Zemianska Olča

Železničná stanica Zemianska Olča leží na jednokoľajnej neelektrifikovanej trati ŽSR č. 131 Bratislava-Nové Mesto - Komárno.
Poloha budovy : vľavo, v smere od Bratislavy

Z histórie obce

Obec sa po prvýkrát spomína roku 1264 v listine Belu IV., ktorý ju daroval premonštrátom zo Žitného ostrova, pod menom Oucha et alias Oucha (Olča a druhá Olča). Druhou Olčou bude pravdepodobne Vonchova dedina, zrejme neskoršia Pustá Olča. V roku 1360 sa obec spomína pod menom Olcha, v roku 1460 ako Nagholcha, v tom čase bola majetkom kláštora na Panónskej hore. Od roku 1550 bola majetkom mnohých zemianskych rodín. V roku 1753 je obec zapísaná v podobe Oltsa, roku 1774 Nemes Oltsa, 1786 Nemesch Olcscha, 1808 Nemes - Olcsa a od roku 1920 Zemianska Olča.

V chotári obce a jej širšom okolí jestvovali viaceré obce, ktoré buď zanikli, alebo splynuli so Zemianskou Olčou. Pustý Lögör sa ako obec po prvýkrát spomína roku 1268 v podobe Lugur, v roku 1297 rábsky župan Mikuláš vrátil naspäť rybník ostrihomskému kanonikovi a jeho súrodencom, od roku 1387 patrila obec hradu Komárno. V časoch tureckých vojen spustla, ako obnovená samota sa spomína roku 1676 a patrila mnohým zemanom. V polovici 19. storočia splynula so Zemianskou Olčou. Marokháza (majer) bol kolískou rodiny Marokháziovcov a podľa nich bola aj pomenovaná. V roku 1692 tu boli zemepánmi Andrej a Katarína Pesthyovci a Juraj a Anna Kovacsicsovci, neskôr samota patrila Zichyovcom. Malý Tôň sa po prvýkrát spomína roku 1168 a obec sa rozprestierala pod úpätím Malotônského kopca. Vršok dnes pretína hlavná cesta z Bratislavy do Komárna, po jej ľavej strane sa donedávna nachádzali zvyšky malého románskeho kostola z 13. storočia, ktorý navštevovali aj obyvatelia Zemianskej Olče, lebo svoj vlastný kostol nemali.
Pustá Olča sa spomína v roku 1264 ako Vonchova dedina v listine Belu IV. a bola jednou z dvoch Olčí. V polovici 19. storočia splynula so Zemianskou Olčou. Vösthü zanikla v časoch tureckých vojen, spomína sa roku 1581 a patrila Sigmondicsovcom, Nagyovcom, Maizinovcom. Chotárny názov zachováva jej pamiatku. Samud ležala pri Zemianskej Olči v miestach chotárnej časti Faluhely. Podla tradície tu stála jedna z Olčí a nie Samud, ale môže ísť i o obidve obce. Po orbe možno aj dnes jasne vidieť polohu obce: zem na miestach domov má inú farbu ako pôvodná pôda.
Súhrnne teda možno konštatovať, že dnešná Zemianska Olča vznikla splynutím dvoch Olčí, z ktorých jedna Olča ležala v strede dnešnej obce už v 10. storočí, alebo tu bola vystavená nová Olča. Druhou Olčou bola spomínaná Vonchova dedina, neskoršie Pustá Olča. Toto mohla byť veľmi stará obec, možno stála už pred 10. storočím. Dokazuje to aj tunajší nález staromaďarského jazdeckého pohrebiska z 10. storočia. Rozvoj obce a jej úpadok ovplyvňoval aj vývoj okolitých osídlení a ich úpadok spôsoboval zrejme rozvoj Zemianskej Olče. Preto s ňou splynuli aj spomínané obce, majere či usadlosti tak, že obec už na začiatku 19. storočia začala nadobúdať svoju dnešnú podobu. Vývoj Zemianskej Olče