Severná Kórea 2016 – tam, kde už 63 rokov bojujú za svetlejšie zajtrajšky (1. diel)

Okrem nás na palube bola ešte jedna menšia skupinka z Talianska a zbytok veľkého lietadla bol prázdny. Ako sme potom v Pyongyangu zbadali, chýbajucich pasažierov kompenzovali nákladom a stovky krabíc vyšli medzi našimi kuframi na transportéri.

Colná a pasová kontrola bola pomerne zdĺhavá a aj tlmočníčka miestnej cestovnej kancelárie musela zasahovať pri colnej kontrole. Colníci boli hlavne zvedaví na naše časopisy, ktoré sme priniesli z celého sveta, hlavne so železničnou tematikou. Nakoniec všetko zapisali, ale všetko nám aj vrátili.

Z moderného prázdneho letiska nás autobus bral na hotel. Celou cestou pršalo a zástupcovia lokálnej cestovnej agentúry KITC v autobuse nám vysvetlili "pravidlá hry" počas nášho pobytu a hlavne, čo a ako smieme fotografovať. Z týchto pravidiel sa rysovali aj určité konflikty, ale to sa dalo aj očakávať v skupine, kde každý mal niekoľko super fotoaparátov a videokamery.

Hlavné mesto aj v daždi spôsobilo na mňa celkom pozitívnym dojmom. Ulice boli čisté a v poriadku a verejná doprava bola takmer výhradne elektrická, tj. s trolejbusmi a električkami. Počas viac ako 30 minút dlhej cesty z letiska som videl jediný mestský autobus Karosa s dieslovým motorom. Aj osobných aut bolo málo, čo sme však videli boli autá vyššej strednej kategorie a vyššie, väčšinou veľké SUV vozidlá. Na druhej strane na zastávkach boli dlhé fronty čakajúcich pasažierov.

Hlavná stanica v Pyongyangu. © Eugen Takacs

V celom meste boli len korejské nápisy, takže cudzinec sa veľmi ťažko orientuje, ako sme sa neskôr dozvedeli, ani bez doprovodu na to nemá šancu. Náš prvý hotel bol luxusný Hotel Koryo, s dvomi 44-poschodovými vežami a na naše prekvapenie okrem nás v hoteli hosťa sme nevideli. Hotel bol v strede mesta cca 300 m od centrálnej stanice.

Pred ubytovanim autobus ešte sa zastavil na hlavnom námestí hlavného mesta, kde sa odohrávajú veľké štátne slávnosti. Na jednom konci námestia je ústredné kulturné stredisko v ázijskom štýle, na druhom konci námestia je rieka a na druhom brehu toku je pilon JUCHE hlásajúci ideológiu Kim Il Sunga.

Už prvý dojem z hlavného mesta bol celkom pozitívny. Nežné pohlavie bolo celkom pekne oblečené a aj tváre a postavy boli krajšie, než ako som zvyknutý z ázijskych štátov. Fotografie z námestia aj v daždi vyšli celkom dobre a skupina nakoniec bola celkom spokojná s prvým dňom.

Mesto bolo úplne zničené počas kórejskej vojny a preto de facto sa muselo úplne "z gruntu" postaviť. Kórejčania zvolili veľmi moderný štýl, takže mesto vyzerá skoro ako niektorá moderná metropola na strednom východe s obrovskými stavbami, ale aj monumentmi vládnúceho režimu. Ako sme sa neskôr mohli presvedčiť, nie sú to žiadne potemkinovske stavby, ale seriózne budovy z veľmi kvalitných materiálov a takmer bezchybnou prácou. Nielen naše hotely, ale aj všetky budovy, ktoré sme mali možnosť navštíviť (stanice, letisko, múzea, metro atď) boli veľmi slušne a náročne stavebne vyhotovené.

Ako sme sa dozvedeli od našich sprievodcov, ľudia tu dostanú zadarmo byty, základné oblečenie a stravu, a údajne tie byty nie sú malé. To jednotné oblečenie sme mohli vidieť hlavne mimo veľkých miest, kde všetci mali akési khaki uniformy a kedže bola pomerne tuhá zima, tak sme obdivovali aj hrúbku odevu, čo mali všetci na sebe - od poľnohospodára cez policajta až po železničiarov.

Jedna zo staníc metra. © Eugen Takacs

Hlavné mesto má asi 2 milióny obyvateľov. O ich pohyb sa stará metro s dvomi linkami, 4 trate električiek a niekoľko liniek trolejbusov. Údajne bežní turisti nesmú do vozidiel metra. My sme mohli navštíviť najkrajšie stanice metra (v moskovskom stýle), a aj zviezť sa 6 staníc spolu s domácimi jednou linkou. Ako vozidlá sú použité čínske súpravy spolu so súpravami vyradenými z Berlína.

V modernejších vozidlách boli veľké obrazovky signalizujúce miesto pobytu súpravy a na druhých obrazovkách bežal nejaký televizny program – všetko však v kórejštine, preto cudzinec nevedel vôbec o čo ide. Naštastie na staniciach sú veľké elektronicke panely, kde možno zistiť trasu do cieľa a potom stačí len počítať stanice.

Električková sieť je najnovšia v hlavnom meste, prevádzka bola zahájená v roku 1992 s električkou z Tatra Smichov s čislom 1001. My sme mali šancu sa zviezť práve s tou ozdobenou električkou na jednej zo slávnych promenád mesta. Naša jazda viedla až k centrálnej stanici. Všetky električky v meste pochádzajú z niekdajšej fabriky Tatra Smíchov (ČKD), aj keď nie priamo z Československa, ale kopa električiek z produkcie Tatra Smichov sa sem dostala z Nemecka, kde ich vyradili z prevádzky. Tak sme tu mohli vidiet električky z Drážďan, či Lipska, atď.

Pred stanicou sme potom prestupili na historický kĺbový trolejbus domácej produkcie s číslom 903. Bola to pomerne jednoduchá konštrukcia, avšak vo výbornom stave, niekedy z 1960tych rokov. Neskôr sme mohli vyskúšať aj novší model 70, ktorý nebol kĺbový a mal podobné črty ako naše RTO autobusy. Čo ma trochu prekvapilo, že pohon trolejbusov bol oveľa tichší, ako to máme v ušiach u nás, nie tak zberače, ktoré robili nesmierny hluk. Zrejme tam sa šetrilo s materiálom. Na uliciach sme videli ešte zopár trolejbusov na údržbu a aj jeden Ikarus trolejbus.

Kĺbový trolejbus z kórejskej produkcie. © Eugen Takacs

Naša prvá cesta z Pyongyangu viedla na severozápad do mesta Hyangsan cca 160km od hlavného mesta. Tu nám agentúra zabezpečila mimoriadny vlak, žiaľ nie celkom podľa našich predstáv, na čele so sergejom – lokomotívou zo ZSSR, u nás známou ako T 679.1 alebo v Maďarsku ako M62, či u DR ako V200. Tieto stroje sa dostali do Kórei tiež ako stroje z druhej ruky od dráh z Európy (z Nemecka, Poľska, ale aj zo Slovenska). Vzhľadom na nedostatok nafty a náhradných dielcov bol v Kórei veľký počet z nich prerobený na elektrický pohon so zberačmi.

Ako vozne do súpravy boli zaradené bývalé švajčiarske vagóny od spoločnosti BLS. Údajne kórejské železnice už nemajú pojazdné vagóny z domácej výroby pre mimoriadne vlaky. Naša skupina však neprecestovala tisicky kilometrov, aby potom v Kórei jazdila vo švajčiarskych vagónoch..

V Hyangsane sme plánovali vidieť aj prvú parnú lokomotivu. Žiaľ situáciu trochu prepísal osud vo forme neočakávaného vládneho vlaku, na ktorý pod dohľadom vojakov sme museli skoro 4 hodiny čakať na stanici Oyang asi 50 km od cieľovej stanice. Po prechode vládneho vlaku, ktorý sme nesmeli fotiť, vojaci odišli a na mieste sme okamžite poprosili posádku parnej mašiny, aby pre nás urobila malý posun na stanici s nákladnými vagónmi. Tak sme získali aspoň autentické fotky parných vlakov. Do Hyangsanu totiž ešte bolo ďaleko a hrozilo, že tam nedôjdeme pred západom slnka.

Parný rušeň č. 163 posunuje v Oyangu. © Eugen Takacs

Naša prvá parná lokomotiva bola ako všetky ostatné japonského pôvodu s číslom 163 a s pojazdom 1-D-1. Nielen mašina, ale aj posádka bola vo vynikajúcom stave. Personál vo vzornej šedej uniforme s bielymi rukavicami pracovala na vyleštenom stanovišti. Našťastie na stanici bolo dosť autentických vagónov, čiastočne naložených, takže posun bol veľmi realistický.

Na staniciach po ceste sme videli kopu zaujimavých konštrukcií, hlavne prerábané bývalé dieslové lokomotivy, a to nielen Sergeje, ale napríklad aj Ganzy DVM4 a iné ťažko identifikovateľne konštrukcie.
 
Po hodinovom posune sme pokračovali do Hyangsanu. Tam sme navštivili Pohyon Temple komplex, čo je park viac ako 20 chrámov a pagôd. Veľká väčšina tisicročných stavieb bola tiež zničená vo vojne, ale takmer všetky stavby boli medzičasom aj s cudzou pomocou postavené znovu. Odtiaľ neďaleko nás čakal supermoderný hotel Hyangsan s interným 50 m dlhým bazénom s barmi a reštauráciami a veľmi peknými a luxusnými izbami. Škoda, že sme tu strávili len jednu noc. Ako inak, ani v tomto hoteli okrem nás iní hostia neboli. Hotel leží v Magických horách, kde údajne viac ako 6000 vrchov je vyšších ako 1000 m. Z mesta Hyangsan sme toho veľa nevideli, údajne je tam nejaká vojenská základňa, preto sme mohli fotiť len na uzavretej stanici.

Stavadlo pod holým nebom v Hyangsane. © Eugen Takacs

Po návrate do hlavného mesta sme mohli pokračovať v prehliadke mesta, dokonca nám bolo povolené zastaviť sa v dvoch suvenírshopoch, kde predávali hlavne CD, knihy, známky a revolučné, rukou maľované plagáty. Počasie bolo trochu lepšie, tak aj fotky z mesta vyšli lepšie.

Druhý deň ráno sme videli, ako na každom rohu tancovali skupiny dám na reprodukovanú hudbu a takto povzbudzovali pracujúci ľud k vyšším výkonom v práci. Navštívili sme aj múzeum kórejskeho priemyslu. Zase, ako inak, išlo o obrovský komplex s tuctom budov, v každej je sústredená výstava pre danú priemyselnú oblasť.

Nás v prvom rade zaujímala výstava ťažkého priemyslu, kde boli vystavené niektoré železničné exponáty z kórejskej produkcie. Napríklad kópia Sergeja, ktorý bol v prevádzke zaradený pod číslom 8000. Údajne boli postavené dva kusy. Jeden, s č. 8002, stojí v múzeu, druhý údajne rozobrali alebo prerobili na elektrické napájanie.

Lokomotívy č. 4054 a 8002 v múzeu. © Eugen Takacs

Vedľa Sergeja, ktorý je v kórejskej verzii o 30 ton ťažší, stojí aj jedna elektrická lokomotíva a za nimi niekoľko vagónov, a tiež jeden štvorpodvozkový obrovský nákladný vozeň. Také sme videli aj na staniciach.

Podľa neoficiálnych údajov najmenej 44 lokomotív typu M62 (Sergej) videli na koľajovej sieti kórejských železníc (medzi nimi aj 3 kusy zo Slovenska), iné zdroje zas uvádzajú omnoho vyšši počet na papieri do DPRK predaných mašín. Len nemecké štatistiky uvádzajú 31 kusov ex DB 220, a aj slovenské štatistiky hovoria o 6 strojoch radu 781 exportovaných do DPRK. Od PKP a od MÁV sa tiež dostali stroje do tejto ázijskej krajiny, nikto však nevie, kde sa nachádzaju. Voľný pohyb cudzincov v DPRK nie je povolený a preto ťažko sa dá zistiť, kde uvedené lokomotívy sú.

Podľa oficiálnych údajov najmenej 21 strojov prerobili na elektrickú trakciu a tieto sú zaradené pod číslom 1.5-XX. Jedna z lokomotív, kde sa nedá určiť originál, dostala číslo 0309. Boky sú jednoznačne zo sergeja, avšak ani čelo, ani podvozky nie. Dokonca sme mali šťastie ten stroj vidieť. Z domácich prameňov sa technické udaje získať nedajú, lebo v tej krajine je zvykom, že všetko je vyrobené lokálne pod taktovkou aktuálneho vodcu.

Medzi exotickými strojmi nájdeme aj elektrický rušeň č. 0311, ktorý vznikol rekonštrukciou z typu Ganz DVM4. © Bernd Seiler