Výlet vlakom na Ukrajinu

Prvý vozeň na sedenie ide len v úseku Košice – Čierna nad Tisou, druhý pokračuje až do Čopu. 8:40 má vlak príchod do Čiernej nad Tisou. Tam sa odpája prvý vozeň na sedenie a do Čopu pokračuje len 1 vozeň B a 1 lôžkový. V Čiernej nad Tisou sa vykonáva slovenská pasová a colná kontrola. Policajti a colníci nastúpia do vlaku a postupne ho skontrolujú, po kontrole sa už nedá vyjsť von. 9:21 vlak odchádza z Čiernej nad Tisou. Som prekvapený, že ide plný, Slováci aj Ukrajinci, aj dobrodruhovia aj rodinky s deťmi. Sprievodca sa vo vlaku neobjaví, do Čopu sa vezie v lokomotíve (ako sa neskôr dozviem, v smere do Čopu sa lístky nekontrolujú a skoro všetci jazdia bez lístka). Vlak ide o poznanie pomalšie. Prechádzame hranicu a už sú tu strážne veže s pohraničiarmi, ostnatý drôt, strážna búda so psom, silný reflektor pri trati.

Spleťou koľají sa dostávame popri dedine Solomonovo až na osobnú stanicu Čop (príchod 10:40, pozor, posúva sa čas!). Tu sa vystúpi z vlaku a pod dohľadom pohraničníkov sa prejde dovnútra stanice, kde je odbavovací priestor skoro ako na letisku (len v strašne dezolátnom stave). Pre urýchlenie vybavenia je dobré snažiť sa z vlaku dostať čo najskôr (postaviť sa k dverám už pred príchodom vlaku), lebo aj napriek 4 kontrolným postom pracuje iba jeden (však sme na Ukrajine a príliš veľká aktivita škodí). Je potrebné vypísať dva diely imigračnej karty, treba si ju zobrať hneď ako sa postavíme do radu, aby sa to stihlo vypísať. Je v ukrajinčine, ruštine a angličtine, môže sa vyplniť v angličtine. Sú tam síce položky ako adresa pobytu v Ukrajine a pod., ale to sa nemusí vyplniť, postačí vyplniť účel cesty. Jednu časť si policajt odtrhne, druhú je potrebné uschovať a pri návrate odovzdať. Nasleduje kontrola pasu, karty a jediná otázka, kam mám namierené. Čakal som to oveľa horšie, keď som bol na Ukrajine naposledy, bolo to oveľa zdĺhavejšie a byrokratickejšie. Teraz kontrola prebehla (odhliadnuc od toho, že kontroloval len jediný človek a ostatní policajti sa prizerali) takpovediac európsky štandardne. Zaujímavosťou sú tie obrovské čapice policajtov, ako zo sovietskych čias, len s inou farbou. Po pasovej kontrole prechádzame ešte okolo znudeného conlíka (žiadna kontrola batožín ani otázky) a vychádzame do samotnej staničnej haly okolo roja taxikárov, ktorí sa síce opýtajú, či nechcem taxi či zmeniť peniaze, ale nie sú doterní.

 Keď sme si tento výlet plánovali, nevedeli sme, či stihneme v Čope vlak do Užhorodu s odchodom 11:10, tak som kúpil už v Žiline lístky a to nasledovne: Chop gr. – Ujgorod (stačí lístok od hraníc, po hranicu buď SONE alebo iný vnútroštátny) v cene 1,5 EUR (60 Sk), čo je prekvapujúco nízka cena vzhľadom na to, že je to medzinárodný lístok (že vlak na Ukrajine stojí niekoľkonásobne menej, je druhá vec) a druhý lístok Chop – Chop gr. za 1,10 EUR Tým som ušetril čas, lebo sa to nedá stihnúť zmeniť si peniaze a kúpiť lístok. Pozor! Môže sa stať, že pokladníčka v KVC sa bude snažiť naťukať Užhorod ako Uzgorod, Uzhgorod, co sa jej nepodari, lebo je potrebné zadať Ujgorod. Takže za 15 minút sme prešli kontrolou a akurát prišiel náš vlak, bol to lôžkový rýchlik z Kyjeva do Užhorodu. Ten vlak bol strašne dlhý, ešte som taký nevidel, odhadujem na 20 vozňov. U nás by do lôžkového vlaku bez lôžkového lístka nepustili, sme však na Ukrajine a pýtame sa prvej sprievodkyne, či sa to dá. Posiela nás k desiatemu vagónu a tam je to bez problémov vybavené: „Dobryj deň, nam nado v Užhorod“. „Vam nado na električku“. „Znaju, no električka sečas nerabotaet a u nas internacionaľny bilet“. „Vam nado doplatiť“. „Skolko?“ „5 hriven“. „U nas net hrivny, tolko dolare“. „Chorošo, odin dolar“. A už sme boli vnútri (samozrejme bez akéhokoľvek potvrdenia, lístok nikto neoznačoval, iba zbežne pozrel, čiže sa dá využiť ešte minimálne raz). Sprievodca nás zaviedol do nášho kupé. Napriek tomu, že tie ukrajinské lôžkové vozne vyzerajú veľmi staro, sú klimatizované (!). Chodba vozňa je veľmi široká, záchod musí odomknúť sprievodca. Vodu sa mi nepodarilo pustiť, namiesto nožnej páky ako u nás najú dva otáčacie kohútiky a na okne si zrejme sprievodca suší ponožky. Keď tak sedím v tom vozni a pozerám sa z okna, tá cesta vyzerá ako cesta transsibírskou magistrálou, aspoň takto som si to vždy predstavoval. Prechádza sa cez dedinu Cholmok, kde odbočuje trať do stanice Pavlovo a ďalej na Slovensko (PPS Maťovce), ktorá pokračuje ako širokorozchodná trať až do košického U.S.Steel, premávajú na nej však len nákladné vlaky. Po polhodine sme dorazili do Užhorodu (vlak inak ide veľmi ticho, vôbec nehrkoce). Čo sa na západ od ukrajinských hraníc nedá vidieť je zrejme križovanie koľajníc skoro v pravom uhle (!). U „dežurných“ sme sa opýtali, či by sa takto dalo cestovať aj naspäť, povedali, že bez problémov, tak si to nechávame ako možnosť keby sa nám nepodarilo zohnať iné spojenie.

Užhorodská stanica je veľká a krásna, zrejme novo zrekonštrouvaná. V tej väčšej hale sa predávajú lístky na medzinárodné vlaky, „plackarty“ a lôžka, ale tiež na vlaky, ktoré nie sú tzv. električka (napr. nám našli jeden vlak, ktorý mal byť nejaký osobný, ale komfortnejší). Vo vedľajšej budove sa predávajú iba lístky na prímestskú železnicu, čo je oficiálny názov, ale všetci ju volajú električka. Premáva väčšinou v relácii Užhorod – Mukačevo, ale niekedy aj z iných smerov. Taktiež odchody vlakov sú takto na dvoch miestach, nie spolu v jednej budove na jednej tabuli.

Vydávame sa do centra popri autobusovej stanici, odkiaľ odchádzajú autobusy do celej Zakarpatskej oblasti. Hľadáme zmenáreň, ale nenachádzame, zato však príde vekslák, ktorému teda poviem, čo potrebujeme a o chvíľu príde aj so štosom bankoviek. Veľkú sumu by som u neho asi nemenil, ale meniť 5 dolárov je podľa mňa takto bezrizikové a rýchle. Pokiaľ človek nezoženie priamo veksláka, treba sa opýtať taxikárov.

Zaujímavosťou sú tu autobusy na plyn, ktoré sú strašne staré a rozbité a fľaše na plyn majú na streche. V centre na brehu rieky Uh je akási zrejme detská železnica, stojí tam nejaká krátka súprava, ale kam to jazdí a či vôbec, to som sa nedozvedel. V Užhorode odporúčam návštevu hradu a skanzenu (sú hneď vedľa seba), za pozornosť stojí tiež miestna tržnica (Rynok).

 Pre spiatočnú cestu do Čopu sme sa rozhodli použiť električku. Lístok Užhorod – Čop stál 1,75 hrivny, čo je cca 10 Sk. Sú to elektrické jednotky s dvomi riadiacimi a tromi vloženými vozňami. Schody do vozňa skôr pripomínajú rebrík, dvere sa otvárajú a zatvárajú automaticky. Vozne sú veľmi široké, s drevenými lavicami, zvláštnym spôsobom otvárania okien (nesťahuej sa dole, ale vyťahuje dohora). Napriel tabuľkám „Ne paliti“ a „Ne smetiti“ sa vo vlaku veselo fajčí a nevadí to ani sprievodcom. Veľmi ma prekvapilo, že pred odchodom vlaku zrejme sprievodca vo vnútri vlaku vlakovým rozhlasom (!) niečo zahlási, zrejme niečo na spôsob „Ukončete prosím výstup a nástup, dveře se zavírají, přístí stanice XY.“ Vlak síce ide dosť pomaly, ale zato načas. Lístky kontrolujú dvaja sprievodcovia, každý jednu stranu. Majú v rukách niečo na spôsob našich POP-iek a tým, ktorí lístok nemajú, vydávajú lístok (podľa všetkého asi bez pokuty). Prichádzame do Čopu na druhé nástupište, ale na prvom je odstavený veľmi dlhý vlak, takže je potrebné ho obísť (v Čope sú síce 3 nástupistia, ale bez podchodov). Máme ešte dosť času, tak sa trocha prejdeme po hlavnej ulici a objavujeme druhú staničnú budovu pre prímestké vlaky. Ten rozdiel! Staničná hala, do ktorej sa každý dostane po príchode zo Slovenska, je obrovská, ale tmavá, v dezolátnom stave, v príšerne komunistickom slohu a s poriadnou propagačnou výzdobou. Oproti tomu staničná hala pre prímestké vlaky je krásne zrekonštruovaná, čistá, s príjemnou čakárňou a pekným barom, ako v Rakúsku. Preto je pre mňa nepochopiteľné, prečo to neprehodili – zahraničných návštevníkov vítať v tomto skvoste a tú starú nechať pre domácih. V tej starej hale je síce obrovský priestor, ale žiadna čakáreň ani lavičky, len hore na terase je zopár lavičiek, odkiaľ  sa dá nerušene sledovať dianie v hale a posedieť si. Na poschodí som si tiež zbežne prehliadol leták, ponúkajúci ubytovanie v staničnej ubytovni v úrovniach 25, 20 a 15 hrivien. Zaujímavosťou je tabuľka so štátnym znakom, označujúca čakáreň pre ofciálne delegácie.

 Aj keď vlak na Slovensko má odchod až 19:40, odbavovací priestor sa otvára už 18:50. Znova prechádzame kontrolou, opäť žiadna kontrola batožín, len orazenie pasu. Podľa môjho subjektívneho dojmu je tentroraz kontrola o čosi dlhšia, ale to sa týka len Ukrajincov, v našom prípade to prebehle rýchlo a bez problémov. Podľa niektorých informácií sa v minulosti vyžadoval drobný poplatok za potvrdenie cestovného lístka pri výjazde z Ukrajiny, s ničím takým sme sa však teraz už nestretli. Po kontrole ešte musíme počkať, kým odomknú východ z odbavovacieho priestoru na nástupište a nastupujeme do vlaku. Keď už sedíme  vo vlaku, nastúpi ešte jeden vypasený a veľmi nepríjemný ukrajinský pohraničiar a chce znova vidieť pasy. Taktiež tento vlaky je plný, na rozdiel od rannej cesty však tentoraz sprievodkyňa kontroluje lístky. Okamžite po prejdení hranice, priamo na čiare vlak zastavuje skupinka slovenských policajtov a colníkov, ktorí nastúpia a  sprevádzajú vlak až od Čiernej nad Tisou. Toto opatrenie bolo zavedené kvôli tomu, že pašeráci cigariet vyhadzovali konraband hneď za čiarou z vlaku a potom ich pozbierali. Prichádzame do Čiernej nad Tisou a nasleduje zbežná pasová kontrola, zato veľmi dôkladná colná kontrola. Je možné prevážať jeden kartón cigariet na osobu, ale aj v tomto prípade je potrebné vyplniť colné vyhlásenie. Prvý colník rozdá colné vyhlásenie a také malé lístočky s číslom pasu, ktoré potom za chvíľu vyplnené druhý pozbiera. Po kontrole cestujúcich nasleduje kontrola vozňa. Colníci si na to beru malý rebrík a silné baterky. Otvoria všetko, čo sa dá, rozoberajú aj strop. V Čiernej sa pridáva ešte jeden B vozeň do Košíc. Aj napriek tomu, že vlak má odchod do Košíc 19:50, naberáme meškanie vyše hodinu kvôli tomu, že policajti zobrali pasy určitým cudzincom, ktorí nemali doklady v poriadku. Kvôli tomu mohol odísť až po našom odchode aj vlak Os 8856 s pravidelným odchodom 20:15, tento je v podobe jediného vozňa, navyše polovica je služobný oddiel, ale tiež je naplnený. Nakoniec sme v Košiciach stihli náš vlak R 220, nakoľko v Košiciach sa prepájajú lôžkové vozne z Dukly.

Tento výlet môžem veľmi doporučiť, za jeden deň sa dá toho veľa vidieť. Odporúčam kúpiť si lístok z hraníc do Užhorodu už na Slovensku, lebo v Čope sa to zrejme nedá stihnúť. A tiež lístok Chop – Chop gr., pretože vnútroštátna železničná doprava je lacná, navyše pochybujem, že by bolo jednoduché, ak vôbec možné žiadať v ukrajinskej pokladni lístok z Užhorodu do Chop gr., prípadne Chop - Chop gr. Ako som písal, cenový rozdiel je síce veľký, ale v praxi to znamená, že za medzinárodný lístok z hranice do Užhorodu s úplatkom sprievodcovi lôžkového vozňa sa zaplatí 1,5 EUR + 1 USD (čo nie je veľa), za vnútroštátny lístok na ten najlacnejší vlak „električka“ sa zaplatí cca 10 Sk. Na výlet je možné ísť aj s deťmi a využiť ponuku SONE, situácia na Ukrajine je naozaj veľmi zmenená a uz len málo vecí nasvedčuje tomu, že to bola donedávna časť ZSSR. Pre cestovateľov odporúčam internetovú stránku http://www.poezda.net. Je treba zvoliť anglický jazyk a potom je možné zadávať názvy aj v latinke (napr. Ujgorod, Mukachevo). Okrem vlakových spojení je možné využiť aj mnoho autobosuov jazdiacich do Užhorodu, sú to skôr také maršrútky bez nejakého cenníka a cestovného poriadku, ale tiež veľmi lacné.  Železničných nadšencov určite zaujíma možnosť fotografovania – v Čope som fotil bez problémov, milicionári nezakročili, samozrejmosťou je nefotiť uniformované osoby a nevyzerať pritom ako špión. Na stanici v Užhorode sme sa opýtali miliconárov, povedali, že môžeme.

Moje poďakovanie patrí mojej mame, ktorá ma na ceste sprevádzala a ktorá niektoré fotografie urobila a  upravila a taktiež členovi klubu s nickom StaraPani, ktorý mi podal veľa cenných a detailných informácii ku vstupu na Ukrajinu.