Modelové koľajisko SPŠD v Trnave

V súčasnosti tieto odbory postupne zanikajú z dôvodu nezáujmu mladej generácie o prácu na železniciach (oveľa zaujímavejšie je pre nich pracovať vo finančníctve, práve a pod., ale to sem už nepatrí).

Kto má prehľad v stredných a vysokých školách zameraných na železničné profesie na Slovensku, istotne pozná aj modelové koľajiská, ktoré tieto školy majú. Pritom sú „ukryté“ pod názvami ako „trenažér“, „dopravné laboratórium“ a pod. Vo všetkých prípadoch však ich vznik a určenie boli rovnaké – ukázať študentom a žiakom prevádzku na železnici v „malom“, s možnosťou zácviku na simulovaných zabezpečovacích zariadeniach alebo spôsobu prevádzky v staniciach a na trati.

Paralelne s tým sa vo väčšine prípadov pri týchto koľajiskách „uživili“ aj železniční modelári, ktorí v rámci krúžkov alebo svojho voľného času dotvárajú krajinu alebo zapožičiavajú svoje modely na prevádzkovanie vlakov. V niektorých prípadoch vzniklo takéto koľajisko práve vďaka nadšeniu modelárov.

Po veľmi známych koľajiskách ako na Žilinskej univerzite (ex. VŠDS), SPŠD v Košiciach, prípadne SOUŽ v Trenčíne vzniklo v roku 1997 modelové koľajisko aj na SPŠD v Trnave. Je potrebné však spomenúť, že nešlo o prvé koľajisko. Počas predchádzajúcej histórie školy vzniklo aj laboratórium, kde sa umiestnili elektromechanické SZZ + traťové, reléový panel a ďalšie ukážkové a simulačné prístroje (ale bez modelovej železnice). Istého času bolo v prevádzke modelové koľajisko vo veľkosti N (1:160), ktoré na paneli približne 1,5 x 0,8 m tvorilo dvojitý ovál s niekoľkými koľajami v staniciach. Tiež to bolo aj malé koľajisko vo veľkosti HO, z ktorého sa do deväťdesiatych rokov dožilo niekoľko vozňov a rušňov. V uvedenom období sa podarilo nájsť ešte aj skriňu elektrického rušňa E 499.0 „bobiny“ vo veľkosti „O“ značky MERKUR.

Darovanie malého koľajiska (cca 1,2 x 1 m) vo veľkosti HO škole vytvorilo spolu s pôvodnými vozidlami veľkosti HO základ pre nové koľajisko v mierke 1:87. S jeho výstavbou sa začalo v roku 1996 v elektronickom laboratóriu za účasti modelárov z radov študentov školy združených v modelárskom krúžku vedených zástupcom riaditeľa školy Ing. Petrom Papíkom.

Pôdorys koľajiska bol navrhnutý v tvare písmena „L“ (3200x2500x1400x1100 mm) -podľa priestorových možností laboratória. Ďalej sa postupovalo podľa finančných prostriedkov krúžku – inak povedané, čo bolo poruke, to sa použilo. Na starých elektrostoloch a laviciach sa umiestnili stará tabuľa a tablá, ktoré vytvorili tvrdú podložku, že po nej bolo možné stúpať celou váhou osoby. Na takto pripravený základ sa prilepila hobra – opäť zo starých násteniek a tabiel. Značne to stlmilo hluk (korok bol v tej dobe pre krúžok finančne nedostupný, pretože sa v starom sklade školy nenachádzal...). Štrkové lôžko sa vytvorilo z viacvrstvového papiera posypaného farbenými pilinami prilepenými lepidlom na tapety. Koľaje sa použili v značnej miere pôvodné firmy PIKO (+4 výhybky s elektromagnetickými prestavníkmi). Nové profilové flexibilné ROCO HOBBY LINE sa použilo predovšetkým na trati. K navrhnutej koľajovej schéme bolo potrebné zakúpiť ešte 2 výhybky ROCO HOBBY LINE s elektromagnetickými prestavníkmi. Krajina bola uvažovaná vytvorením polystyrénového terénu s trávnatým aj pilinovým posypom, bola však ponechaná na postupné tvorenie závislé od finančných možností.

Uvedené množstvo prác postačovalo na vytvorenie podmienok výstavby reléového staničného zabezpečovacieho zariadenia a autobloku ako praktických maturít troch študentov. Vzhľadom na predpokladanú náročnosť navrhnutia, postavenia a sprevádzkovania uvedených zariadení, ktoré museli byť v prevádzke do apríla 1997 (a ktoré vyžadovali mať potrebné súčiastky) naviac ešte s prihliadnutím na dostupné financie, bola ako prvá etapa koľajiska navrhnutá trojkoľajná stanica s dvomi koľajami dopravnými, jednou priebežnou koľajou manipulačnou a dvomi koľajami slepými. Takéto usporiadanie umožňovalo do budúcnosti zdvojkoľajnenie trate alebo napojenie prípojnej trate, postavenie depa alebo vlečky a na trati vybudovanie ďalšej stanice (aj keď uvažovanej iba ako výhybne). V stanici bola navrhnutá reléovka s tlačítkovou voľbou a na trati trojznakový obojsmerný automatický blok. Keďže na ďalšiu stanicu alebo aspoň výhybňu neboli financie a ani študenti, musel byť autoblok postavený na trati medzi jednou stanicou (je to praktický nezmysel, ale na realizáciu funkčnosti zariadenia to nemalo vplyv).

S prihliadnutím na technické možnosti zariadení, ktoré boli k dispozícii a vyžadovali nákup minima súčiastok, bol pre reléovku zvolený systém starej telefónnej skrine, do ktorej bolo možné umiestniť cca 150 telefónnych relé (použilo sa 129 relé). Takže si zariadenie označené „RSZZ-M97“ skutočne zaslúžilo prezývku „reléovka“. Na reléovú skriňu sa umiestnila drevená plochá skrinka s odklopnou vrchnou časťou, kde sa umiestnili ovládacie tlačítka a priesvitky z LED diód. Keďže koľajové obvody pre umožnenie jázd ľubovolných modelových vozidiel štandardného dvojkoľajnicového jednosmerného systému 12 V neboli jednoduchou záležitosťou (a najmä nie lacnou), zvolil sa vtedy moderný systém počítačov náprav (aspoň na Slovensku to bola „novinka“ aplikovaná v prvej polovici deväťdesiatych rokov firmou Siemens na trati Nové Mesto nad Váhom – Myjava), založený však na princípe infračervených LED diód a fototranzistorov umiestnených po stranách koľaje. Ako počítače sa použila TTL logika s obvodmi MH74193, ktoré v párových dvojiciach umožnili napočítať v úseku až 255 náprav, čo prakticky nebolo možné dosiahnuť. TTL logika bola umiestnená v samostatnej skrinke na plošných spojoch. Napájacie zdroje boli použité laboratórne, ktoré sa používali k bežným meraniam.

Zapojenie prestavníkov ROCO bolo upravené paralelným zapojením jednotlivých cievok k „párovým“ výhybkám PIKO (koľajové spojky). Nemali totiž koncové vypínanie a cievky boli spojené jedným vodičom spoločne. Návestidlá sa použili svetelné typu AŽD 70 od firmy HOSAM, ktoré sa čiastočne upravili aj na samotnom návestidle, ale najmä na pätici, ktorá sa nahradila prevŕtaným integrovaným obvodom, čím bolo možné drôty od svetiel priviesť k pinom integrovaného obvodu a umožniť tak ľahkú manipuláciu s návestidlami v krajine koľajiska, resp. ich výmenu. Koľaje mali jednu koľajnicu vodivo neprerušenú v celej dĺžke, druhá slúžila na vytvorenie elektricky izolovaných úsekov na odstavovanie hnacích vozidiel. K napájaniu a ovládaniu slúžil najskôr jeden priemyslový zdroj FZ1 (firmy PIKO). Umožnilo sa tak ovládanie vozidiel nezávisle od zabezpečovacích zariadení, takže „rušňovodič“ si musel byť vedomý svojho konania. Taký „výpravca“ zas musel reagovať aj na prejdenie vlaku okolo vchodového návestidla ukazujúceho návesť „STOJ!“ a pod. Zabezpečovacie zariadenie totiž kontrolovalo obsadenie úsekov, „rezanie“ výmeny a iné podľa skutočnej reléovky.

Reléovku RSZZ-M97 aj autoblok AB3-M97 sa podarilo v termíne dokončiť, aj keď modelová krajina, ktorá ešte zďaleka nebola dokončená, nepridávala na vzhľade koľajiska. Následne sa ďalšie roky koľajisko dopĺňalo, reléovka aj autoblok upravovali (napr. náhrada relé TTL logikou, počítačmi atď.), takže ďalšie ročníky mohli tiež vykonávať praktické maturitné skúšky ukážkou rôznych zariadení na modelovom koľajisku.

Pohľad na fotografie koľajiska ukazuje jasný kontrast s inými modelovými koľajiskami, kde sa modelári snažia o vytvorenie dokonalej zmenšenej krajiny. Na koľajisku SPŠD v Trnave to síce nič nenaznačuje, ale kto pracoval s mládežou najmä na praktických maturitách to určite pochopí. Pôvodné zariadenie sa totiž musí demontovať a postaviť zariadenie nové. Záleží tiež na schopnostiach a zručnostiach žiakov, či sú nie len „elektrotechnici-zabezpečováci“, ale aj modelári. Teoreticky sa takýchto úprav dočká koľajisko každý rok, nie vždy je to však pravda. Musia sa nájsť žiaci, ktorí si takýto druh praktickej maturity zvolia. Žiaľ, je ich stále menej. Aj absolventi SPŠD prevažne pokračujú v štúdiu na vysokých školách alebo idú pracovať do iného sektoru, čím sa najmä na ŽSR prejavuje nedostatok kádrov so stredoškolským vzdelaním. Ale takýmto problémom sa na Slovensku netrápia iba ŽSR...

Ešte ako ukážku, že žiaci pracujú aj s lepšie „vyzerajúcimi“ zariadeniami, pripájam niekoľko fotografií panelu RSZZ s tlačidlovou voľbou, ktorá je doplnená aj pultom pre číslicovú voľbu. Celé zariadenie sa ovláda pomocou počítača (ešte pod OS MS-DOS), ktorý simuluje jazdy vlakov a umožňuje aj simuláciu porúch. Žiaci potom môžu obsluhovať panel ako pri skutočnej reléovke, či už „tlačidlami“ alebo „číslicovkou“.

Ďalšie „ZabZar“ sú vyučované prostredníctvom simulácii na počítačoch – napr. elektronické SZZ, ale aj klasická elektromechanika, ktorá naviac umožňuje vytvorenie „celej“ trate s niekoľkými stanicami prostredníctvom niekoľkých počítačov, pričom žiaci si posielajú vlaky medzi jednotlivými stanicami – teda počítačmi...

Aj keď koľajisko nepatrí medzi najväčšie na Slovensku a stvárnenie krajiny je odrazom finančných možností, svoj pôvodný účel – dokazovanie praktickej aplikácie teoretických vedomostí študentov – splnilo. Na záver môžem iba vysloviť želanie, aby mladá generácia ešte zachovávala vzťah k železniciam a rozhodla sa aj pre štúdium a prácu „na dráhe“, i keď najmä požiadavka na vynikajúci zdravotný stav a platová motivácia sú oproti napr. automobilovému priemyslu určite nelichotivé...