Ako som sa vybral s lístkom SLOVAK 2013 za poznaním na hornú Nitru

2.9.2013 8:00 Ondrej Krajňák

Ako som sa vybral s lístkom SLOVAK 2013 za poznaním na hornú Nitru

Všetko má svoj začiatok i koniec. Na začiatku bol sieťový lístok a moje plány a na konci je koniec platnosti môjho lístka a hlava plná zážitkov. Za mesiac som absolvoval päť výletov po našich tratiach. Niekto si povie, že je to málo. Možno. Ale mám aj rodinu. Aj nejaké domáce práce. Aj iné záujmy. Som vďačný mojej rodine, že mi aj toto tolerovala. Prešiel som toho dosť. Iste. Dalo by sa aj viac.

 

 

 

 

Sú ešte miesta na Slovensku, na ktoré by som sa rád pozrel. Sú aj trate po ktorých by som sa ešte rád povozil. Ale snáď inokedy. Pri mojich putovaniach som naplnil ciele mojich minimálne troch koníčkov. S výsledkom som spokojný. Môžem povedať, že už som navštívil všetkých 138 slovenských miest. Cieľ je splnený. Aj keď mi chýba v albumu pohľadnica mesta Námestovo. V Námestove som bol pred dvomi rokmi autom. Ale bola nedeľa, pohľadnicu som nedostal. Železnicu tam nemajú, tak teraz pri mojich putovaniach som tam nebol.

Ale nevadí. Snáď ju raz nejako získam. Moja piata a konečne už posledná výprava za poznaním, namierená na miesta, kde som ešte nebol vlakom, ma tentoraz viedla na hornú Nitru. Cieľom tejto výpravy bolo previezť sa vlakom po trati 140 a 145. Všetky mestá ležiace na tejto trase, počnúc Leopoldovom, končiac Vrútkami, som už v minulosti navštívil a pohľadnice z nich už mám, ale vlakom som tieto trate celkom neprešiel. Len niektoré úseky. Najviac ma zaujímala trať 145. Táto trať bola vybudovaná v rokoch 1928 až 1931.

V dvadsať kilometrovom úseku z Hornej Štubne do Handlovej je päť tunelov a 67 mostných objektov. Najdlhší tunel je Bralský s dĺžkou 3011,6 metrov. Do roku 1940 to bol najdlhší tunel v sieti ČSD. Najdlhší viadukt je Pstruharský, má dĺžku 136 metrov. Najvyšší viadukt je Bralský, má výšku 27 metrov. Na trati je priemerný sklon 14,5 ‰ a celá polovica dĺžky trate leží v oblúkoch. Ale aby aj táto cesta bola okorenená návštevou nepoznaného mesta a zháňaním pohľadnice, rozhodol som sa odskočiť si aj do Šaštína.

Vyrážal som opäť nočným rýchlikom R 614 Zemplín s odchodom z Trebišova o 22:38. Opäť ma manželka odviezla do Trebišova na stanicu. Na stanici v Trebišove som si pozrel dianie. Ako vždy tu stál odstavený pantograf 460 040-9/039-1, pred ním okuliarnik 754 085-9. V šturci bola odstavená zamračená 752 026-5. Na konci slepej koľaje je aj tu dvojznakové návestidlo. Na rozdiel od tých v Žiline, alebo v Štrbe má spodná návesť namiesto skla iba plechovú výplň. Čiže ďalší dôkaz toho, čo som tu už raz v reportáži napísal, že dali, aké mali. Jak v Žiline, tak v Štrbe. Jednoočkové návestidlá zrejme nemali.


Návestidlo na narážadle v Trebišove © Ondrej Krajňák

Na posune som si všimol nejaký iný rušeň ako obvykle. Stál na ďalšej koľaji za koľajou obsadenou nákladným vlakom, takže som sa k nemu nemohol priblížiť, ale jasne som videl na jeho číslo. Bolo to číslo 742 001-1. Mňa veľmi zaujímajú prototypy a rušne s nízkymi číslami. Tak som neveril vlastným očiam. Ako sa sem dostal z Bratislavy? Ja som totiž dávno nesledoval dislokácie rušňov a tak som nevedel, že bol prevelený z Bratislavy do depa Humenné. A Trebišov obsluhujú rušne z depa Humenné. Nuž ale, došiel môj rýchlik a ja som musel nastúpiť.

V duchu som si zaumienil, že do Trebišova niekedy zavítam a tento rušeň si raz odfotím. A podarilo sa mi to hneď dva dni po výlete v Sečovciach. Bol tam s manipulákom obsluhovať vlečku Lesy. Môj rýchlik dotiahli stroje 754 035-4 a 032-1. Vystriedal ich peršing 163 108-4. V Košiciach potom gorila 350 017-0. Cesta ubehla v pohode. Do Košíc sme dorazili s desať minútovým meškaním. Pomalé jazdy. Ale v Košiciach sa to vyrovnalo, lebo je tu dlhá prestávka. Aj z Košíc do Trnavy som sa viezol celkom pohodlne. Dokonca som sa aj vystrel na sedadle a spal som až po Žilinu. Potom sa už vlak začal zapĺňať. Do Trnavy sme došli s 15 minútovým meškaním.

Meškanie mi nevadilo. Na prestup som mal dosť času. Prešiel som si stanicu a fotil, čo som videl. Svetla bolo málo. Bolo veľmi zamračené, nebolo ešte ani šesť hodín, takže svetelné podmienky slabé. Na poslednej koľaji boli odstavené dva súkromné stroje. Elektrický rušeň 241 001-7 s nápisom Constantin Grup. Neviem, akej výroby je tento rušeň, ale na internete som sa dočítal, že je to rumunská firma. Možno sa v komentároch dozviem viac. S ním spojený súkromný tranzistor 740 044-3. Bolo šesť hodín, keď tam zastavil IC 501 Tatran. Jeho príchod mal byť o 5.58. Už má dve minúty meškania a to je iba v Trnave.
 
Výpravca čakal na nástupišti v mieste, kde zastaví rušeň. Podal rušňovodičovi nejaký papier a po odkývaní vlakovým personálom chcel zdvihnúť výpravku, ale rušňovodič nebol pri okne na dverách, ale práve zaliezol do strojovne. Zberač sa sklopil. Zo strojovne sa ozvali nejaké prskania, ako keď strieľajú ističe. Rušňovodič ešte niekoľko krát vyšiel zo strojovne do kabíny, niečo tam opravoval a po niekoľkých minútach strčil hlavu do okienka na dverách a povedal výpravcovi, že je to už v poriadku a tak bol vlak o 6:08 vypravený. Koľko minút ešte nazbiera po Košice na pomalých jazdách?
 

IC 501 „Tatran“ pripravený na odchod z Trnavy © Ondrej Krajňák
 
Na prvé nástupište došiel z Kútov vlak Os 2601 s laminátkou 240 100-8 na čele. Rušeň odvesili a z opačnej strany zašla na súpravu laminátka 240 123-0, ktorá potom ťahala môj vlak Os 2602 o 6:26 do Kútov. A vlak bol týmto spôsobom otočený veľmi rýchlo. Načas sme odišli a načas sme aj došli do Šaštína. Nebo bolo stále pochmúrne. Nízka oblačnosť. Každú chvíľu hrozil dážď. Za takéhoto smutného počasia som sa pobral zo stanice do centra Šaštína na Námestie Slobody. Pri príprave akcie som volal na mestský úrad, či sa dá v Šaštíne vôbec zohnať pohľadnica.
 
Pani, ktorá zdvihla na sekretariáte primátora telefón, mi povedala, že pohľadnice predávajú iba v novinovom stánku na Námestí Slobody. Tak som sa tam vybral. Nejaký kilometer som zvládol za dvanásť minút. Stánok som si už doma našiel na Google, presne som vedel ako má vyzerať a kde ho nájdem, tak som šiel na isto. A pani v stánku mi povedala, že pohľadnice nemajú. Ale že ich majú v neďalekom papiernictve. Ostal som sklamaný z nepresnej informácie z mestského úradu. Urobil som pár záberov na námestí. Odfotil som rímsko-katolícky kostol svätého Jána Bosca z roku 1685 a zašiel som k papiernictvu. Bolo práve osem hodín.
 
Otváracie hodiny mali od ôsmej. Tu som si všimol, že v pondelok majú otvorené až poobede. A ja som chcel pôvodne tento výlet robiť v pondelok. Z rodinných dôvodov som ho presunul na utorok. Ej, ale dobre som urobil. To by som odtiaľ odišiel naprázdno. Pani prišla otvoriť až o 8.15. Neveľmi sa mi to páčilo, lebo o deviatej som mal byť na stanici a ešte som si chcel niečo v meste popozerať. Kúpil som pohľadnicu a presunul som sa na Kláštorné námestie. V rýchlosti som si pozrel a za nepriaznivých svetelných podmienok aj fotil národnú kultúrnu pamiatku – barokovú dvojvežovú baziliku Panny Márie Sedembolestnej a kláštor saleziánov Don Bosca.
 
Po tejto kultúrnej vložke som sa pobral na stanicu. Lenže môj vlak z Kútov meškal asi 15 minút. Tak som tam nečinne postával na stanici. Os vlak 2407 do Trnavy ťahala „laminátka“ 240 111-5. Postavil som sa k zadným dverám posledného (druhého) vozňa Bdgtmee a sledoval som trať. V Jablonici som fotil odbočku trate 117 do Brezovej pod Bradlom, na ktorej je už tiež osobná doprava zrušená asi desať rokov. V Jablonickom tuneli pracovali robotníci. Bol osvetlený. Stanica Smolenice má šesť koľají, ktoré zívajú prázdnotou. V Boleráze traťováci kosili v koľajisku burinu.
 

Likvidácia buriny v stanici Boleráz © Ondrej Krajňák
 
Ale v stanici Šelpice bolo odstavených dosť veľa vozňov. Zrejme správkové vozne do opravovní. Takto mi cesta rýchlo ubehla. V Trnave aj napriek zmeškanému príchodu som mal dosť času. Opäť som niečo pofotil. Napríklad R 605 Dargov, návestidlá v šturci tretieho a štvrtého nástupišťa, ktoré ma zaujali tým, že sú vysoké – stožiarové a jednoznakové. Dobre som sa najedol v bufete Albatros na stanici. Ďalej som pokračoval rýchlikom R 723 Vtáčnik do Prievidze. Odchod tohto vlaku z Trnavy je o 11:25. Na čele rýchlika bola laminátka 240 030-7. V Leopoldove ju vystriedal okuliarnik 754 084-2.
 
Po výmene rušňov v Leopoldove som sa presunul na koniec vlaku do posledného vozňa a zase som cez zadné prechodové dvere sledoval trať. Fotil som cez sklo odbočenie trate 141 na trať 140 v Zbehoch, aj rozdvojenie trate v Jelšovciach. Stanicu Topoľčany. Bol som prekvapený že v Partizánskom nie je stanica, iba zastávka. Žiadna výhybka, len traťová koľaj prechádza zastávkou popred staničnú budovu. Načas sme dorazili do Prievidze. Mal som aj tu dosť času na prestup, tak som hneď začal fotiť. Aj tu bolo pod mrakom a schyľovalo sa k dažďu, tak som neváhal a hneď som fotil všetko, čo som videl.
 
Blízko stavadla II pri depe, bola odstavená dnes už historická karkulka T 444.0055. Chcel som ísť k nej bližšie, ale zbadal som, že pri stavadle II stoja príslušníci pýšiaci sa hrdým sloganom „Pomáhať a chrániť“ nalepenom na svojich autách. Neverím, že by mi pomohli s fotením. Radšej som sa presunul pred stánky s občerstvením, ktorých je na stanici v Prievidzi neúrekom a dobre som sa ešte raz najedol. Práve som dojedol, keď som videl odchádzať zelené auto, tak som sa vrátil do koľajiska a pokračoval vo fotení.
 
Pred točňou stála motorečka 811 026-4, ktorá mala škaredo nabúrané čelo. Trochu aj druhé čelo. Usudzujem, že to bola zrážka s koľajovým vozidlom, nie s cestným vozidlom na priecestí, keďže má odrazený nárazník a obitý aj zadok.. Neviem, kde sa jej to stalo. Snáď sa tu niekto nájde, kto pozná osud tohto motoráčika. Vpravo od staničnej budovy stála aj skupina historických vozňov. Len čo som pofotil objekty môjho záujmu, začalo pršať. Neostávalo mi nič iné, len si sadnúť do pripravenej bagety 813 036-1, ktorá ma odvezie ako Os 5609 do Hornej Štubne. Odišli sme z Prievidze načas.
 

Môj vlak Os 5609 do Hornej Štubne © Ondrej Krajňák
 
Postavil som sa do prvého nástupného priestoru za kabínu rušňovodiča a sledoval trať. Na dverách nebola záclona, tak som pekne videl. Sklo bolo síce dymové, ale dalo sa pozerať na trať. Vonku už husto pršalo. Trať je zaujímavá, ale pomalá, rozbitá. Tu som už fotiť nemohol. Páčila sa mi zastávka Remäta situovaná v lese medzi tunelmi a hneď za zastávkou viadukt. Krásna príroda, len škoda, že už sa mi pokazilo počasie. V Hornej Štubni nás už čakala motorka 812 047-9 s ktorou som sa dostal do Vrútok.
 
Vo Vrútkach som mal mať asi dvadsať minút na prestup, ale keďže môj rýchlik R 609 Spišan meškal asi 15 minút, moja prestávka sa predĺžila. Krátil som si ju v staničnej krčme zvanej Výhrevňa pub. V krčme bolo niekoľko starých historických artefaktov zo železnice. Na stene dve svetelné návestidlá, kanvička na olej, koncový lampáš, staré telefóny a iné. Pofotil som si to, posedel, vypil pivo a dočkal sa svojho vlaku. Cesta do Košíc potom ubehla v pohode. Po Košice vzrástlo meškanie na 20 minút.
 
Ale mne už to bolo jedno. Môj výlet sa končil v Košiciach. Z Košíc som už pokračoval k domovu autobusom.
Čo dodať na záver celej tejto reportážnej série? Že ten sieťový lístok stál za to. ZSSK by mohla takéto akcie urobiť častejšie. Snáď vás moje reportáže nenudili. Ďakujem za diskusné príspevky, ktorými ste prispeli k mojim reportážam.
Odkazy:
  1. Letné sieťové cestovné lístky SLOVAK 2013
  2. Horná Nitra - Wikipédia
  3. Železničná trať Nové Zámky – Prievidza - Wikipédia
  4. Železničná trať Prievidza – Horná Štubňa - Wikipédia
  5. Šaštín-Stráže - Wikipédia
  6. Prievidza - Rušňové depo
  7. zdroje uvedené pod odkazmi v texte

Úvodná snímka: 751.128-0 v prievidzskom depe © Ondrej Krajňák

Galéria

Súvisiace trate

Súvisiace odkazy