Severná Kórea 2016 – tam, kde už 63 rokov bojujú za svetlejšie zajtrajšky (2. diel)

 
Železiarne sú už poväčšinou mimo prevádzky, prístavy však funguju a aj železnice boli už opäť funkčné po rozsiahlych zosuvoch pôdy na začiatku jesene. Domáci nás prekvapili aj s dvomi parnými lokomotivami.

Jednu z nich - priemyselnú tendrovku s pojazdom 1-C-1 s číslom 1319, sme mohli vidieť na koľajisku oceliarne, kde posunovala nákladné vagóny. Lokomotíva bola opäť vo vynikajúcom stave, napriek tomu, že bola pridelená oceliarni. To bolo vidieť jedine na posádke, ktorá nemala takú perfektnú uniformu, ako železničiari štátnych železníc.

Lokomotíva č. 6628 na koľaji do prístavu. © Eugen Takacs

Stroj č. 6628 s pojazdom 1-D-1 čakal na nás na stanici Chongjin a odtiaľ ťahal vagóny jednak cez dlhý most nad zálivom, jednak do jedného z prístavov. Žiaľ, okrem stanice a mostu sme inde nenašli vhodné, fotograficky zaujímavé miesto. Pred prístavom sme sa hádali o centimetre, kam môžeme ísť a kam už nie, aby sme mohli lokomotívu voľajako odfotiť.

Táto mašina bola čerstvo opravená (údajne slúžila predtým v nejakom cukrovare), preto boli pomerne veľké problémy s chodom mašiny, alebo posádka nebola pripravená patrične. Už do prístavu došli s veľkým oneskorením a dokonca hrozilo, že pár sto metrov od prístavu rušeň ostane kvôli netesnosti definitívne stáť.

Ďalší pravdepodobne prestavaný stroj, neznámeho pôvodu. © Eugen Takacs

V meste bola pomerne veľká zima, ale celkom čistý vzduch. Okrem toho sme sa mohli previezť aj trolejbusom v centre mesta a odfotiť aj Tatra električku na kraji mesta.

Autobus nás potom opäť zobral na letisko, kde sme pokračovali s AN-24 do mesta Hamhung. Tu sme pristáli na vojenskom letisku, prestúpili do autobusu a išli sme do pobrežného strediska Hungnam. Cestou sme navštívili továreň na umelé hnojivá, ku ktorej vedie úzkorozchodná elektrická dráha. Žiaľ, jazdí len v čase striedania zmien, takže sme vlak ten deň nevideli.

Ubytovali nás v Majong resorte, čo je obrovský luxusný hotelový komplex, priamo na piesočnatom brehu Pacifiku. Zase okrem nás hostia v hoteli neboli. V obrovskej, prekrásnej reštaurácii naša skupinka obsadila asi 3 stoly. Po výbornej strave sme ešte dlho sedeli v bare a preberali dovtedajšie dojmy. Ráno nás prekvapila skupina ľudí, ktorí s metlami a hrablami upravili dlhú piesočnatú pláž... v novembri...

Po raňajkách sme sa ponáhľali k fabrike, aby sme zastihli elektrickú železnicu a trolejbusy. Ako podmienku tejto mimoriadnej akcie naši hostitelia požadovali navštíviť letné sídlo bývalého korejského cisára. Areál sme prebehli v olympijskom rekorde, lebo už o 9:20 h mal príchod úzkorozchodný vláčik. Až vtedy človek zbadá, ako málo času má v takom nabytom programe a tak veľkej kajine.

Elektrický úzkorozchodný vlak. © Lindsay Rickard

Úzkorozchodka prišla načas, elektrická 4-nápravová žlto-červená lokomotíva so 4 vagónmi išla do fabriky. Na naše veľké prekvapenie aj neohlásený protivlak sa objavil o pár minút neskôr. Takže sme naplnili naše čipy a mohli sme pokračovať do Pyonyangu.

Autobus odtiaľ po necestách pokračoval do mesta Wonsan - asi tretieho najväčšieho v krajine. Opäť nás v ňom vítali čisté ulice, trolejbusy a neodmysliteľné sochy vodcov, kde - ako inak - sme museli vyjadriť našu vďaku, že sme mohli mesto navštíviť.

Potom sme zašli na starú železničnú stanicu, ktorá je dnes už múzeom. Sem prišiel Kim Il Sung v roku 1945 so svojimi partizánmi, aby oslobodil Kóreu od japonských okupantov. Vedľa stanice v jednej hale je aj japonská lokomotíva č. 3 a jeden vozeň - pravdepodobne ich používal veľký vodca. Žiaľ priestor je dosť tesný na fotenie.

Odtiaľ hlavné mesto je vzdialené 260 km, z čoho podľa mapy je 220 km diaľnica, čo podľa kórejských predstáv znamená jednu, miestami až 6-prúdovú cestu bez označenia a vo veľmi zlom stave, takže viacerí dostali morskú chorobu od nadskakovania autobusu. Inak cesta vedie prekrásnou prírodou s veľkými horami, množstvom tunelov, lyžiarskymi strediskami, avšak ledva sme dosiahli rýchlosť 50 km/h.

Takže po 4,5 hodine cestovania sme konečne dorazili do Pyongyangu. Ihneď po príchode nás privítal monument zjednotenia, ktorý má vyjadriť snahu zjednotiť národy na kórejskom polostrove.

Monument zjednotenia. © Eugen Takacs

Ešte nám ostal čas na návštevu vojenského múzea. Opäť išlo o neuveriteľný stavebný komplex s internými a externými exponátmi. Škoda, že vo vnútri nám bolo zakázané fotografovať. V sálach na viacerých poschodiach sme mohli vidieť vojenskú históriu kórejského národa.

V najnovšej kruhovej budove s priemerom cca 60 m a výškou cca 5 poschodi je obrovská dioráma s viac ako 10 000 postavami a veľmi vierohodnou maľbou na stenách. Návštevníci sedia na strednej, priemerom cca 26 m veľkej točni a takto získajú prehľad o celej histórii v poňatí ich staviteľov.

Nasledujúci deň bol našim posledným v Kórei. Ráno nás zobrali na blízku stanicu, odkiaľ nás medzinárodný vlak kórejských železníc zobral do Číny. Ako inak, aj teraz sme mali rezervovaný vagón. Po približne 4 hodinách sme dorazili do pohraničnej stanice Sinuiji, kde na nás čakala zdĺhavá colná kontrola. Hlavne kontrolovali naše kamery, avšak nakoniec prehliadka prešla hladšie, ako sme očakávali a po cca 2,5 hodine sme dostali naspäť naše pasy a vlak pokračoval na druhú stranu pohraničnej rieky - na čínsku stranu.

V čínskom Dandongu nás privítala moderná stanica s čínskymi CRH rýchlovlakmi, ktoré však odtiaľ nepremávajú priamo do Pekingu, preto sme museli ostať v našej konvenčnej súprave. Naša kórejská expedícia skončila. Všetci sme si odnášali veľa silných dojmov a tisícky fotografií, ktoré zachytili všetko, čo sme len smeli a čo nám hostitelia mohli ukázať v Severnej Kórei v roku 2016.

Školské plagáty. © Eugen Takacs

Miestami som získal dojem, že nám chcú ukázať viac, než aká je skutočnosť, a žiaľ, kvôli jazykovej a prirodzenej bariére, ako cudzinec, nemôže človek získať iné informácie, ako tie dávkované oficiálne.

Inak ako v iných ázijských krajinách, tu som získal dojem, že domáci sa boja cudzincov. Počas našej cesty ani raz sa nestalo, že nejakí domáci, okrem našich sprievodcov, by chcel s nami hovoriť. Aj naše skromné darčeky – obrázkové železničné časopisy, pohľadnice atď. – nám boli odovzdané nepriamo cez našich sprievodcov.