Albánsko – viac ako splnený sen

 

 

 

  

Mlátenie prázdnej slamy v e-mailoch pred cestou a v rozhovoroch počas cesty sme začali pretavovať do praxe hneď ako sme vystúpili z vlaku v Bare. Ako som už písal v minulej reportáži z cesty, hneď v koľajisku sa na nás vrhli taxikári a taxikárka. Tej sme hneď dali otázku, že čo by stála cesta do Shkodëru a späť. Z fleku hodila sumu 70€ pre troch. Dvaja členovia výpravy sa totiž takejto dobrodružnej cesty nehodlali zúčastniť. Ďalej sme to ale neriešili a išli sme sa ubytovať. Hneď ako sa na druhý deň zlepšilo počasie a prestalo pršať, začali sme sa tou myšlienkou zaoberať opäť.

 

 

Svitanie v Bare (21.9.2012) © Marek L.Guspan

 

Urobili sme teda druhý pokus u taxikárov. Tentoraz bola cena podstatne nižšia. Prvá ponuka znela na 40€. Tvárili sme sa, že je to veľa. Medzitým sme kuli plány na ďalší spôsob ako sa do Albánska dostať. O chvíľu prišiel postarší pán taxikár opäť za nami s ponukou 35€. To sa nám už zdalo lepšie a tak sme si vypýtali naň kontakt. Cesta mala pozostávať z dvoch úsekov. Z nejakého dôvodu zrejme nemohol alebo nechcel ísť do Albánska, takže ponuka znela, že nás za 25€ odvezie na hranicu a tam s predstihom privolá albánskeho taxikára zo Shkodëru, ktorý nás potom za 10€ odvezie z hranice do mesta.

 

Napriek tomu sme mu definitívu nedali a rozmýšľali sme ako sa do Albánska dostať verejnou dopravou. V poobedňajších hodinách sme sa teda vybrali autobusom na výlet do mesta Ulcinj (albánsky Ulqin, čítaj Uldin) vzdialeného od Baru asi 25 km. Ulcinj je z polovice už albánske mesto. Kým v Bare sú v reštauráciach jedálne lístky písané po čiernohorsky a anglicky, v Ulcinju je to po čiernohorsky a albánsky. Aj samotné mesto už vyzerá inak. Dvojjazyčné názvy na všetkých obchodoch, výrazne tmavší obyvatelia a podstatne iná architektúra budov ako vo zvyšku Čiernej hory. Albánci s tam výraznou menšinou.

 

Ulcinj leží neďaleko čiernohorsko-albánskej hranice; zdroj: Mapy Google

 

 Okrem neskorého obeda – ceny ako u nás – bolo samozrejme hlavným cieľom výletu zistiť autobusy do Albánska. Ulcinj je od hranice s Albánskom vzdialený iba 10 km i keď hraničný prechod je trochu severnejšie a nie priamo na pobreží. Vzhľadom na tú menšinu bolo pravdepodobnejšie, že odtiaľ niečo pôjde. A naozaj! Dvakrát do dňa jazdí linka Ulcinj - Shkodër a späť. Odchod prvého autobusu je o 6.00. Vlak v Shkodëre sa stihnúť nedá. Naspäť sa druhý autobus vracia zo Shkodëru o 16.00 To sa zase nedá stíhať vlakom, ktorý príde z Tirany o 16.55. Navyše cena za autobus sa zo započítaním cesty Bar - Ulcinj blížila k sume za taxík.

 

Padlo teda rozhodnutie - zajtra ideme do Albánska taxíkom, následne do Tirany nejakým gumokolesovým spôsobom a naspäť vlakom. Do Baru sa vrátime opäť taxíkom. Po návrate do Baru sme teda zavolali taxikárovi a dohodli si na druhý deň stretnutie na siedmu hodinu. Taxikár sa ráno dostavil a my sme sa cestou cez hory vybrali k albánskej hranici. Hraničný prechod Sukobin - Dodaj sa hrdí titulom prvý hraničný prechod tak ďaleko na východe postavený z peňazí EÚ. Bol prázdny a peší prechod prebehol bez akýchkoľvek problémov. Na albánskej strane nás už čakal dohovorený taxikár, ktorý veľmi pripomínal našich vekslákov a hrdil sa nemeckým autom.

 

Hraničný prechod Sukobin - Dodaj z albánskej strany (21.9.2012) © Marek L.Guspan

 

Po nemecky nám vysvetlil, že kto nemá nemecké auto, nič neznamená... O hegemónii dvoch najznámejších nemeckých značiek sme sa následne presviedčali počas celého pobytu v Albánsku. Podľa jedného z nich by sa krajina aj mohla volať. Deväť z desiatich áut ktoré stretnete je Mercedes. Z hranice do Shkodëru je to opäť asi 25km. Tie sme svižne zvládli obdivujúc obrovské telekomunikačné stavby na kopcoch v okolí, ale aj domáci dobytok potulujúci sa po cestách v prechádzaných dedinkách. O chvíľu nás teda nad mostom ponad rieku Bunë vytekajúcu zo Skadarského jazera vítal skadarský hrad.

 

Taxikár nás vysadil na začiatku mesta, na improvizovanom, nijak neoznačenom stanovišti maršrútok. Odovzdal nás vodičovi jednej takej maršrútky, ktorý také šťastie už nemal a nemecké auto nevlastnil. Za zvezenie do Tirany chcel 5€ od každého. Keďže sme po albánsky nevedeli povedať ani len ďakujem (a neviem to do dnes), ani sme sa nepokúšali jednať. Za približne 100km jazdy sme to nepovažovali za veľa. I keď domáci sa určite viezli za podstatne nižšiu cenu. Ešte sme si urobili malú zastávku na dotankovanie, ale nebolo to na benzínovej pumpe. Zvláštnosť tohto počínania sme si uvedomili až neskôr. A ja to aj neskôr vysvetlím.

 

Improvizovaná čerpacia stanica (21.9.2012, Shkodër) © Marek L.Guspan

 

Prvé železničné koľaje sme zbadali v meste Lezhë (čítaj Leže), kde cesta križuje trať do Tirany. Z mosta je dokonca vidieť aj miestnu stanicu. Potom začína úsek albánskej diaľnice, ale iba na chvíľu. Ako vtipne poznamenal kamarát, všetci slovenskí manažéri majú albánsku školu a to, čo sme videli je náš vzor a vzdialený cieľ. Z toho vyplýva, že ďalší úsek diaľnice mal iba polovičný profil. Ako sme sa blížili k hlavnému mestu premávka hustla a hustol aj výskyt čerpacích staníc. Ich hustota dosiahla v niektorých miestach takú intenzitu, že ich bolo aj niekoľko tesne za sebou.

 

Celkovo odhadujeme počet čerpacích staníc na úseku Shkodër - Tirana na asi 100. Čiže asi toľko ako kilometrov. Samozrejme ku každej z nich priliehal servis a umyváreň. Všade sú tiež odstavené nepojazdné kopy áut, ktoré slúžia ako nekonečný zdroj náhradných dielov. Zahraničné autá si predsa vyžadujú náležitú starostlivosť... Skonštatovali sme teda, že najrozšírenejším povolaním v Albánsku je pumpár a automechanik v jednom. Asi 20km pred hlavným mestom nastal ďalší zvláštny úkaz. Po oboch stranách cesty sa namiesto čerpacích staníc asi na desať kilometrovom úseku začali vyskytovať iba obchody s nápisom Mobileri.

 

Jedna z predajní nábytku (21.9.2012, Tirana) © Marek L.Guspan

 

Predajne nábytku stáli tesne vedľa seba a ponúkali viacmenej rovnaký typ nábytku – sedačky, kreslá, obývacie izby. Druhé najrozšírenejšie povolanie v Albánsku je teda predajca nábytku. Potom sme už kľučkovali hustou mestskou premávkou a keď šofér zastavil pred veľkým kruhovým objazdom a všetci začali vystupovať, pochopili sme aj my, že sme na konečnej. Neboli sme ďaleko od centra, ale to ani nebolo našim cieľom. Oveľa viac nás zaujímalo, ako sa dostaneme a železničnú stanicu. Napriek tomu, že železnica je v Albánsku popoluška, hneď prvá oslovená študentka nás tam nasmerovala iba o trochu horšou angličtinou od tej mojej.

 

Inak sú Albánci schopní hovoriť prevažne iba nemecky (poniektorí ovládajú aj taliančinu), čo súvisí zrejme s ich vysťahovalectvom, prácou a dovozom oných áut, ale mladšia generácia sa chytá aj na angličtinu. Premávka na kruhovom objazde (a nielen tam), kde sme začali pešiu púť po Tirane sa nedá porovnať s ničím na Slovensku. Premávka v Bratislave je oproti Tirane doslova vidiecka. Základné pravidlo radenia sa do pruhov a pri predbiehaní je trúbiť. Bez toho nemáte šancu. Slabšie povahy, bez štipky asertivity, by v Albánsku nemohli jazdiť vôbec. Ak sa totiž nenatlačíte, nikam sa nedostanete.

 

Premávka v uliciach Tirany (21.9.2012) © Marek L.Guspan

 

Na také niečo, ako na Slovensku, že vás niekto pustí, keď vyhodíte smerovku, zabudnite. Premávka je taká hustá, že po čase už policajti vypínali semafory na križovatkách a riadili dopravu ručne. Chodci cez cestu prechádzajú vtedy, keď ich smer práve stojí. Farby na semaforoch sú iba na okrasu. Napriek tomu, že Tirana je hlavné mesto, je to stále Albánsko, a tak okrem nablýskaných germánskych vehiklov môžete v uliciach stretnúť aj oslíka ťahajúceho káričku, motorku skríženú s prívesným vozíkom, či leštiča topánok. Cítili sme sa ako na polceste medzi Európou a Orientom. A Albánsko skutočne aj na polceste je.

 

Študentka nás nasmerovala dobre, pretože po asi troch križovatkách sme naozaj dorazili k železničnej stanici. Museli sme si to ale nechať potvrdiť, pretože stanica je nižšie ako okolitý terén a z úrovne ulice je ľahko prehliadnuteľná. Pokladne sa nachádzajú pres vstupom do staničnej budovy. Boli však zatvorené, rovnako ako aj vstup do čakárne. Cenník sa však spolu s cestovným poriadkom nachádzal na stene budovy. Zistili sme teda, že cesta späť do Shkodëru nebude ani zďaleka stáť toľko ako maršrútka, čo sa nám potvrdilo hneď nato v zmenárni blízkej banky. Kurz albánskej meny je 139 Lekov za 1€. Cena lístka Tirana – Shkodër 145 Lekov.

 

Pokladne na stanici Tirana (21.9.2012) © Marek L.Guspan

 

Akýsi starček sa nám snažil pred pokladňou nahovoriť, že lístky predáva on, ale nepodarilo sa mu to. Na nástupištia sa teda legálne nedalo dostať, ale to sme vyriešili veľmi jednoducho, tak ako všetci okoloidúci Albánci, ktorí si cez stanicu robia skratky – dierou v plote. Našu snahu fotografovať úspechy albánskej železničnej ekonomiky nám nezhatil ani uniformovaný strážca, ktorý sa práve chystal v jednom z vozňom posilňovať jedlom. Slušne sme sa ohlásili a bolo nám povolené. Vyfotografovali sme si teda všetko čo nás zaujímalo. Stav albánskych železníc je všeobecne známy a podľa vyššie zmieneného kamarátovho citátu ho slovenskí manažéri usilovne študujú, aby podobné atraktívne vyzerala železnica aj u nás.

 

V čom sa Albáncom zatiaľ veľmi nedarí je rušňové hospodárstvo. Ich rušne sú v celkom dobrom stave, čo vôbec nekorešponduje so stavom vozového parku a infraštruktúry. Sieť albánskych železníc nie je nijako rozsiahla a keď sa chce, tak sa dokonca na jednu A4-ku zmestí okrem nej aj cestovný poriadok a cenník. Na internetovej stránke albánskych železníc Hekurudha Shqiptarë veľa informácii nenájdete. Hlavné je, že vôbec existuje. O jedenástej sa so zanedbateľným 15 minútovým meškaním na zhlaví objavil vlak z Durrësu (po našom Drač). Z vlaku vystúpila okrem pôvodných obyvateľov aj anglicky hovoriaca partička podobná tej našej, ktorí si filmovali vlaky a stanicu.

 

Partia fanúšikov v akcii (21.9.2012, Tirana) © Marek L.Guspan

 

Oficiálny východ zo železničnej stanice je cez bránu, ktorá je ináč uzamknutá, do vedľajšej ulice, kde sa nachádza trhovisko. Málokto ho však využíva resp. každý chodí, kde sa mu chce. Nasledovali posuny prítomných rušňov a ich príprava na najbližšie odchádzajúce vlaky. O 13.10 do Shkodëru a o 14.15 do Durrësu s pokračovaním do Elbasanu. Všetko je jasné z priloženého cestovného poriadku. Na stanici sa nachádzali v tom čase dva stroje: T669.1047 v starostlivosti pracovníkov železníc, pristavený následne na náš vlak do Shkodëru a T669.1057, ktorý prišiel z vlakom z Durrësu a po obehnutí súpravy bol pripravený odviesť ju tam naspäť.

 

My sme v tom čase už pociťovali hlad a vybrali sme sa teda ochutnať miestnu kuchyňu. To sa ale ukázalo ako nadľudská úloha. Za prvé preto, že nájsť klasickú reštauráciu sa nám v okolí stanice nepodarilo, len samé fastfúdy (Albánci asi na takéto zábavky nemajú dosť peňazí) a za druhé preto, že ťažko si vyberiete z jedálneho lístka, keď jediné dve zrozumiteľné slová sú pizza a salami. Skončili sme teda pri salámovej pizze za necelé dve eurá a balenej vode za nehorázne jedno euro. Pri potulkách mestom sme neďaleko stanice narazili aj na ulicu pomenovanú po jednom významnom železničnom staviteľovi, ktorého som spomínal v článku vôbec s týmto nesúvisiacom.

 

Ulica Karla Ghegu (21.9.2012, Tirana) © Marek L.Guspan

 

Zistili sme aj, ktoré povolanie je tretie najrozšírenejšie v Albánsku. Lekáreň vedľa lekárne na každom rohu jednoznačne hovorí, že je to lekárnik. Ako sa priblížil čas odchodu vlaku, otvorila sa pokladňa aj čakáreň stanice. Kúpili sme si teda lístky, ako slušní cestujúci prešli vzorne čistou čakárňou a nasadli do rovnako čistého vozňa talianskeho pôvodu. Súprava nášho vlaku pozostávala z dvoch rekonštruovaných halberstadtov (pôvodom a v nátere DB) a talianskeho rýchlikového vozňa typ UIC X 1970 (v pôvodnej farebnej schéme grigio rosso, v režime UIC 160).

 

To, že mu chýbajú sťahovacie časti okien, polovica prechodových dverí (ako dobre sa odtiaľ fotografovalo!) alebo, že sa nedajú zatvoriť vstupné dvere do vozňa môže riešiť akurát tak iba rozmaznaný slovenský cestujúci, ale nie Albánci. Vyložiť si nohy na sedačku oproti tiež nie je žiaden prehrešok. Veď cestovať treba pohodlne. Presne načas o 13.10 odchádzame. Hneď na začiatku cesty máme možnosť obdivovať schátrané zhlavie stanice, návestidlá a výhybky. Taktiež prechody cez trať – a vôbec nevadí, že ide o rušnú štvorprúdovú cestu, po ktorej sme do mesta prišli – sú bez akéhokoľvek zabezpečovacieho zariadenia. Nechápem, prečo sa u nás vyhadzujú toľké peniaze, keď to môže fungovať aj bez toho.

 

Priecestie v hlavnom meste (21.9.2012, Tirana) © Marek L.Guspan

 

Predmestie Tirany, rovnako ako celé Albánsko, je zmesou starých aj nových rodinných domov, hypermoderných dokončených aj nedokončených stavieb a obytných domov stojacich vedľa seba. Takáto zástavba takmer súvislé obklopuje trať až do stanice Vorë, kde sa od trate do Durrësu pripája úvraťou trať do Shkodëru. Vysokú profesionalitu albánskych železničiarov dokazuje aj fakt, že vo Vorë nás už čakal iný vlak z Durrësu s rušňom T669.1054. Jeden jeho vozeň bol následne pripojený k nášmu vlaku ako priamy kurz Durrës – Shkodër a vlak následne odišiel do Tirany iba s jedným vozňom. Až po vykonaní všetkého potrebného posunu a obehu nášho rušňa na opačnú stranu vlaku, mohol do stanice vojsť nákladný vlak od Shkodëru.

 

Ten už pri našom vjazde čakal na vstupe do stanice pred prvou výhybkou (vchodové návestidlá by ste hľadali márne). Nákladný vlak buď viezol niečo supertajné alebo sú krádeže tovaru z nákladných vlakov bežnou zábavou obyvateľstva, pretože na vozňoch postávali zjavne ozbrojení muži, zrejme členovia ochranky vlaku. V jeho čele bol rušeň T669.1044. To bol štvrtý a posledný rušeň, ktorý sme videli. Vzhľadom na cestovný poriadok, ale určite bude rušňov viacej. Ak sa o albánskych čmeliakoch chcete dozvedieť viac, môžete si pocvičiť albánštinu alebo to skúsiť po anglicky. Prekvapením v stanici Vorë bol novučičký vozeň Rail Cargo Austria odstavený na jednej z koľaji.

 

Novučičký vozeň Rail Cargo Austria (21.9.2012, Vorë) © Marek L.Guspan

 

Ďalšia cesta prebiehala pokojným tempom a meškanie pomaly narastalo čomu sa pri stave vlaku a koľají ani nemožno čudovať. Trať z Vorë vedie širokým údolím rieky Ishem (čítaj Išem) medzi pobrežnou pahorkatinou a horským masívom Krujë s rovnomenným mestom vysoko na jeho úbočí. Za stanicou Budull odbočuje vlečka do fabriky na úpätí kopcov nachádzajúcej sa pod spomínaným mestom Krujë, ktorá vyzerala ako rafinéria. Nasleduje stanica Ishem a za ňou už na pobrežnej rovine stanice Mamurras a Laç (čítaj Lač). Tá druhá s obrovským pustým koľajiskom, ktoré zrejme kedysi slúžilo ako odovzdávkové pre neďalekú továreň.

 

Nasleduje stanica Milot a potom už zaujímavý dvojúčelový most ponad rieku Mat, spoločný pre železnicu aj autá. Každý má však svoju stopu, striedavá premávka nie je potrebná. To sa už blížime k mestu Lezhë. Nad mestom sa na jednom kopci týči hrad, na druhom, podstatne vyššom opäť telekomunikačné zariadenia. Určite neslúžia iba civilným účelom. Zastavujeme na stanici, ktorú sme videli už ráno. Hneď za ňou je jediný tunel na tejto trati. Vlak sa opäť dostáva medzi pobrežnú pahorkatinu a horský masív do širokého údolia rieky Drin. Zastavujeme v staniciach Baqel (čítaj Badel) a Hajmel, kde na rozdiel od ostatných spustnutých staníc funguje aj obchod s textilom a budova je na poschodí obývaná, tým pádom aj rekonštruovaná.

 

Stanica Hajmel (21.9.2012) © Marek L.Guspan

 

Potom už nasleduje obrovská stanica, kde sa ale na budove nenachádza jej názov. Ide o stanicu Mjede. V koľajisku stojí množstvo starých nákladných vozňov a vedľa sa pasie dobytok. Stanica bola zrejme najviac využívaná pri stavbe neďalekej priehrady Vau i Dejës na rieke Drin. Odvtedy pustne. Priehrada je zaujímavá tým, že má dva priehradné múry. Trať potom prechádza spolu s cestou po hrádzi vyrovnávacej nádrž spomínanej priehrady a následne už mieri k cieľu našej cesty, Shkodëru.

 

Okolo trate a nielen tam sa v Albánsku nachádza množstvo betónových bunkrov (jeden sme videli aj priamo na hraničnom prechode), ktoré pochádzajú z čias vlády Envera Hoxhu (čítaj Hodžu), keď bol nepriateľom každý a všetko. Bunkre sú rozosiate aj vo vnútrozemí Albánska nielen na jeho hraniciach. Vo vlaku sme samozrejme pôsobili dosť exoticky, postarší domorodci dokonca mali problém si k nám prisadnúť, hoci s komunikáciou problém nebol. Mladá generácia sa sama spontánne zapájala do rozhovoru, zrejme aj s túžbou vyskúšať si svoju angličtinu. Na tých niekoľkých priecestiach na trati boli na rozdiel od Tirany aj závory, samozrejme mechanické, a k ním prislúchajúci závorári. Službu zrejme vzhľadom na počet vlakov veľmi náročnú nemajú.

 

Závory a závorár (21.9.2012, Lezhë) © Marek L.Guspan

 

Do Shkodëru sme dorazili s minimálnym meškaním 25 minút o 17.20. Na stanici je odstavených ešte viac osobných vozňov ako v Tirane. Sú rôzneho pôvodu - talianske, poľské a rakúske. Niektoré z nich už zjavne nepoužiteľné, i keď v albánskych podmienkach človek nikdy nevie. Nafotili sme si posun rušňa, staničnú budovu a nechali sa debatujúcimi železničiarmi nasmerovať na autobusovú stanicu. Čo keby niečo do Čiernej Hory predsa len išlo? Premávka v Shkodëri je podstatne redšia, ale pravidlá platia (resp. neplatia) rovnaké. Prechody pre chodcov sú zbytočná vec a chodci si ťažkú hlavu s prechádzaním cez cestu nerobia. Veď kruhový objazd je najlepšie prejsť krížom, čo najkratšou cestou.

 

Mrazenie v chrbte spôsobuje, keď tak robí mamička s kočíkom, ale ani tej sa nič nestalo. Vedenie mesta má takéto veci asi rovnako v paži, inak by predsa v strede kruhového objazdu nemohol vzniknúť parčík s lavičkami, ku ktorému nevedie žiadny prístupový chodník ani prechod pre chodcov. Autobusová stanica nemá žiadne označenie a najlepšie ju spoznáte podľa množstva taxíkov tam odstavených. Pani v informačnej kancelárii nám potvrdila, že posledný autobus naozaj odišiel o 16.00. Postup bol dohodnutý opačný ako ráno – albánskym taxíkom na hranicu a barským, ktorého je nutné privolať o hodinu skôr, aby sme na hranici zbytočne nečakali, domov.

 

S kočíkom sa to tiež dá! (21.9.2012, Shkodër) © Marek L.Guspan

 

Pokúšali sme sa dovolať „nášmu“ albánskemu taxikárovi, ale nedvíhal. Tak sme iba tak postávali a vyčkávali. Odmietli sme niekoľko ponúk aktívnych taxikárov za 40€, kým neprišiel ten pravý a neponúkol nám odvoz až do Baru za 35€. Nebolo čo riešiť. Zdržanie nastalo už iba na hraniciach, kde bolo tentoraz podstatne viac áut a tak sme si vystáli viac ako polhodinový rad. Taxík nás odviezol až pred náš penzión, kde sme dorazili už za tmy, ale s dobrým pocitom, že sa nám podarilo niečo o čom sme sa odvážili dovtedy iba snívať – zviesť sa albánskym vlakom.