Výlet na Plavecký Hrad

Služby tejto trate som zopárkrát využil ešte v časoch, keď po nej osobná doprava neohrozene brúsila koľajnicové stužky. V deväťdesiatych rokoch sme skupinovo podnikali cyklovýlety zo Záhoria na Považie cez hrebeň Malých Karpát. Z týchto ciest si spomínam, že som sa v Zohore nalodil do celkom slušne zaplnenej motorky r. 810 a opustil som ju v Plaveckom Podhradí alebo na konci trate v Mikuláši. Odtiaľ to bolo už náročnejšie smerom do kopcov. Pamätám si hlavne úsek lesa so žihľavou do polpása, ktorú nebolo možné nijakým smerom obísť. A tak za hlasného vymenovania vybraných slov na p mi neostalo nič iné ako to prebrodiť. Dva dni som ju cítil :)

Príchod parného vlaku na hlavnú stanicu

Po skončení školy som sa týmto smerom na bajku už neocitol aj keď ma pred časom osud zavial bývať do Malaciek. Bolo načase po skoro 15 rokoch sa opäť vydať do tohto kraja.V sobotné ráno som sa doma v Malackách (na tie kopce z okna vidím) prinútil skoro vstať. Pobalil som proviant a šup na rýchlik do Bratislavy.

Na hlaváku som bol skôr a tak som mal môžnosť urobiť zopár snímkov fučiacej Mazutky plaziacej sa k jednému z perónov stanice. Zvítal som sa s kamarátmi od mašiny, nalodil som bajk do služobného déčka a vychutnal som si výletnú jazdu parnej olejovej krásavice.

Mazutka pri treťom nástupišti

V Zohore som si chvíľu krátil fotením obiehania mazutky a prechodom súkromníka s nákladnym vlakom. Nastal čas odchodu, tak som sa uvelebil na predstavku reštauračného vozňa. Vlak bol do posledného miesta zaplnený. V ostatných zastávkach na opustenej trati do Mikuláša ešte pristúpili ďalší ľudia a tak sa aj vo vozňoch stálo. Neviem, či aj nevypadávali z posledného vozňa :)

Súkromníci konkurujú parnej trakcii v žst. Zohor

Cesta ubehla rýchlo. Na parný vlak sa prišla pozrieť aj vysoká zver z blízkych lesov. Videli sme aj stádo čítajúce do 10 kusov.

V Rohožníku sa začína úsek trate, na ktorom už nie je prakticky žiadna doprava. Tento rok sem okrem dvoch nostalgických vlakov a drezíny nešiel žiaden vlak. V Plaveckom Podhradí zjazdný úsek trate končí a je koncovou štáciou aj pre parný vlak. Stanica sa v momente zaplní množstvom ľudí z vlaku, ktorí sa pomaličky vytrácajú na kopec smerom k Plaveckému Hradu.

Mazutka obieha súpravu

Moje približovadlo mi dáva konkurečnú výhodu a k úpätiu kopca sa dostávam medzi prvými, hoci zo stanice odchádzam dosť neskoro. Nasleduje výšľap do kopca, ktorý si pamätám ako zabijácky. Neviem, čo sa na ňom za tých 15 rokov zmenilo, ale dnes som pri rozcestníku akosi rýchlo. Samozrejme, hore bajk poctivo tlačím. Ani som sa nestihol moc zadýchať a som pred niekdajšou bránou hradu. Na moje prekvapenie nás tam víta sprievodca a rozdáva nám informačný papier s históriou hradu aj jeho súčasným stavom.

Plavecké Podhradie ožilo

Z rozhľadne pred vchodom fotím výhľad na Záhorskú nížinu. Bohužiaľ oblaky schovali slnko a tak bližšia časť krajiny je v tieni. Kochám sa výhľadom na Plavecké Podhradie, stanicu s vlakom i zarastený posledný úsek trate do Plaveckého Mikuláša. V diaľke je vidieť aj moje súčasné bydlisko - Malacky.

Výhľad z Plaveckého Hradu. V popredí je už nepoužívaný úsek trate 112 do Plaveckého Mikuláša

Potom sa už venujem krátkej prehliadke hradu. V západnej časti hradu sa vyškriabem na skalku, k oknu z ktorého je vidieť vrtule veternej elektrárne na kopcoch pri Jablonici. Snažím sa očami odsledovať, kde presne končí železnica v Mikuláši, ale to sa mi nedarí.

Západná stena hradu s oknom do sveta, cez ktoré je vidieť doďaleka

Je čas opustiť hrad a vydať sa na krátky cyklovýlet po lese. Z hradu pokračujem po modrej turistickej značke až na Amonovu lúku. Kúsok za rázcestím, z ktorého odbočovala cestička k hradu stúpanie do kopca končí a dostávam sa na krásny úsek lesa so širokou lesnou cestou a nenáročným terénom. Radosť z peknej cesty sa však rýchlo končí po asi dvoch kilometroch, keď sa ocitám pred prudkým kopcom na kopec Báborská.

Pohľad z Báborskej na dedinku Plavecké Podhradie. Železnica je až v samom hornom rohu fotky, v miestach kde končí les a začínajú polia. V popredí sa "týči" jeden z rozprávkových bukov

Zaťaté zuby pri tlačení bajku však stáli za pekný výhľad na samotnú dedinku Plavecké Podhradie. Naozaj stanica vlaku je situovaná veľmi bokom od domov. Na tomto južne orientovanom vápencovom svahu rastú pôvabné zakrpatené buky bizarných tvarov z dôvodu nepriaznivých podmienok. Pôsobia na človeka rozprávkovo - až som sa obzeral, kde uvidím lesného škriatka.

Po krátkej prestávke sa poberám dokočiť stúpanie do kopca, za ktorým nasledovala rovná lesná cesta, prerušená niekoľkými krížom padnutými stromami. Víta ma Amonová lúka, kde opúšťam modrú značku a napájam sa na červenú diaľnicu E8 smerom na Mon Repos. Mapa ma neklame a predo mnou nasleduje dlhý usek dole kopcom. Spočiatku je to hlbokým lesným rigolom, na dne ktorého si cestú razí potok. Lesný chodník sa kľukatí po úbočí, tak si treba dávať pozor a mať dobré brzdy. Po asi 500 metroch sa turistický chodník pripája na asfaltovú cestu,z ktorej zakrátko červená značka odbočuje. Ja však pokračujem po asfaltke, ktorá ma dovedie do centra Plaveckého Mikuláša.

Plavecký Mikuláš so svojou lesnou traťou

Do odchodu vlaku z Podhradia ostáva asi 2,5 hodiny a tak idem preskúmať stav stanice v Plaveckom Mikuláši. K stanici prichádzam po ceste smerom na Lakšáre (Lakšársku Novú Ves). Železničné priecestie je neprehliadnuteľné. Keď sa na ňom zastavíte tak je vidieť asi 50 m koľaje, ktorá sa plynule zmení na kríky. Pohlad do stanice je lepší vďaka chate v tesnej blízkosti stanice, ktorej majiteľ pravidelne kosí trávnik až ku koľaji. Ďalej sa však koľaje strácajú v tráve a koľaje 2 a 4 miznú v mladom lese. V koľaji č. 6 rastú hrubé stromy a výhrevňa sa rozpadáva.

Výhybka č. 5 rozbočuje koľaj 2 a 4. Dnes sa dá povedať, že vedú do lesa. V tráve pred Fábiou sa nachádza koľaj 1 a manipulačná koľaj. Za vysokým smrekom je schovaná staničná budova.

Jej strecha je deravá, chýbajú koľajnice a polovica železných vrát. Za deväť rokov od ukončenia osobnej dopravy to tu veľmi rýchlo schátralo. Sadám na bicykel a idem hladať koniec trate. Po niekoľkých metroch ho nachádzam. Urobím zopár fotiek a vraciam sa späť na cestu, aby som sa pomaly presunul do Plaveckého Podhradia.

Pozeráme sa na stanicu Plavecký Mikuláš. Vpravo je nákladisko, pred nami staničné koľaje a vzadu je koniec trate. Schválne, kto nájde remízu ?

Ešte som spravil niekoľko fotozastáviek na trase. Z hlavnej cesty odbočujem na niekoľko polných ciest a dostávam sa až priamo na trať. Čo ma prekvapuje je fakt, že trať je v týchto miestach na betónových podvaloch a všetky upevňovadlá sú na svojom mieste. Iba stomy rastúce pomedzi podvalami prekážajú vlaku dogúľať sa až na konečnú.

Toto je úplný koniec trate 112 v Plaveckom Mikuláši

A tu je remízka. Svoje lepšie dni má za sebou. V húštine pred remízou sa nachádza koľaj č. 6 a pred nami je koľajisko.

Po hradskej som sa dostal späť na stanicu v Plaveckom Podhradí. Párkami plátam dieru v žalúdku a posilňujem sa teplou kávou z reštauračného vozňa. Nalodím bajk na palubu a debatujem s chalanmi o tom, čo som videl v Mikuláši.

Síce zarastený, ale absolútne kompletný zvršok trate 112. Nechýba jediná vrtuľa.

Spiatočnú cestu vlakom ukončujem v Jablonovom, odkiaľ to mám domov najbližšie. Fotím odchod Mazutky s vlakom a vydávam sa na 10 km dlhú cestu nanovo vyasfaltovanou požiarnou cestou z Jablonového do Malaciek.

Stav trate medzi Plaveckým Podhradím a Plaveckým Mikulášom. Vianočné stromčeky sa môžu stínať.

V tento sobotný deň vyšlo počasie na jedničku, vrátil som sa do miest kde som dlho nebol a doprial som si športovo oddychový relax.

Rozlúčka s parným vlakom v Jablonovom

Tak snáď na rok opäť v parnom vlaku v Plaveckom Podhradí.