Parné rušne zo stajne poľnohospodára

Žiaľ, dní takýchto atrakcií v bežnej prevádzke sú na celom svete spočitané. Technologický rozdiel dnešných normálne rozchodných tratí sa obrovskými krokmi vzdiaľuje od dôb, keď ešte tie dymiace čudá pravidelne ťahali vlaky. Preto sa zo dňa na deň zužuje rozsah tratí, na ktoré ešte kompetentné orgány vypustia tieto matuzálemi, aj keď sú často v lepšom stave ako v posledných rokoch ich riadnej kariéry. K tejto dileme sa pridáva aj ďalši faktor našej doby, keď už na verejných tratiach jazdia aj sukromní dopravcovia, preto aj majiteľ tratí bol nutení stanoviť cenu za použitie trate. Samozrejme všetci zúčastnení - žiaľ okrem nostalgických organizácii - pracujú pre profit, čo v preklade znamená, že kilometrovné stúpa do nebies, ktoré nostalgické, väčšinou občianske organizácie už nevedia zaplatiť, takže k nemalým nákladom udržania prevádzkoschopnosti parných lokomotiv sa pridávajú dosť často ešte väčšie náklady na poplatok za použitie tratí a na zabezpečenie jazdy.

V čisto trhovom prostredí to znamelo takmer úplný úbytok jazdy mimoriadnych parných vlakov a ak náhodou sa ešte podarí niečo také zorganizovať, náklady sú neuveriteľne vysoké. Preto všade na svete hľadajú riešenia.

O jednom z riešení chcem napísať zopár slov. V lete na ceste po Spojených štátoch v zapadlom mestečku v Ohiu som stretol dvoch zanietených farmárov, ktorí hodili kosu do žita, presnejšie do kukurice, stajňu trochu zateplili a v roku 1992 spolu s už zosnulým Genom Reickom kúpili prvú lokomotivu v dezolátnom stave za 8000 dolárov z pozostatku železničného múzea. Na mieste ju rozobrali a rozrezali, aby ju na malej dodávke vedeli po častiach presunúť na cca 300 km vzdialenú farmu. Otec a syn, John a Barney Gramling, začali v stajni skladať ich prvú lokomotívu. Čo sa dalo opravili, čo sa dalo nahradili a začali zbierať skúsenosti ako stavať lokomotívy.

 
Kúdoly dymu v Lebanone, Ohio

John predal nekonečné kukuričné polia okolo farmy, kde vlastne prežil celý svoj život. Barney pracuje ako strojár u jednej železničnej spoločnosti neďaleko Chicaga. Samozrejme, tam už parné stroje neboli a už aj starí majstri v nebi opravovali mašiny Sv. Petra. Barney a John sa musel učiť všetko od nuly.

John sa vyznal v poľnoshospodárskych strojoch, veď ich farma je veľmi ďaleko od civilizácie a stroje museli v sezóne deň aj noc pracovať, takže doma opravovali čo sa len dalo. Prvá malá lokomotiva s čislom 75 bola len dvojnápravová tendrovka, napriek tomu s neuveriteľnou húževnatosťou za takmer 13 rokov ju dokázali dať do pojazdného stavu. Barney rýchlo získal aj kvalifikáciu kotliara a pomerne liberálne zákony v štáte Indiana dovoľujú, aby sám výrobca vydával osvedčenia o spôsobilosti.

Gramlingovci spolu s Gene počas víkendov slúžili, ako to v USA býva zvykom, dobrovoľne a zdarma na rôznych muzeálnych železničkach v bližšom okoli – čo v mierke Nového sveta znamená asi rozlohu Čiech. Videli aj to, ako ubúda návštevnosť, keď spolok prevádzkujúci muzeálnu dráhu, nemá zaujimavé vozidlá, ku ktorým aj za oceánom patrí bezpochybne parná lokomotíva. Spolky zďaleka nie sú tak majetné, aby si si mohli zaobstarať parnú mašinu, nehovoriac o tom, že už veľmi ani neexistujú, a malých tendroviek na normálny rozchod bolo v Štátoch vždy mizivé množstvo. Malé hospodárne stroje, vhodné pre často veľmi zlý zvršok muzeálnych dráh, preto prakticky neexistujú.

V USA už aj najmladšia lokomotíva je viac ako 50-60 rokov stará, a navyše posledné parné stroje vyrobené za oceánom boli neuveriteľne veľké a výkonné. Také stroje sú absolútne nevhodné pre muzeálne železnice a ich prevádzka pre súkromné spolky je takmer nepredstaviteľná. Preto sa človek nediví, keď pozoruhodný, nedávno rekonštruovaný Challenger ročne ledva urobi niekoľko 1000 km.

 
#126 prechádza cez železničné priecestie

Zámožnejšie spolky hľadajú novšie parné lokomotívy v záhraniči (hlavne v Číne a v Európe), ostatným neostáva často nič iné, ako nejaká malá dízlová lokomotíva, ktorá však nepriťahuje návštevníkov v potrebnom počte. Tento fakt zbadali Gramlingovci a začali prenajímať svoju prvú lokomotívu. Po prvej sezóne v roku 2005 záujem veľmi narástol, preto už jedna lokomotiva pomaly nestačila. Gramlingovci začali zbierať zbytky malých parných lokomotiv, dokonca aj múzea si všimli ich výbornú prácu a nechali u nich rekonštruovať prvú lokomotívu zo zbierky múzea. Gramlingovci správne videli, že nie pôvod lokomotívy je rozhodujúci, ale jej spoľahlivosť a jednoduchosť. Preto už aj do prvej lokomotivy sa dostal brzdový system z aktuálnej dízlovej lokomotivy. Neskôr už zámerne týmto spôsobom stavali ďalšiu, teraz už trojnápravovú lokomotívu s číslom 126, ktorá bola vybavená moderným brzdovým systémom a doplnkami, ktoré už vedeli kde sa dali zohnať. A práca išla omnoho rýchlejšie, veď už mali vychodené dodávateľské chodníčky a mali už aj meno. Lokomotívy od roku 2010 sú pravidelne v prevádzke na rôznych dráhach vo východnej časti USA. Už aj tretia lokomotíva je takmer hotová.

Otec John si zaobstaral aj pekný karavan a spolu s manželkou Pat cestujú pravidelne s lokomotívami. Tak, ako hovori John, konečne na staré kolená uvidi rôzne kúty svojej vlasti. Počas farmárstva na to nikdy nemali ani čas, ani prostriedky. Dnes lokomotívy vozia s trailerom po diaľniciach, preto ich hmotnosť nesmie prekročiť 47 ton, lebo na prepravu takého nákladu v USA netreba špeciálne povolenie. Mašinu pristavia na trať muzálneho spolku, ktorý stroj objednal, a zaškolia lokálny personál na jej ovládanie. Stroj takto slúži na danej dráhe niekoľko týždňov a potom ide ďalej na ďalšiu adresu. John aj Barney sa už tešia na dokončenie 3. parnej lokomotívy s čislom 85, a potom sa budú venovať stroju ALCO s pojazdom B- 1´, s číslom 7. Všetky sú pomenované podľa lokomotív z kresleného filmu Tendrovka Thomas, ale samozrejme majú historicky správny náter a aj číslovanie.

“Ak raz budú všetky parné lokomotivy hotové, nájdeme vhodnú muzeálnu dráhu, kde predstavíme celý náš lokomotívny park," hovori Barney Gramling.

Už hľadajú miesto kde Gramlings Locomotive Works, ako honosne prekrstili stajňu v Indiane, predstavia celý lokomotívny park, ktorý len tak medzi riadkami je doplnený aj malou, vlastnoručne vyrobenou drezinou. Túto drezinu často používaju v náročnejších a dosť často neprístupných lokalitách na dopravu personálu, ale aj náhradných dielcov a stravy. Projekt je neuveriteľne úspešný.

Podľa záznamov malá lokomotíva s číslom 75 v roku 2004 urobila na koľajniciach 7100 míľ, na cestách 25000 míľ a prepravila viac ako 77000 cestujúcich!

Medzičasom Gramlingovci už nie sú jediní, kto stavia a prenajíma malé versatilné lokomotívy rôznym muzeálnym dráham a Európan sa čuduje, že aj v takom zapadlom mieste, ako je Lebanon v Ohiu dokážu cez víkendy naplníť tri trojvozové vlaky na cca. dvojhodinové okružné jazdy. Na muzeálnych dráhach personál v dobových uniformách dosť často veľmi vtipne zabáva cestujúcich, upozorní na zaujímavosti trate, zahrá na gitare alebo na fúkacej harmonike a samozrejme predstaví aj históriu trate, čo dosť často v USA bolo základným kameňom neskorších miest a usadlostí.

 
Pat a John Gramling, pred lokomotivou #75

Verme tomu, že Gramlingovci a ďalší budú ešte dlho vidieť v tejto činnosti fantáziu a tak aj náhodní turisti z ďalekých kútov sveta uvidia v USA parnú lokomotívu pod parou a s nezabudnuteľnými zážitkami sa vrátia domov z krajiny nevídaných možností.

Foto v titulke: #126 pred stajnou, kde sa narodila

Snímky sú z videa natočeného v lete 2013 v Lebanone, OH (c) E.Takács. Dve fotografie su od (c) Francisa Parkera zo sidla Gramling Locomotive Works, Indiana, počas slávnosti 70. narodenin Johna Gramlinga.