Vietnam z kuchyne parnej lokomotívy (1)

Vietnamská vojna poznačila celé generácie do polovice rokov 1970, ale o železnici sme vedeli pomerne málo. Vychýrené spojenie a jeho časté prerušenie medzi Hanojom a Saigonom bolo dosť často vo vojnových správach a niečo sme počuli aj o ozubnici, ktorej pozostatky kúpili švajčiarski priatelia železníc a doviezli do Švajčiarska. O ostatných tratiach sme vedeli pomerne málo a preto sme sa snažili sústrediť na tieto neznáme trate. Vietnam po prvej indočínskej vojne bol v roku 1954 rozdelený na južný a severný Vietnam a mal totálne odlišný vývoj na juhu a na severe.

Kým v južnom Vietname vládol viac menej kapitalistický režim, čo neprijal veľmi železnici a preto ostali zachované len najvýkonnejšie trate – všetko ostatné bolo veľmi rýchlo opustené. Na druhej strane v severnom Vietname vládli zástancovia Ho Chi Minha a viac- menej socialistické zriadenie zachovalo všetky trate a videli v železnici strategický objekt a preto chránili počas druhej indočínskej vojne, ktorá skončila až v roku 1976, keď Vietnam bol opäť zjednotený.

Mapa siete VNR na severe zeme © Eugen Takács

Z hlavného mesta Hanoj, ktoré leží na brehu Červenej rieky vychádzajú trate do viacerých smerov. Tá najmodernejšia samozrejme je prestížna trať do Saigonu – dnes Ho Chi Minh City. Na trati je moderný autoblok a vlaky jazdia až rýchlosťou 120km za hodinu a to na 1000 mm rozchode. Táto trať je jediná, čo nekrižuje Červenú rieku. Hlavné mesto leží na južnom brehu obrovskej Červenej rieky a cez rieku vedie prekrásny, 2500 m dlhý priehradový most Long Bien, postavený podľa plánov Gustava Eiffela z Paríža v roku 1903. 

Do roku 1954, vyhlásenia nezávislosti Vietnamu, most sa volal Doumerov most, podľa bývalého francúzskeho guvernéra a neskôr francúzskeho prezidenta Paul Doumera. Most napodiv prežil všetky vojny 20. storočia. Bol síce poškodený, ale veľmi rýchlo opäť opravený. Nie je v najlepšom stave a povolená rýchlosť počas môjho pobytu bola okolo 30 km/h. Tento most slúži železničnému spojeniu Hanoja a stanice Gia Lam, ktorá je takmer v plnom rozsahu 3 koľajnicová, čiže sem chodia tak bežné úzkorozchodné vlaky, ako aj vlaky s normálnym rozchodom.

Dvojrozchodná výmena, november 2002 © Eugen Takács

Dnes na normálnom rozchode existuje len nákladná doprava, osobná preprava prebieha výhradne na 1000mm rozchode. Z hlavného mesta na východ vedie z obchodného hľadiska najdôležitejšia trať do známeho prístavu Hai Phong. Na sever vedie trať do Činy. Táto trať je od 2. svetovej vojny trojkoľajnicová. Japonskí okupanti počas vojny totiž položili tretiu koľajnicu, aby mohli spojiť Hanoj s čínskymi prístavmi a umožniť jazdu vozidiel s normálnym rozchodom. Boli aj ďalšie plány na výstavbu prístavu v prekrásnom zálive Ha Long Bay, kam postavili normálnerozchodnú trať zo železiarne Thai Nguyen. Táto je jediná v celej krajine s výhradne normálnym rozchodom.

Ha Long Bay, november 2002 © Eugen Takács

Z Gia Lamu na severozápad vedie trať v doline Červenej rieky až do Činy. Z tejto trate odbočí kratšia trať do železiarní Thai Nguyen. Tak sme urobili plán, pomerne náročne sme dojednali s pracovníkmi vietnamských železníc, VNR prenájom mimoriadnych vlakov, samozrejme ťahaných s poslednými dvomi parnými lokomotívami typu 141, ktoré v roku 2002 boli ešte pojazdné.

Lokomotíva 141-190 v Hanoji, posledná funkčná, november 2002 © Eugen Takács

Lokomotívy majú francúzsky pôvod, aj keď už boli vyrábané priamo vo Vietname alebo v susednej Čine. V depe v hlavnom meste v tom čase boli ešte 2 pôvodne francúzske stroje, ktoré majú ešte krajšie rysy a detaily. Skupina železničných fanúšikov a expertov sa zišla v jednom hoteli v Hanoji, blízko hlavného nádražia. Až po našom príchode sme sa dozvedeli, že jedna zo sľúbených parných lokomotív nie je v poriadku a preto ju nebudeme môcť nasadiť pre naše vlaky. Aké komplikácie to pôsobilo popíšem v ďalšej časti reportáže.

Titulná snímka: Traťovácky koľajový ZIL © Eugen Takács