Po stopách Štiavnickej Anči

8.11.2007 8:50 L. Sz. Hančok

Po stopách Štiavnickej Anči

Keď som pred polrokom na tejto webovej stránke uviedol poslednú, piatu časť spomienok z môjho železničiarskeho detstva, tak ma niektorí čitatelia prosili, aby som ešte niečo napísal. Najmä „beginnerove“ riadky ma naozaj dojali. Nečakal som to. Aj touto cestou ďakujem. Cítim teda povinnosť pokúsiť sa ešte niečo napísať. Doplnené foto stanice Žakýl z roku 1948.

A tak som začal premýšľať nad ďalšou témou. Napokon som sa rozhodol, že budem voľne pokračovať v „Spomienkach na  detstvo..“ (z apríla t.r.)  spomienkami na cestovanie Štiavnickou Ančou formou reportáže z mojej poslednej cesty do Banskej Štiavnice. Zaoberám sa genealógiou nášho rodu a táto záľuba ma zaviedla do Archívu Ministerstva vnútra a Banského múzea v Banskej Štiavnici. Popri tom som navštívil aj iné miesta v tomto krásnom, romantickom prostredí a  hodne som fotografoval. S nimi a krátkym rozprávaním sa s Vami podelím.
 
Z Bratislavy som vyrazil jedno pekné, jesenné ráno Horehroncom. Už na hlavnej stanici som sa pokúsil o nejaké zábery. Pri slabom osvetlení to však nebolo ono. Plecháča som si odfotografoval až v Hronskej Dúbrave. Cesta bola celkom príjemná. Vychádzajúce slnko mi chvíľami svietilo do očí a tak som sa presádzal raz v smere a raz proti smeru jazdy. Na hlavnom ťahu to „fičalo“ jedna radosť. Niekoľko pomalých ciest medzi Šuranmi a Levicami nám spôsobilo meškanie cca 10 až 15 min. V samotných Leviciach sa doprava vykonávala na párnej skupine koľají. (Obr. 1) Koľaje bližšie k prijímacej budove boli vylúčené a  rozkopané pri prebiehajúcej obnove. (Obr.2)
 
Z Levíc sme sa bez problémov dostali do brány Pohronia, do Kozároviec.
 
Už ako decko som sa na tento moment vždy tešil. Moje miesto bolo zakaždým pri okne v smere jazdy. Pokiaľ sa dalo pri otvorenom. Rád som sa díval na túto krásnu krajinu. Trať viedla a  prevažne celý čas vedie popri Hrone. Prechádza z oblúka do oblúka. Tieto majú malé polomery a preto dovoľujú rýchlosť len 60 – 70 km/hod. Pamätám sa, že raz 365.0, či .3, tu v niektorom oblúku rýchlosť prekročila a odstredivá sila ju prevrátila na breh Hrona. Vtedy sme na šťastie necestovali.
 
Rád som sedával v zadnej časti súpravy, pretože počas jazdy v oblúku bolo pekne vidieť na odfukujúcu lokomotívu. Obdivoval som pravidelné, ladné otáčanie kolies (štrikovanie spojníc a ojníc) a v ich rytme vychádzajúci dym z komína. Túto krásu pohybu som prežíval postupne u Hektorov 273.1, potom Maďariek 344.4, neskoršie 365.0, Vitézov 465.0 a napokon Šľachtičien 475.1. Tak sa mi zdá, že sa tu objavovali aj Hrbaté 375.1. Na tú krásu som sa nepozeral len sám. Takto ju sledovali húfy cestujúcich. Taká to bola paráda. Dnes je to už iné. Paru nahradili postupne Pomaranče T679.0, potom Bardotky 751, Okuliarniky 750754 no a napokon Laminátky, Plecháče atď. Aj to boli, či  sú pekné lokomotívy, ale pri tom pohľade na ne, v tom oblúku, predsa len čosi chýba... zrejme tá dynamika pohybu súkolia náprav so zvukovým efektom parných tátošov.
 
Pri zastávke Voznica (predtým do roku 1948 Hvozdnica) si spomínam, že tamojší obyvatelia sa cez rieku dostali len kompou. Most bol postavený až v neskorších rokoch.
 
Prechádzame cez Žarnovicu, okolo Revištského Podzámčia, míňame Bzenicu, Hliník nad Hronom, šinieme si to poblíž Lehôtky pod Brehmi a tam niekde, vpravo v údolí, sú Sklené Teplice. Sú to miesta, kde žili moji predkovia. S nostalgiou som sa díval na tieto mestečká, či dedinky, na ich kostoly, kde boli krstení, kde vyrastali, kde žili a kde odpočívajú svoj večný odpočinok. V tom čase v Hliníku n/Hr pravidelne zastavovali rýchliky. Vedľa prijímacej budovy už čakal malý, súkromný autobus, ktorý premával do Sklených Teplíc a späť.
 
Cesta na Pohroní je už teraz zo Žarnovice rýchlejšia. V súčasnosti je dvojkoľajka až do Žiaru nad Hronom a jazdí sa tu stovkou. Cestovný čas po elektrifikácii trate sa z Bratislavy do Zvolena skrátil takmer o hodinu. Má to aspoň tento efekt... Ale rozhodne významný. Krátko pred pol desiatou vystupujem v Hronskej Dúbrave, aby po niekoľkých minútach, som pokračoval po Trati mládeže do Banskej Štiavnice. Čo sa dalo, snažil som sa odfotografovať. Mám Plecháča (obr.3) ktorý ma doviezol, pohľad na stanicu (obr.4) a Autobus 812.039 (dnešnú Anču) (obr.5) . Z nej som počas jazdy urobil niekoľko záberov starého telesa úzkokoľajky. Aj po takmer 60-tych rokoch je celkom dobre identifikovateľné.
 
Začnem v Hronskej Dúbrave. Tu, na konci nepárnej skupiny koľají, boli pôvodné, úzkorozchodné koľaje Štiavnickej Anči. Po východe zo stanice trať kopírovala breh Hrona, mostom ho prešla, odbočila doprava a údolím smerovala takmer stálym stúpaním až do Banskej Štiavnice. Z pohľadu dnešnej, normálne rozchodnej trate, viedla pomedzi stromy po ľavej strane. Teleso sa dá miestami zbadať medzi stromami. Na fotenie z vlaku to však nie je. Ale akonáhle sa dostane popod „Kozelnícky“ most na pravú stranu je už viac badateľné a tak sa mi z neho podarilo urobiť niekoľko záberov. Najprv dole, na malej rovinke, sa nakrátko objaví zelená plocha, kde kedysi bolo koľajisko výhybne Žakýl. Vľavo trochu vidieť staničku s červenou strechou. Najbližšie k dnešnej trati sa „Anča“ priblížila v Kozelníku. No najkrajší úsek trate sa v stálom stúpaní  serpentínou ťahal okolo celej Banskej Belej a Štiavnickej Kalvárie. Napokon trať končila v typickej železničnej staničke na pokraji mesta. Na moju veľkú radosť som budovu aj po tých dlhých rokoch našiel. Dnes je to pekne udržiavaný, obytný dom. Ale pôvodná architektúra železničných staníc sa ani dnes nedá zaprieť.
 
Pozrite si fotografie. Ospravedlňte ich nižšiu kvalitu pre menej vhodné osvetlenie a hlavne fotenie z okna vlaku. Inak sa tieto zábery nedali urobiť. V ten deň bola aj premenlivá oblačnosť.
 
Hr. Dúbrava – miesto odkiaľ bola vypravovaná Štiavnická Anča 
 
Staré teleso pri výjazde zo žst. Hronská Dúbrava  - dnes poľná cestička
 
Staré teleso asi po 400 m od Hr. Dúbravy    
 
Po pravej strane pod miernym svahom je zelená rovinka, za stromami trochu vidieť budovu s červenou strechou niekdajšej staničky Žakýl. Bolo to jediné možné miesto na križovanie vláčikov   
 
 
Stanica Žakýl, ako vyzerala po ukončení prevádzky v roku 1948.
(C) VVÚŽ MDC Bratislava
 
Staré teleso v Kozelníku
 
Za Kozelníkom – na starom telese trati je teraz skládka dreva
 
Na náprotivnom svahu za Banskou Belou ešte stále pekne vidieť staré teleso trate
 
Budova starej staničky v Banskej Štiavnici. Dnes obytný dom. Tu bol príchod k pokladniciam
 
Pohľad na starú staničku zo strany niekdajšieho koľajiska. Stará stanica bola bližšie k starému mestu. Takže voľakedy sme to mali o cca 1 km bližšie ako dnes. Ľahko sa dá  k nej dostať z ulice Križovatky, poza Billu, hore vľavo..
 
Nová žst. Banská Štiavnica
                             
Do novej stanice sa vchádza z tunela. Stanica pôsobí trochu pochmúrne. Je vidieť, že je tu slabá prevádzka. Takmer žiadne služby. Do starého mesta je to viac ako 2 km poctivej chôdze. MHD tu neexistuje. Dá sa však zavolať taxík.
 
Viacerými fotografiami Vás prevediem po tomto krásnom meste.
 
Zo stanice vedie dosť nudná cesta. Najprv asi 1 km klesá až po ulicu s kruhovým objazdom - Križovatky. V pozadí sa už vynára Nový zámok a kopec Paradajz (obr.6)   
 
Pri vstupe do tohto priestoru Vás „víta“ Billa. (obr.7) Na jej okolí vzniklo „nové“ mesto. Paneláky, ako všade inde. Takže zatiaľ to ešte vôbec nevyzerá na starodávne mesto... Ale za Križovatkou už začína postupné stúpanie do starého mesta, ktoré sa otvára do akejsi podkovy. Naproti je najznámejší a najvyšší vrch Paradajz. Tam, na najvyššom mieste ulice Pod Paradajzom sa narodila moja mama. Po ľavej strane je Dolná a potom Horná Resla, vpravo Staré mesto.
 
Cesta vedie popri bývalej tabakovej továrni (obr.8), pošte a prichádza k soche môjho pra prastrýka Andreja Kmeťa (obr.9). Cez niekdajšie korzo (alebo ešte aj dnešné ?..) pokračuje hore ku kostolu sv. Kataríny (obr.10), odkiaľ stálym stúpaním smeruje okolo Nového zámku na Štiavnické Bane a ďalej na Počúvadlo, či Pukanec a Bátovce. Odbočenie doprava nás zavedie na najznámejšie štiavnické námestie, - Trojičné námestie.(obr.11)
 
Tu sa trochu zastavím. Nedá mi, aby som Vás na tomto mieste neupozornil na nižšie uvedenú webovú adresu, kde uvidíte krátky, ale výstižný dokument, ako vyzeralo mesto za socializmu, v 80-tych rokoch minulého storočia. Keď si ju otvoríte budete sa pozerať na otrasné defilé zomierajúceho mesta. Na šťastie sa tak nestalo. Mesto sa v poslednej chvíli vďaka enormnému úsiliu zanietencov a rôznych prispievateľov znovu zrodilo a dostalo sa do stavu, ktorý sa Vám pokúsim ukázať. Pripomínam však, že ešte stále je veľa budov ktoré si vyžadujú obnovu. To najcharakteristickejšie centrum starého mesta už vyzerá celkom pekne...
 
 
Po zhliadnutí tejto hrôzy to trochu odľahčím a idem si ešte trochu zaspomínať...
 
V ceste pokračujem hore na Paradajz. Úzkym chodníkom obchádzam poza Starý zámok a stúpam a stúpam ... Puf ! To by ste mali skúsiť...
 
Vždy som sa tešil, keď sme cestovali do tohto čarovného mesta. Cestovanie „Ančou“ bolo veľmi romantické. Súprava mala okrem služobného aj tri osobné vozne. Z toho jeden mal polovičku druhú a polovičku tretiu triedu. My sme vďaka otcovmu zamestnaniu chodili v 2. triede. Pamätám si, že steny boli potiahnuté modrou koženkou s peknými, pravidelnými vzormi. Sedadlá boli mäkučké sivej farby, s vertikálnymi dvoma pruhmi, ktoré sa po niekoľkých centimetroch pravidelné opakovali. Poličky na batožinu boli vyplnené prepletenými povrázkami. V oddieli bola typická, vždy tá istá vôňa. Zaujímavé bolo, že to tak bolo aj v jednom druhu normálnych rýchlikových vozňov. Ich označenie neviem, ale pamätám si, že mali najlepšie perovanie. Keď už spomínam triedy, tak v niektorých vozňoch druhej triedy, v prvom kupé bývala prvá trieda. Líšila sa len farbou sedadiel a poťahov na stenách. Obyčajne ladili do hneda až červena. Prevažne v nich cestovávali vysokí železniční funkcionári.
 
 
           
Vráťme sa však do Štiavnice z pred vyše 60-tych rokov. Keď sme vystúpili z vláčika a pozrel som sa pred seba, hore na Paradajz, prešla ma eufória z cestovania. Lebo hore sme to museli vyšliapať. Tam bývali starí rodičia, neskôr už len strýko, štiavnický horár, mamin brat. Toto bol vždy konečný cieľ našej cesty. Čakala nás takmer 3 km dlhá, kľukatá, namáhavá cesta hore mestom, strmým chodníkom, s najväčším stúpaním na konci. Mama sa tam narodila, vyrástla tam, mala to natrénované. Ale ja s bratom ?... Pre nás deti z roviny Záhoria to boli galeje. Posledné asi 50 m dlhé stúpanie (sklon asi 60°), bolo obklopené korunami stromov zo strmých záhrad. Končilo akýmsi otvorom „do neba“. (Obr.12)  Tam sa bolo treba „vyškrabať“... Hore už bola planinka a tu sme už boli očakávaní. Bolo že to radosti zo zvítania. Pomohlo nám to rýchlo zabudnúť na namáhavý výstup. A od ich domu ten prekrásny výhľad na staré mesto.!.. Naproti, ako na dlani, bola Kalvária, vpravo trochu nižšie Nový zámok. Medzi týmito dominantami, sa dolu v meste belela Chemická priemyslovka a  zelenala Banícka škola, pred nimi Dominikánsky kostol (tiež Nemecký) atď. Dnes som túto nádheru z toho miesta už nemohol vidieť. Žiaľ spodná záhrada starých rodičov, vtedy krásne udržiavaná a pestovaná, je teraz opustená a nadivoko zarastená kriakmi. Tie už ten krásny výhľad neumožňujú. Škoda...
 
Typické pre túto planinku sú dve obrovské, vyše tristo ročné lipy. Medzi sebou zvierajú malú kaplnku Panny Márie. (obr. 13). Žiaľ jej pôvodnú sošku pred niekoľkými rokmi niekto ukradol. Na mieste starorodičovského domu stavia súčasný majiteľ nový dom. Pôdorysné rozmery a pohľady zo všetkých strán sú zachované. Bol to starý banícky domček z obdobia XVII a XVIII. storočia a zrejme ide o kultúrnu pamiatku baníckeho domu (Obr. 14). V diaľke za domom vidno Nový zámok. Vpravo za lipami Horná Resla. Za touto scenériou som musel vyjsť niekoľko desiatok metrov nad hornú záhradu.
 
Trochu smutne a s veľkou pokorou odchádzam z tohto niekdajšieho „detského neba“ a vraciam sa dole, do mesta. Schádzam po chodníku, po ktorom som kedysi ako štvorročné chlapča kráčal v pohrebnom sprievode, keď behom roka zomreli obaja starí rodičia. Dodnes obdivujem tých, ktorí na svojich ramenách znášali dole truhly až na cintorín pod Novým zámkom.
 
Na jednom mieste sa medzi stromami objavil Nový zámok a tento zaujímavý pohľad som si na pamiatku odfotografoval. (obr. 15)
 
Pri schádzaní z Paradajzu som si vybral cestu cez Trojičné námestie. Prechádzam okolo známeho Lýcea. Kedysi tu študovali Andrej Sládkovič, Sándor Petöfi, vlastne pomaďarčený Alexander Petrovič a ďalší. (Ako som dnes v archíve zistil aj moji predkovia..) Budova je v žalostnom stave. Opustená a chátrajúca (obr.16). Podobne, ako naproti Študentský domov (obr. 17). Človeku je z toho smutno. Hneď vedľa Lýcea, smerom dole je zaujímavý renesančný dom (obr.18), v ktorom kedysi bývali napr. aj Vášáryovci. O dve brány nižšie je menšia budova, dnes Galéria známeho štiavnického akademického maliara Jozefa Kollára (obr. 19). Tu zase v prvej polovici minulého storočia bývali rodičia môjho otca a jeho sestra. Dole vedľa kostola sv. Kataríny (tiež Slovenský kostol) je dom, kde bývala a vyrastala Sládkovičova Marína (obr. 20). Za ním je Banské múzeum. Prechádzam okolo radnice a skratkou sa poberám hore k Novému zámku. Idem sa pokloniť pamiatke mojich predkov na tunajší, starý cintorín. Pod zámkom je parkovisko, z ktorého sa dajú dobre fotografovať niektoré dominanty mesta.. Využívam to aj ja. Samotný Nový zámok zo žabej perspektívy (obr. 21), ďalej krásny pohľad na Starý zámok,  na typické štiavnické veže (obr. 22 a 23) a napokon pohľad na Kalváriu. (obr. 24 a 25).
 
Po návšteve cintorína schádzam späť ku korzu a pomaly si vykračujem na stanicu. Ešte raz si pozriem sochu Andreja Kmeťa za ktorým je hotel Grant Matej (obr. 26). Celá Dolná ulica klesá až po ulicu Križovatky, odkiaľ až na stanicu znovu mierne stúpa.
 
Než vkročím na stanicu vždy sa obzriem za seba, aby som si zapamätal posledný pohľad na toto krásne historické, kedysi bohaté „Zlaté mesto“. Je zvláštne, ako som citovo k nemu veľmi viazaný. Sám si to neviem dobre vysvetliť. Veď to nie je ani moje rodisko. Ale od odmalička som sem rád chodieval a aj dnes využijem každú príležitosť, aby som sa sem aspoň na pár chvíľ vrátil. Aj keď tu už nikoho nemám...
 
Po polhodine Autobus 812.039 (obr.27) dorazil do Hronskej Dúbravy. Do príchodu rýchlika Slatina je ešte dosť času, aby som si pozrel dom, kde sme niekoľko mesiacov bývali v roku 1939. Bolo to v čase, keď sme zo zabratého Parkanu (Štúrova) inkognito odišli domov, na Slovensko. V tom čase sa volala Hronská Breznica. Neskoršie ju premenovali na Dúbravu, až napokon sa stala Hronskou Dúbravou. Odfotografoval som si tu aj prechod niekoľkých vlakov. (obr. 28, 29 a 30)... ... ...)
 
Z Hronskej Dúbravy R Slatina (obr.31) odchádza s menším meškaním. Začína posledná etapa vydarenej cesty. V hlave si rekapitulujem všetky zážitky. Pociťujem vďačnosť za nezištnú pomoc pani magistre zo študovne Banského múzea pri hľadaní archívnych záznamov o mojich predkoch. Boli veľmi zaujímavé a prekvapujúce. Znova si premietam utkvelé obrazy miest kade som prešiel a kde som si veľa vecí pripomínal...  Som rád, že po takmer 60-tych rokoch sa mi podarilo nájsť staničku úzkorozchodnej železnice, kde premávala a končila romantická Štiavnická Anča. Len takto volali mašinky U35.1U36.0. Moja obľúbená bola tá prvá. Keď sme prichádzali do Hronskej Dúbravy vždy som vyzeral, ktorá nás to povezie. Keď to bola dnešná košická Katka U36.003 bol som trochu sklamaný. Ale pri križovaní v Žakýli bola vždy niektorá U35.1. Vtedy ma aj to potešilo...
 
Z dumania ma vyrušilo prudké brzdenie v Bzenici, kde sme kvôli nefungujúcim závorám prechádzali cez dve priecestia 5 či 10 km rýchlosťou za hodinu. Ale prečo tomu tak je už niekoľko mesiacov ?? Kto mi na to odpovie?
Ani som sa nenazdal a už sme boli v Leviciach. Aj tu som si odfotografoval dva vlaky s ktorými sme sa križovali. (obr. 32 a 33). Na pomalých cestách okolo Beši sme zase nejaké minúty „kúpili“ ale z Palárikova to majster „polákovskou“ jazdou (pamätáte sa zo spomienok na detstvo?) pekne skrátil. Poslednú etapu cesty som si takto zase vychutnal.
 
S menším meškaním okolo 19-tej hodiny prichádzame na bratislavskú hlavnú stanicu. Vonku sa už zošerilo. Keď som sa takto z cesty vracal v lete, vždy som si tu ešte niečo odfotografoval. Teraz už nie. Vystupujem a medzi cestujúcimi sa predieram k autobusu MHD. To je neklamný dôkaz, že výlet skončil a za niekoľko minút už budem zase doma. Ale už teraz sa teším na budúcu cestu ...

Galéria

Súvisiace trate

  • ŽSR-154: Hronská Dúbrava - Banská Štiavnica

Súvisiace odkazy