Para v JiaYang

Ja som mal to šťastie, že som sa tam dostal a videl. A táto technická atrakcia je skutočne mimoriadna. Nielen perlička, ale super perla na dne (ak môžem parafrázovať názov filmu pre pamätníkov).

A o čom budem písať? O jednej trati kdesi pánubohu za chrbtom, ktorá nie je ani taká dlhá, ani taká stará, ale napriek tomu výnimočná, lebo vyzerá ako žijúca vykopávka. Skoro všetko je tu staré, ale (zatiaľ) fungujúce. Dodnes tu jazdia parné rušne (!), a to nielen pre turistov, ale pre bežnú potrebu obyvateľov. A vlaky jazdia denne (pozdravujem električku do Trenčianskych Teplíc a držím palce nadšencom).

Tak sa vyberme na cestu. Pre cudzinca nie je jednoduché toto miesto nájsť. Totiž trať nie je napojená na riedku čínsku železničnú sieť. Naša cesta vyzerala takto: busom z ChengDu do mesta QianWei. Tu sme prestúpili na prímestskú linku, ktorá už viedla až do SanJing-u, mestečka, v ktorom železnička má jednu zastávku YueJin (a turistické vlaky tu začínajú i končia). Podľa popisu vidíte, že na cestu je dobré mať aspoň jednu z 2 vecí: znalosť čínštiny, ev. čínskeho kamaráta. Ja som zvolil 3. možnosť, ktorá je úplne najlepšia: Čínska kamarátka. Inak aj samotná cesta busom bola zaujímavá, teda tá časť prímestská.

História

Keď som sa dozvedel, že táto trať nie je napojená na iné trate, vôbec mi nedoplo, načo ju teda stavali. Až po preštudovaní jej histórie sa mi rozjasnilo: preprava uhlia. V roku 1938 bola prvou britsko-čínskou spoločnosťou v Sečuane otvorená uhoľná baňa v meste BaiJiaoGou. Stavať sa začalo v 1958. A v roku 1959 bola otvorená železničná trať spájajúca BaiJiaoGou a ShiXi. Do 1978 jazdili vlaky ‘zmiešané’, pre uhlie aj ľudí . Až potom sa zriadili len spoje osobné… V r.2003 ju chcela banská spoločnosť zrušiť, ale po tlaku ľudí (!!!), ju miestna vláda vzala pod svoju ochranu a vyhlásila za niečo ako technickú pamiatku. Táto slúži ako ľuďom (osobná doprava), tak i bani (doprava uhlia). A aj dnes môžete vidieť, že uhlie sa s jej pomocou stále zváža.

Súpravy

Dodnes sú tu v dennej službe parné lokomotívy ZM16-4, ktoré boli vyrobené v ShiJiaZhuang Motive Power Machinery Works (obdivujem tieto originálne čínske názvy a ich preklady) v 50. a 60. rokoch minulého storočia.

Pod parou © F.Smatana

Zopár technických údajov: systém 0-8-0 pre úzky rozchod; hmotnosť 16 ton; 3168kg ťah (? tractive effort), 13kg pracovný tlak v (boiler); max rýchlosť 35km/h, pri osobnej doprave 20km/h. Odborníci na parné lokomotívy opravia môj neodborný preklad. Turistická súprava mala len 3 vagóny (vyšší štandard), “obyčajná” vraj ťahá max 7 mini vagónov, každý má 18 miest na sedenie (miesta na státie sa neuvádzajú). Pre potreby dedinčanov je aj špeciálny vozeň na prepravu domácich zvierat. Večná škoda, že som nemal čas sa previezť aj touto súpravou. Nabudúce. Videl som ju len pri našej ceste naspäť, keď sme sa križovali na zastávke. Fotky ale máte v galérii, sú z odstavených vagónov v spodnej stanici.

Cestovný poriadok

Cestovný poriadok máte na fotke. Pravidelne sú teda 4 jazdy hore-dole. Možno sa to nezdá nič moc, ale za 1. je to trať určená primárne na prepravu uhlia, za 2. pre tých “pár” dedín to zrejme stačí a za 3. aj čínski komunisti poznajú slovenské “na chudobu prísnost”. A potom sa jazdí nepravidelne, jazdy turistické. A tie im zarábajú (počítam). Keď si porovnám cenu lístku “obyčajného” (čo bolo 5 yuanov, asi 60 centov), a cenu “turistického” (100 yuanov, cca 12.5 eura). Biznis a la Čína. Odbočka: samotní Číňania kritizujú ceny v niektorých vychytených turistických miestach. Je to totiž dosť aj pre nečíňana, ale po absolvovaní jazdy napíšem rovno, že zvezenie za tie peniaze stálo. A dokonca by som sa tam rád vrátil.

Trať a zvršok

Trať má dnes úzky rozchod (762mm). Pôvodne ale bola postavená s rozchodom len 600mm, a rozšírenie prišlo hneď po roku prevádzky, v r.1960 (komunisti vo všeobecnosti majú plánovanie v malíčku). DÍžka trate je 19,84 km, a je na nej 8 zastávok (menovite: ShiXi, YueJin, MiFengYan, CaiZiBa, XianRenJiao, JiaoBa, BaGou, HuangCunJing). Nájdete tu 6 tunelov a 109 oblúkov. Minimálny polomer 70 m, maximálny sklon 36 ‰, výškový rozdiel 238 m. Najkratší tunel (č.5, LaoYingZui) má 49 m, najdlhšie sú hneď dva (č.1 a 2) s dÍžkou 224 m. Podvaly sú betónové (pokiaľ som videl, tak všade, s výnimkou výhybiek), koľajnice a upevnenie neznáme, zvršok všade viac ako zanesený.

Zvršok © F.Smatana

Nikde v materiáloch sa to nespomína (neviem prečo), ale na trati je jedna úvrať, kde sa na našej súprave (neviem, či aj na bežných) lokomotíva premiestila, aby stála v čele súpravy. Pri turistickej jazde je táto zastávka využívaná na fotografovanie. Ale či mašinka vagóny tlačí či ťahá, vždy tento spodný úsek pri ceste hore cúva. Tiež sme nestáli v každej zastávke. V úvrati je zastávka MiFengYan (tam je jasné, že sme stáli), potom pred koncom v BaGou (táto zastávka sa “modernizuje”, čo dúfam neznamená jej zničenie), no a na konci v HuangCunJing. Pre turistov (aby mali niečo naviac za tie extra peniaze) je jedna špeciálna prestávka s názvom LiangShuiTuo. V krásnom, fotogenickom oblúku cestujúci vystúpia, prejdú si na opačnú stranu násypu, vláčik cúvne za oblúk a pomalou jazdou, so súčasným vypúšťaním pary, sa vráti naspäť. Paráda. Len nesmiete stáť príliš blízko, lebo para je ako silná dažďová prehánka.

Súčasnosť

Niektoré miesta popri trati pôsobili veľmi bezútešne (niečo ako keď si spomeniem na cestu na brigádu do Vítkovíc v r.87). Ale všadeprítomný Mao vám vleje nádej do žíl…

Čo by to bolo za čínsku dedinu, keby tu chýbal Mao © F.Smatana

Okolie ponúka aj iné atrakcie (ako som sa dočítal v brožúrke): dedinka BaiJiaoGuo ako sídlo pôvodnej čínsko-britskej spoločnosti, so zachovanými budovami najprv britského štýlu a potom sovietskeho, plus miestny k tomu; banské múzeum v HuangCunJin, či kaňon XianRen a dedina ShuiXing (v knižke sa píše, že na návštevu oboch potrebujete sprievodcu). Ale ani na jedno miesto som nemal cas. Aspoň mám ďalší dôvod prísť sem opäť…

A pretože život je plný prekvapení, 29.8. večer som pozeral televíziu, a na hongkongskej stanici TV World pod názvom “Bashi Railroad” zo série “Steam Locomotives around the World” (výroba japonskej NHK), dávali 30minútový dokument akurát o tejto trati. Zmena, ktorú som zaznamenal, bola v type lokomotívy – oni spomínali typ C2; či je v tom dáky rozdiel, netuším. Tiež ukazovali jazdu normálnym spojom a že tú prvú spodnú časť trate mašinka vozne tlačí (čím teda v úvrati ju nemusia prestavovať).

Fotky sú jednak moje, a pár som si požičal z brožúry “A Living Fossil of the 18^th Century Industrial Revolution”. Niečo mám aj na videu (amatérskom, samozrejme), pokúsim sa ich poslať odborníkom, či by ich upravili a predložili verejnosti. A keby sa niekto chystal do JiaYangu na výlet, tak v knižke sú aj odporúčania, v ktorom ročnom období tam ísť a na ktorých miestach čakať na fotenie vlakov. Keď si zadáte do web vyhladávača “jiayang train” verím, že fotiek uvidíte dosť, zvlášť dobre sa pozerá na tie, kde je vlak medzi žltými repkovými poliami.

Na záver poďakovanie mojej čínskej kamarátke Crystal, ktorá mi na ceste robila kvalifikovanú sprievodkyňu.

Úvodná snímka: Znak úzkorozchodky © F.Smatana