Pešobusom a Lidlenkou zo Spišských Vlách do Spišského Podhradia

Po tejto trati som sa zatiaľ prvý a poslednýkrát zviezol pred 18. rokmi, kedy trať oslavovala svoje 100. narodeniny. Vtedy som sa po nej viezol historickým parným vlakom Keď som žil v Košiciach, trať ma nejako zvláštne „netrápila“. Nespočetnekrát som vlakom prechádzal cez Spišské Vlachy a trať do Spišského Podhradia som považoval za nemennú vec – existovala už X rokov, existuje aj v súčasnosti a ešte X rokov bude existovať. Keď som sa z Košíc odsťahoval za prácou, začal som nielen túto, aj ostatné trate, ktorými som onoho času bežne cestoval, vnímať trochu inak. Ani postupné obmedzovanie osobnej dopravy  v posledných rokoch ma nejak obzvlášť nevyvádzalo z miery, naďalej som to bral tak, že trate existovali, existujú a aj budú existovať.

Keď sa v médiách objavili informácie o zastavení osobnej dopravy na tejto trati, dal som si menší záväzok, že sa po nej do konca tohtoročného GVD musím ešte raz prejsť. A nielen vlakom, ale aj pešo, aby som ju nafotil do sekcie Trate na našej stránke. Po medializovaní správ, že sa opäť budú predávať Lidlenky, bolo veľmi rýchlo rozhodnuté, na akú trasu tú Lidlenku využijem. Bol som rád, že podobnú myšlienku mal aj môj veľmi dobrý kamarát Jožo Šoltes a po pár telefonátoch sme sa dohodli na spoločnej ceste z Nitry, resp. Partizánskeho, pod Spišský hrad.

Majestátny Spišský hrad; 17.11.2012 © Miroslav Sekela

Večer pred dňom, kedy platila Lidlenka, som sa po príchode z práce vychystal na výlet a svoje kroky som nasmeroval na nitriansku stanicu, kde som sa mal stretnúť s Jožom a jeho sestrou. Obaja pricestovali posledným možným vlakom od Prievidze, ktorý do Nitry prichádza pred deviatou hodinou večernou. Následne sme mali dve možnosti : buď odísť z Nitry o pol hodinu motorkou radu 861 a v Šuranoch čakať na rýchlik dve a štvrť hodiny alebo posedieť v Nitre a do Šurian odísť až ďalším vlakom, vedeným Bagetou ( v Šuranoch by sme takto čakali na rýchlik len hodinu a štvrť ).  Voľba padla na variantu B ( v Bagete sa aspoň budeme počuť ) a tak sme v Nitre nastúpili do Bagety, samozrejme patrične vyzbrojení na dlhú cestu.

Krajšia a škaredšia časť výpravy. Tá najškaredšia časť výpravy fotila; 16.11.2012 © Miroslav Sekela

Počas čakania na rýchlik v Šuranoch sme obdivovali výpravcu, ktorý mal sám na starosti celú stanicu a v pravidelných intervaloch chodil kontrolovať priestory čakárne a dianie okolo staničnej budovy. Ak by narazil na „cestujúcich“ robiacich bordel, neviem, či by mu pomohol lampáš, ktorý vždy držal v ruke a či by sám v takom prípade niečo aj „poriešil“. Po príchode Poľany sme narazili na prázdne kupé, ktoré sme statočne uhájili až po Košice. Vo Zvolene sme vybehli pred staničnú budovu na „fajčiarsku“ a porovnávali sme situáciu na stanici v Šuranoch a vo Zvolene. Vo Zvolene sa osožáci rozostavili na strategických miestach, aby mohli odchytiť a zinkasovať cestujúcich fajčiacich na nástupišti a na schodoch staničnej budovy ( bezdomovcov na stanici a v okolí schodov si samozrejme nevšímali ), na druhej strane v Šuranoch, sa počas nášho čakania na rýchlik neobjavil ani jeden.

Do Košíc sme dorazili s piatimi načas, v staničnej reštaurácii sme si dali raňajky a mojim súputníkom som urobil zrýchlenú hodinovú exkurziu po nádhernej košickej pešej zóne. Z Košíc sme odchádzali osobným vlakom 7804, ktorý smeroval do Popradu a bol vedený Ešusom. Tým som si mohol urobiť ďalšiu pomyselnú čiarku, že som sa zviezol aj slovenským Ešusom. V českých som sa v okolí Prahy a Ostravy navozil vcelku dosť, so slovenským to bola premiéra. Viezli sme sa na stojáka, keďže vlak bol už z Košíc plne obsadený hlavne „Lidlenkármi“ a ďalší cestujúci v hojných počtoch pristupovali na nasledujúcich zastávkach a staniciach. Zopár ľudí vystúpilo na zastávkach v okolí Ružína, ostatní to mali s najväčšou pravdepodobnosťou namierené do Tatier.

Plné horné poschodie Ešusu z Košíc do Popradu. Na spodnom poschodí to nevyzeralo o nič lepšie.; 17.11.2012 © Miroslav Sekela

Po prejdení Bujanovského tunela sa klasicky zmenilo počasie, všade bola hmla, na niektorých miestach doplnená o námrazu. V Spišských Vlachoch ale bola našťastie len hmla. Po odchode Ešusu a rozhovore s výpravcom, sme vyrazili na 9 kilometrovú prechádzku po trati, počas ktorej som pri každom hektometrovníku, návestidle, priecestí a pod. stláčal spúšť fotoaparátu. V Spišských Vlachoch sme obdivovali nový most ( inak poriadne šmykľavý ), ktorý si ani poriadne nestihol užiť normálnu premávku. Filozoficky sme zauvažovali, čo je väčšia pravdepodobnosť : či tabuľka z mosta skončila v nejakej zbierke alebo v Zberných surovinách.

Kde asi skončila tabuľka z mosta v Spišských Vlachoch ?; 17.11.2012 © Miroslav Sekela

Boli sme celkom prekvapení, v akom dobrom stave je spodok a zvršok trate. Počas pešieho presunu sme na okolitých kopcoch niekoľkokrát videli menšie stáda srniek. Prpadal som si, akoby som sa prechádzal po panenskej prírode. Pred Spišským Podhradím hmla ustúpila a konečne sa ukázalo slniečko. Spišský hrad bol ale naďalej zahalený oblakmi. Na malú chvíľku z nich časť hradu vykukla, ale potom ho opäť celý zahalili oblaky.

Keďže hrad bol zahalený v oblakoch, tak aspoň pohľad z trate na Spišskú kapitulu 17.11.2012 © Miroslav Sekela

Po troch hodinách pešieho pochodu sme úspešne dorazili na stanicu Spišské Podhradie. Zdokumentovali sme aktuálny stav stanice a konečne sme v plnej kráse uvideli aj Spišský hrad. Keď sme medzi staničnou budovou a bývalým skladom videli táboriť početnejšiu skupinku „ľudí zo sociálne znevýhodneného prostredia“ ( krásny a nikoho neurážajúci výraz, ktorý sa na Slovensku začína v poslednej dobe v médiách používať), opäť sme si trošku zafilozofovali, ako dlho vydržia koľajnice na stanici v neporušenom stave. Za pár minút sme sa zo stanice dostali do centra mesta, ktoré bolo totálne vyľudnené. 

Pohľad z centra mesta na Spišský hrad; 17.11.2012 © Miroslav Sekela

Ľudí sme nakoniec našli v jednej z miestnych krčiem, kde sme sa občerstvili pred spiatočnou cestou do Spišských Vlách, ktorú sme už ale absolvovali vlakom. Grafikon na trati je tiež „perfektný, vysoko priťahujúci cestujúcich“ – prvý vlak zo Spišského Podhradia odchádza o 4:18, potom o 5:23 a ďalší o 14:23. Posledne menovaným vlakom sme mali naplánovanú spiatočnú cestu . V ten deň na trati jazdila motorka 812 018.  Nastupovalo sa len cez dvere pri rušňovodičovi, ktorý každému cestujúcemu skontroloval alebo predal cestovný lístok. Nuž, obsadenosť vlaku nebola veľmi valná. Keď to hrubo zaokrúhlim a prirátam aj rušňovodiča, dostanem sa na číslo 10. Žiadna sláva ... Ale pri takom grafikone môžeme čakať aj niečo iné ... ?

Obsadenosť vlaku Os 8606; 17.11.2012 © Miroslav Sekela

V Spišských Vlachoch sme sa poďakovali a rozlúčili s rušňovodičom a o pár minút už v stanici brzdil osobák do Košíc. My sme s ním cestovali  po Margecany. Ešte na stanici vo Vlachoch sa k nám prihovorila jedna pani a nakoniec vysvitlo, že obaja poznáme niektorých ľudí z mojich rodných Michalian. Nie nadarmo sa hovorí, že Slovensko je malé. V Margecanoch to žilo, keďže sa tam stretli vlaky do Košíc, Ružomberka a Červenej Skaly. Odfotili sme si Okuliarnika 757 a spolu s ním sme čakali na príchod Horehronca.

Okuliarnik 757 001 čaká v Margecanoch na párny Horehronec; 17.11.2012 © Miroslav Sekela

Za krátky čas po odchode z Margecian sa začalo stmievať, náš rozhovor postupne ustával, až sme sa zobudili v Brezne. Znovu oživší sme začali spriadať plány, ktorú trať pôjdeme nafotiť počas ďalšej Lidlenky. Dúfajme, že sa v Lidlenkách bude ďalej pokračovať. V Žiari nad Hronom sme sa rozlúčili, moji súputníci prestupovali na autobus, keďže vlakom by sa už domov nedostali. Ja som v Šuranoch prestúpil na Bagetu a po 24 hodinách vystúpil v Nitre.

No a ako tá trať zo Spišských Vlách do Spišského Podhradia vyzerá ? To si môžete prezrieť v jednotlivých objektoch trate ŽSR č. 187.