Správa o aktuálnom stave železnice v okolí Tisovca

Naša partia závislákov, vedená tým najpovolanejším, vrchným archeológom železničným, začala preto plánovať výpravu za účelom nielen zaplnenia pamäťových kariet fotoaparátov, no aj doplnenia vedomosti o veciach minulých ale tiež prítomných.

Za cieľ sme si vybrali srdce Slovenského Rudohoria – Tisovec. Miesto a mesto už veľakrát spomínané a navštívené. Nie však každým, a aj tí, čo už tam boli, si občas radi svoje vedomosti občerstvia. Nakoniec sa nás v Horehronci a v motoráčiku z Brezna stretlo deväť. Po príchode a ubytovaní v Tisovci sme mali more času do najbližšieho autobusového spojenia smer Muráň. Ale kto by dokázal obsedieť? Doplnili sme teda energiu v miestnych podnikoch a vybrali sa stúpať do sedla Dielik po svojich. Cieľom nám bol samozrejme tunel pod Dielikom. No už po ceste sme mali možnosť obzerať železničné stavby minulej i súčasnej železnice a tiež nedostavané objekty gemerských spojovacích tratí. Úsek trate Tisovec – Rimavská Sobota priamo v Tisovci pri predlžovaní tisoveckej stanice zmenil svoje miesto aj výšku, čo je možné vidieť ešte predtým ako opustite samotné mesto. Po niekoľkých stovkách metrov už je možné vidieť aj prvé náznaky nikdy nedostavanej trate. Vrátime sa k nim však neskôr, pri ceste naspäť. Za pomyselným železničným priecestím, ktoré ale priecestím v skutočnosti nemalo byť, začína cesta prudko stúpať. Skupina sa trhá. No len dovtedy, kým sa neocitneme v blízkosti stavebnej jamy západného portálu tunela pod Dielikom. Stavebná jama v tomto ročnom období je zatopená viacej ako to poznáte zo starších fotografii, je vidieť, že na sneh výdatná zima sa prejavila aj tu. Je otázkou, či postupom času nezmizne tento kus železničnej histórie nadobro pod vodou a nánosmi. Dochovaná prieskumná štôlňa síce odvodňovaciu funkciu neplní už dávno, no jej zhoršujúci sa stav tiež neveští nič, čo by železničného fanúšika potešilo.

Smetie a plno vody - to je západný portál tunela pod Dielikom, sedlo Dielik, 24.4.2009, © štb 

V sedle nás už čaká ďalší, skoro miestny, člen výpravy, a tak v počte desať kusov zostupujeme k muránskemu portálu tunela. Tunel je chránený areál v rámci Národného parku Muránska planina. Vyzbrojení oficiálnym povolením zo Správy Národného parku vstupujeme do útrob tunela. Problém s uzamknutou mrežou nemáme, po zimnom období je mreža na portáli tunela otvorená. Ale myslím že v duchu hesla „keď prejde hlava, prejde celé telo“ by sme to zvládli aj tak. Pokiaľ by sa niektorí objemnejší nezasekli...

V tuneli sme videli rôzne živé aj neživé objekty, no netopiera žiadneho. Aj oni už mali zimného spánku dosť, rovnako ako my a vyšli si na potulky. Po zime netopiere tunel opustia a vrátia sa späť až keď sa bude blížiť čas ich zimného spánku. Po niekoľkých desiatkach metroch sa na nás spustí doslova dážď spôsobený nezregulovaným potokom tečúcim ponad tunel. Ako sa blížime k lomu nivelety, dážď z klenby pomaly ustáva, stojaca voda sa stráca a my kráčame po takmer dokonale hladkom piesku. Neustále pokračujeme v ústrety tme. Po obzretí späť sa nám vchod pomaly stráca za horizontom. Po prejdení asi dvoch tretín tunela je ďalší postup nemožný. Ďalej je už iba jazero. Hneď vznikol nápad vziať so sebou nabudúce aj čln. Zaujímavé je, že viac ako za polovicou tunela pozorujeme aj stopy po pneumatikách nákladného auta. Ako tam vošlo je nám jasné, len sme nevedeli pochopiť, ako sa mu v tom rozbitom podloží podarilo vycúvať.

Cesta zarúbaná?, tunel pod Dielikom, 24.4.2009 © štb 

Po hodine a pol v útrobách zeme vychádzame na prekvapenie celkom málo zablatení opäť na svetlo. Čaká nás cesta späť cez sedlo, tento krát už bez možnosti použiť autobus. Od priecestia-nepriecestia pokračujeme smer Tisovecká stanica po telese plánovanej železnice cez chýbajúci most mimoúrovňového križovania dráhy a cesty až do priestoru koľajiska vápenky. Absencia akéhokoľvek plota či tabuľky o zákaze vstupu alebo súkromnom pozemku nás necháva pokojnými. Odstavené vozne sa tak stávajú objektom fotografického dokumentovania. Ani menšia slovná potýčka so strážnikom vápenky, ktorý sa k nám prirútil na motocykli hneď ako sme sa objavili pri odstavených vozňoch, neuberá nikomu na nálade. Napriek tomu sa už pomaly trúsime na ubytovňu a plánujeme program druhého dňa.

Pre mňa nezvyčajne skoré sobotňajšie vstávanie sa prejaví až na nasledujúci deň. No iná možnosť neexistuje, ak sa chceme v normálnom čase dostať do Pohronskej Polhory. Tam najprv okupujeme dopravnú kanceláriu, potom si dávame spoločné fotenie. No a za tým už nasleduje iba šľapanie a šľapanie. Počasie nám praje, preto v svižnom tempe postupujeme po ozubnici smerom hore aj smerom dole. Krátko po poludní zastavujeme a čakáme na vlaky smerom do a z Brezna. Sme práve v oblastí zárezov a viaduktov, takže skvelé pozadie máme zaručené.

A sme tam, Pohronská Polhora, 25.4.2009 © štb 

V Tisovci-Bánove si dávame neskorú obedňajšiu prestávku. Ďalší postup už je preto oveľa ťažší. Navyše ideme už po „rovine“, kde už tých zaujímavosti nie je až toľko ako na ozubnici. Ďalšia zastávka na oddych je pred tunelom pod Kášterom. V stanici Tisovec zisťujeme, že tu majú akési zvláštne označovanie návestidiel. Prechodom tunela a príchodom na stanicu sa ale ešte dnešný program ani zďaleka nekončí. Na stanici nás už čaká člen o.z. Zubačka, aby sme si mohli prezrieť ich múzeum. Rozprúdi sa dlhá debata, v ktorej sa dozvieme aj to, kde je chýbajúci kus ozubnice spred vrcholu v sedle Zbojská. Chvalabohu ho nikto neukradol, členovia o.z. ho starostlivo opatrujú.

Ešte stále ale nie je koniec. Ostáva nám ešte prezrieť zvyšky pôvodnej trate, ktorá fungovala do doby postavenia Tisoveckého tunela. Teleso je priechodné, často využívané miestnymi obyvateľmi, ako skratka k ich domovom. Dostáva sa nám pozvanie aj na návštevu, no odmietame. Vraciame sa okolo bývalej železiarne späť na stanicu. Na pozeranie nám zostala ešte trasa pôvodnej trate smerom na Jesenské a objekty bývalého depa, zrušeného ešte v roku 1993. Tí čo nemajú ešte stále dosť, opäť sledujú trasu vlečky do vápenky, povedľa ktorej mala ísť aj trasa nedobudovanej trate do Revúcej. Končíme opäť pri železničnom moste ponad Muránsku ulicu, ktorá pokračuje ako cesta do sedla Dielik. Úsek trate v Tisovci v smere na Rimavskú Sobotu pri predlžovaní stanice zmenil svoje miesto aj výšku, čo je možné vidieť najlepšie práve pri spomínanom moste. Dlhý deň ale naozaj končí až oslavou menín autora reportáže.

Vľavo bývala úvrať, Tisovec, 25.4.2009 © štb 

Jeden z členov výpravy nás ale opustil už popoludní a jeho cesta domov a za Katkou (rozumej košickú parnú krásavicu) tiež nebola nezaujímavá. Dovolím si teda citovať jeho popis cesty domov:

Od tisoveckého tunela som prešiel cez stanicu a potom po trati popod vápenku. Vybehol som na vlečku dofotiť odstavené Raj-ky, vrátnik-pohotovostná jednočlenná motocyklistická jednotka asi nemal službu, fotenie sa obišlo bez verbálnych útokov. Z Tisovca som odcestoval pravidelnou autobusovou linkou do Brezna. Správnemu autobusovému zájazdu nemôže chýbať kultúrna vložka - v tomto prípade svadobný pár aj s celou suitou pred kostolom v Pohronskej Polhore. Adrenalínový zážitok ma tiež neminul - napravo breznianske kasárne, autobus odbočuje z hlavnej cesty naľavo a popri štadióne sa blíži pred žst. Brezno. No malo to jednu chybu - rýchlosť vozidla sa zvyšovala, no nebolo to tým, že sme išli z kopca. Za čudných zvukov motora a prevodovky, ako aj šíriacej sa vône spáleniny, sme sa s trúbením vrútili na autobusové nástupište, vodič čosi kričal na kolegov z odstavených autobusov, ktorí pribiehali dozadu k motoru idúceho autobusu. Vodič otváral dvere už za jazdy - ešte nikdy som tak rýchlo s batožinou nevystúpil... Stále mi nie je jasné, ako sa vodičovi podarilo zastaviť. Pohľad na kúdoly čierneho dymu valiace sa z motora autobusu stál za to - celkom dobrá príprava na zajtrajšie parné jazdy...

Po tejto „Katke v Brezne" som akosi nemal chuť pokračovať cez Čertovicu autobusom, o 18:30 odchádzal osobák na Červenú Skalu s prípojom do Margecian. Usadám do 812-ky, ktorá sa rýchlosťou splašeného slimáka dovalila z Podbrezovej, v nácestných staničkách ma udivujú plné koľaje odstavených prázdnych uhlákov radu Eas. Po hodine jazdy na Červenej Skale prestupujem do margecanskej 812-ky, ani teraz nechýbala vložka - pre zmenu prírodopisná - diviak pobehujúci v koľajisku žst. Červená Skala. Odchádzame, diviak sa ukryl v poraste oproti stanici. Najväčším šokom bol pre mňa príchod do žst. Dobšinská ľadová Jaskyňa - dve koľaje plné prázdnych nákladných vozňov radu Eas, Res, Rils - žeby tu vykladali alebo chceli nakladať plechy, brámy, príp. iné hutnícke výrobky? Už mi je jasné, kde sa podeli nákladné vozne v čase krízy! Vystupujem na Hnilci a autom prichádzam po 21.hod domov.

Tisovecká vápenka aj s koľajami, Tisovec, 26.4.2009 © štb 

V nedeľu ráno sa už prejavuje únava. Otázku že či z prejdených kilometrov, skorého vstávania alebo zo včerajšej oslavy menín neriešime. Odmenou za výstup nad Tisovec je nám jasné počasie na fotenie a podarená panoráma Tisovca. Program je už však individuálny. Niektorí to berú priamou cestou domov, iní ešte špekulujú kam sa vybrať. A tak sa delíme. Lenártovce, Rimavská Sobota, fiľakovská spojka, Somoskoújfalu či zárez pri Kriváni sú destinácie navštívené jednotlivcami alebo dvojicami pri návrate domov. Nakoniec ale každý prišiel šťastne domov. Absťák sme zahnali iba sčasti, ale veď už o dva týždne nasledovali narodeniny VLAKY.NET...