v Košiciach na Marxovej ulici. Tu dostal prihlášku. Rodičia prihlášku vyplnili, podpísali a žiak ju zaniesol aj do základnej školy, ktorú navštevoval. Základná škola dopísala krátku charakteristiku a prospech. Jednou z podmienok totiž bolo, že uchádzač musel mať dobrý prospech, dobré správanie a musel byť členom pionierskej organizácie. Prihlášku som zaniesol náčelníkovi železnice do Čermeľa.  Ten urobil so mnou krátky pohovor, vydal mi výdajku a mohol som ísť do vystrojovacieho skladu ČSD, kde mi vybrali vhodnú uniformu. Ak by sa moja veľkosť nenašla, dal by mi skladník žiadanku. S tou by som išiel do Krajčírstva na Leninovej ulici v Košiciach a tu by mi ušili uniformu na mieru. Do dvoch týždňov by bola ušitá. Mne však uniformu našli. Asi po dvoch rokoch, keď som z nej vyrástol, mi ušili ďalšiu už na mieru.

Hneď v prvej službe so mnou náčelník urobil vstupnú inštruktáž. V prestávkach medzi vlakmi so mnou prešiel stanicu, ukázal všetky zariadenia stanice. Prečítal mi Staničný poriadok, Prepravný poriadok, Pracovné postupy. Poučil ma o bezpečnosti pri práci. Najmä o bezpečnosti pri pohybe v koľajisku. Poučil ma aj o požiarnej bezpečnosti. Vstupná inštruktáž sa zapisovala do Knihy inštruktáží. Až po tomto poučení som mohol voľne vstupovať do všetkých priestorov stanice a zúčastňovať sa dopravných činností. Počas zácviku som mohol vykonávať niektoré práce len pod dozorom náčelníka. Každý pionier mal zavedený svoj spis, súčasťou ktorého bol i kvalifikačný list. Do toho náčelník zapisoval, koľko zmien som odslúžil, z čoho som už bol poučený, ktoré predpisy už ovládam. Náčelník stanice novoprijatých pionierov v službe poučoval z Návestných a Dopravných predpisov. V prestávkach medzi vlakmi nás posadil do svojej kancelárie a učil nás predpisy. Myslím, že bolo aj určené, koľko hodín školenia sme museli absolvovať, aby nás mohol preskúšať a uznať za schopných samostatne pracovať. Výsledky sa zapisovali do kvalifikačného listu.

Stojím na sídlisku pred našim činžiakom, Košice, 1962, © Ondrej Krajňák

Služby neboli prikázané, ani nejakým turnusom určené. Do služieb sme chodili ľubovoľne, kedy sme chceli, podľa našich možností. Náčelník viedol evidenciu dochádzky a na konci každej zmeny hodnotil pionierov. Za každú službu sa prideľovali body. Ak sa dobre pamätám, základ za jednu službu bol dvadsať bodov. Z týchto dvadsiatich bodov náčelník strhával trestné body za porušovanie pracovnej disciplíny, za nedisciplinovanosť, nevhodné sa správanie a podobne. Ak pionier nič zlé neurobil, usilovne pracoval, dostal za službu dvadsať bodov. Služba bola pol denná. Buď som bol len doobeda, alebo len poobede. V nedeľu, keď sme tam trávili celý deň, písalo sa to ako dve služby a dvojnásobný počet bodov.  Body sa spočítavali a na konci roka sa robilo celkové hodnotenie. Myslím, že dvadsať najlepších pionierov bolo odmenených. Ako odmenu dostali voľný cestovný lístok pre tri osoby. Čiže pre toho pioniera a jeho rodičov. Priamo na lístku boli vypísané mená osôb, ktoré ho mohli použiť. Tento lístok platil na jednu cestu tam a späť rýchlikom 1. triedy z Košíc do ľubovoľnej stanice v Československu. Samozrejme, že som ho s rodičmi využíval. V Západočeskom kraji sme mali príbuzných, tak sme v lete cestovali zadarmo na dovolenky do Česka.

V čase prevádzky železnice sa školenia robili tak, ako som uviedol vyššie. Priamo v službe, v prestávkach medzi vlakmi nám náčelník čítal Dopravný predpis a Návestný predpis. Aj nás skúšal. Samozrejme, že z dopravných predpisov sme sa učili len to, čo bolo pre čermeľskú železnicu potrebné. Rovnako aj z návestných prepisov sme sa učili len to, čo sme potrebovali. Hlavne ručné návesti pri posune a pri výprave vlaku a z návestidiel len tie, ktoré sa vyskytovali na KPŽ. Mimo prevádzky železnice, teda v zimnom období sme chodili do služieb tiež. Zriedkavejšie, ale chodili sme. Náčelník nás učil predpisy. Takže mimo prevádzky život na železničke celkom neustal. Stretávali sme sa tam, aby sme si ešte lepšie vštepili predpisy.

Stojím pri vlaku v Čermeli, Čermeľ, 1962, © Ondrej Krajňák

Stanica Čermeľ bola vybavená mechanickým zabezpečovacím zariadením. Výhybky sa prestavovali ručne. Mechanické vchodové návestidlo a skupinové odchodové návestidlo boli závislé od polohy výmen. Preto boli výmeny zamknuté. Na krúžku s výmenovým kľúčom visel i zástrčkový kľúč, ktorý sa po uzamknutí výmeny zasunul do stavadlového zariadenia. Tým sa uvoľnili závery a mohlo sa pákou postaviť návestidlo. Ako vyzerala služba? Ráno sme sa do služby hlásili  o siedmej. O 7.36 odchádzal prvý vlak. Podľa počtu nastúpených pionierov náčelník rozdelil služby. Keď bolo dosť pionierov, určil pre stanicu Čermeľ dispozičného výpravcu, vonkajšieho výpravcu, závorára, dvoch výhybkárov, pokladníka. Pokladník však lístky úplne sám nepredával. Pokladník vyberal lístky zo zásobníka, označil na nich dátum a podal cez okienko cestujúcemu. Náčelník, ktorý stál vedľa neho, vyberal peniaze. Rovnaké zloženie určil pre stanicu Pionier. V nedeľu, keď bola obsadená i stanica Vpred, tak podobné zloženie určil i pre stanicu Vpred. Potom určil aj vlakové čaty. Do každej vlakovej súpravy jeden vlakvedúci a dvaja sprievodcovia. Ak bolo ešte stále dosť pionierov, tak do stanice Vpred určil po dvoch výhybkárov na každé stanovište a dvoch dispozičných výpravcov. Jeden obsluhoval stavadlový pult a druhý prijímal vlaky, dával za vlakmi odhlášky. A vonkajší výpravca vypravoval. Keď bolo v službe málo pionierov, obsadzoval vždy tie najdôležitejšie funkcie. Sprievodcov a vonkajších výpravcov. Ak nemal pioniera ako dispozičného výpravcu, robil tieto činnosti náčelník. Pri zadeľovaní prác, náčelník vždy prihliadal na schopnosti a vedomosti toho ktorého pioniera. Dispozičný výpravca telefonicky ponúkal vlaky do susednej stanice. Zapisoval ponuky do Dopravného denníka. Na stole bol i grafikon. Všetko ako na riadnej železnici. Podľa predpisu.  Komunikácia medzi stanicami prebiehala pomocou telefónov s kľukou. Dispozičný výpravca v stanici Čermeľ na konci služby, po príchode posledného vlaku zavolal telefónom na dispečing Prevádzkového oddielu Košice a podal hlásenie. Koľko vlakov odišlo, koľko prišlo, či boli nehody, úrazy, poruchy. V staniciach Čermeľ a Pionier fungoval aj staničný rozhlas. Dispozičný výpravca mal za úlohu hlásiť vlaky do rozhlasu. Ak bolo v službe dosť pionierov, jeden bol určený ako hlásateľ. Vonkajší výpravca vypravoval odchádzajúce vlaky a vítal vchádzajúce vlaky. Výprava vlaku prebiehala tak, ako aj na skutočnej železnici. Asi 500 metrov od stanice Čermeľ bolo železničné priecestie so závorami. Závory sa obsluhovali v stanici Čermeľ. Výhybkári v stanici Čermeľ mali za úlohu pri príchode vlaku prestavovať výhybky počas obehovania rušňa. Výhybka na zhlaví od stanice Vpred bola zamknutá výmenovým zámkom a bola závislá na návestidle. Výhybkári čakali pri svojej výhybke a ich povinnosťou bolo len prestaviť výhybku. Na posune sme sa inak zúčastňovať nesmeli. Rušeň odvesoval pomocník rušňovodiča. Aj vozne spájal a rozpojoval v prípade nejakého posunu s vozňami vždy pomocník rušňovodiča. Pionieri vstupovať medzi vozne nesmeli. Rovnako nesmeli pionieri stáť počas jazdy na stúpačkách, alebo na ochozoch rušňov. Pomocník rušňovodiča počas obehovania rušňa stál na prednej stúpačke rušňa a dával návesť rušňovodičovi. Na konci služby sa v každej stanici písala odovzdávka služby. Na to bola odovzdávková kniha. Boli v nej predtlačené body, ktoré boli povinné. Napríklad obsadenie koľají, stav zabezpečovacieho a oznamovacieho zariadenia, inventár, stav pridelených návestných pomôcok a podobne. V každej stanici bola aj kniha porúch oznamovacieho a zabezpečovacieho zariadenia. Poruchy hlásil výpravca na patričnú dištanciu do Košíc a zapísal do knihy druh závady, kedy a komu bola zahlásená. Keď návestní majstri poruchu odstránili, zapísali do knihy odstránenie závady.

Môj portrét, Čermeľ, 1966, © Ondrej Krajňák

Služba v stanici Vpred bola najzaujímavejšia. Križovali sa tu vlaky a to v nedeľu, keď premávali dve súpravy. Stanica bola vybavená elektromechanickým zabezpečovacím zariadením. Výpravca musel stlačiť príslušné tlačidlo a asi desať krát zatočiť kľukou, aby sa na stanovišti uvoľnil záver výhybky. Následne výhybkár prestavil pákou výhybku. Potom mohol postaviť vchodové návestidlo a predzvesť, v prípade odchodu vlaku staval odchodové návestidlo. Na to, aby výhybkár postavil predzvesť, musel mať silu. Preto sme tam slúžili dvaja, lebo predzvesť išla dosť ťažko. Bola ďalej od stanovišťa a tie drôtovody kládli veľký odpor. Priama koľaj bola tá druhá od staničnej budovy, takže z dopravného hľadiska to bola prvá koľaj. Koľaj bližšie k budove bola druhá. Pri križovaní vlakov vchádzal vlak od Čermeľa vždy do odbočky. Vlak od Pioniera do priameho smeru. Dva vlaky tu premávali v tých šesťdesiatych rokoch len v nedeľu. Soboty boli ešte pracovné. Vo všedné dni premával len jeden vlak, preto sa stanica Vpred neobsadzovala. V nedeľu večer za posledným vlakom sme na návestidlá zavesili biele skrížené latky, ktoré označovali, že návestidlá sú neplatné. Na osadenie krížov slúžila dlhá drevená tyč, pomocou ktorej službukonajúci náčelník tieto biele kríže na návestidlá zavesil.

Stanica Pionier bola vybavená neúplným releovým zabezpečovacím zariadením. Výhybky sa prestavovali ručne. Výhybka na Čermeľskom zhlaví bola uzamykateľná a výsledný kľúč sa zasúval do stavadlového pultu. Na pulte boli dva záverníky, ktorými sa postavila vlaková cesta. Na pulte boli aj kontrolky návestidiel. Pred stanicou je železničné priecestie s cestou vedúcou na Spiš. Toto priecestie bolo vybavené výstražnými blikajúcimi červenými svetlami a doplnené výraznou zvukovou húkačkou. Bolo ju počuť až do stanice. Priecestné zabezpečovacie zariadenie sa uvádzalo do činnosti postavením vlakovej cesty. Či už pre vchod vlaku, alebo pre odchod vlaku.

Skupina pionierov, Čermeľ, 1966, © Ondrej Krajňák

Ráno, pri odchode prvého vlaku z Čermeľa, cestoval vlakom i náčelník stanice Pionier a s ním i pionieri, ktorí boli určení do služby do tejto stanice. Dispozičný výpravca v Čermeli preto vyplnil Všeobecný rozkaz pre vlakovú čatu, že stanica Pionier nie je obsadená, vchodové návestidlo v polohe stoj pre neho neplatí a môže vojsť do stanice. V stanici Vpred boli návestidlá vo všedné dni opatrené bielymi krížmi ako neplatné. Preto sa vypísal ešte jeden Všeobecný rozkaz v ktorom bolo uvedené, že v stanici Vpred je výluka dopravnej služby, návestidlá opatrené krížmi pre nich neplatia. Vypisovali sme občas aj Rozkaz na opatrný chod. Pokazili sa napríklad  mechanické závory v Čermeli. Výpravca vypísal Rozkaz na opatrný chod, v ktorom uviedol, že závory na železničnom priecestí v kilometri 0,50 sú pokazené, sú otvorené. Rýchlosť cez priecestie je 5 km/hod s pohotovosťou zastaviť. Už 100  metrov pred priecestím dávajte návesť „Pozor“.

Cestovný poriadok z roku 1962, © Ondrej Krajňák

Všetko tam fungovalo ako na skutočnej železnici. Aj malí pionieri brali svoju službu a svoje služobné povinnosti vážne. Samozrejme, stále sme boli pod dozorom dospelých. Vo vlakovej čate bol Rušňovodič a pomocník rušňovodiča na rušni. V služobnom vozni bol dospelý vlakvedúci a pri ňom vlakvedúci pionier. Vo vozňoch pre cestujúcich boli dospelí sprievodcovia a s nimi mladí pionieri.
 Stále používam výraz náčelník. Náčelník bol jeden. Ten hlavný, ktorý bol náčelníkom KPŽ, slúžil zásadne v stanici Čermeľ. Každý deň slúžiť nemohol, preto mal aj zástupcu s ktorým sa striedali v službách. Dospelí výpravcovia pre stanice Vpred a Pionier boli pre nás tiež náčelníci a takto sme ich aj oslovovali. Súdruh náčelník. Týchto náčelníkov robili väčšinou skúsení železničiari na dôchodku. Bývalí náčelníci staníc, alebo bývalí výpravcovia veľkých staníc.

Práca na tejto železničke mi dala veľa. Jednak z toho odborného pohľadu to boli základy dopravy. A z toho ľudského hľadiska ako dieťaťu veľa radosti, zábavy, voľného pohybu v prírode. Železničnej doprave som ostal verný po celý život. Síce nie na verejných dráhach, ale na veľkej podnikovej vlečke.

Ľúto mi je, že nemám viac fotiek z toho obdobia. Viem, že som fotil viac. Mal som už vtedy svoj prvý fotoaparát Pionier a neskôr aj Flexaret. Neviem, kde sa podeli tie fotky. A teraz mi je ľúto aj tých staníc. Barbari, ktorí tie staničné budovy búrali, zrejme všetko zariadenie zničili. Dnes z toho mohlo byť krásne múzeum. Staré telefóny, skrinky na cestovné lístky, označovače dátumov, kliešte pre sprievodcov, návestné pomôcky, stavadlové pulty z troch staníc, troch rozličných systémov. Ono totiž úmyselne bol inštalovaný v každej stanici iný systém zabezpečovacieho zariadenia, aby sme sa naučili pracovať s rôznymi druhmi  zariadení. Bolo to riešené veľmi dômyselné.  Bolo tam dosť zaujímavých technických prostriedkov a zariadení, ktoré by mali dnes svoju historickú hodnotu.

Moja žiacka knížka z roku 1962,© Ondrej Krajňák

Na záver ešte jedna poznámka. Stretol som sa s názorom, že Košická pionierska železnica slúžila na „vyrábanie“ budúcich komunistov. Doslova takto mi to povedali ani nie desaťročné deti. Toto ma veľmi zarmútilo. Vážení! Kto v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na KPŽ nepracoval, nech o nej nerozpráva. Železnicu navrhol postaviť vtedajší náčelník Košickej dráhy Ing. Vojtech Janík. Je pravda, že bol inšpirovaný  podobnými pionierskymi železnicami v Sovietskom zväze. Ale to neznamená, že hlavným cieľom tejto železnice, bolo ovplyvňovať politické myslenie detí! V Československej socialistickej republike boli dennodenne politicky ovplyvňovaní všetci občania. Bez ohľadu na to, či boli členmi KSČ, alebo neboli. Jediná televízia vysielala plno politických dokumentov. Podobne i rozhlas. Tlač bola cenzurovaná. Robotníci vo fabrikách, aj tí, ktorí neboli členmi strany, museli byť členmi Revolučného odborového hnutia. Členovia ROH sa zúčastňovali politických školení tiež. Výrobné porady na pracoviskách boli spolitizované. Deti v škole mali tiež dosť politiky. Občianska výchova bol povinný predmet. V žiackych knižkách sme mali hneď na druhej strane predslov uja Gottwalda. Na hodinách občianskej výchovy dostávali dosť politickej omáčky. Na to skutočne nebolo potrebné stavať v Čermeli železnicu. Že sme boli pioniermi? Kto vtedy nebol pionierom? Len málo bolo takých odvážnych rodín, ktoré si dovolili vzoprieť sa a neprihlásiť svoje dieťa do pionierskej organizácie. Nakoniec sme na pionierske akcie aj radi chodili, pretože sme mohli navštevovať rôzne krúžky, nacvičovali sa rôzne programy, chodilo sa do prírody. Fungovalo to podobne ako dnes centrá voľného času. Nechcem tu obhajovať socializmus. Vôbec nie. Mám na minulé obdobie svoj názor, ktorý tu rozoberať nebudem. Ja tu obhajujem Košickú pioniersku železnicu. Bola to výborná škola pre budúcich železničiarov. Ak niektorého pioniera ovplyvnila, tak určite len tým odborným smerom. Že v ňom vypestovala dobrý vzťah k železnici a ostal jej potom verný po celý život.