Moja cesta do Rumunska alebo krajina zasvätená Desirám (časť I.)

11.8.2005 9:50 Matej Zagrapan

Moja cesta do Rumunska alebo krajina zasvätená Desirám (časť I.)

“A už je tu ten deň,” vravel som si v pondelok 11.Júla. Spolu s rodičmi sme sa vybrali na bratislavskú hlavnú stanicu. Zhruba o 11:30 sa ozvala píšťala rušňa 742, ktorý z “dvora” posunoval ležadlové vozne Bc do staníc Bucureşti a Thessaloniki. A už frčali okolo... O niekoľko minút ich privesili na už pristavený R 943 do Lokosházy. Rýchlo som otvoril dvere do “Backy” a našiel si kupé s mojím menom.

O 11:58 sa vlak ťahaný českým “Esom” 362.122 pohol do Bratislavy - Petržalky. Hneď na to prišli vedúci našej skupiny s fľašou slivovice :-). Hneď som si ich obľúbil a keď zistili, že viem rumunsky stal som sa ďalším “vedúcim” resp. prekladateľom. Ale to už predbieham... Vráťme sa! Posledné pohľady na Bratislavu z Prístavného mosta, krátka zastávka v Petržalke a už sme prechádzali Rusovcami-poslednou stanicou na Slovensku. Pozdravil som sa so znamou vypravčíčkou Elenkou a už sme si to “valil” do Rajky. Hneď po príchode do Rajky začala veľká búrka a strašný lejak, ktorý nás sprevádzal aj zvyšok cesty. Po kontrole pasov odvesili rušeň a privesili tento krát maďarský V63 040. Po Rajke začína koridorová trať a vlak si to ženie “sto-dvacinou” na Budapešť. Počas cesty zopár “foto” zastávok, posledný pohľad na Slovensko z Komárom-u. “U vchodu” do stanice Budapest Keleti vidím prvé “náznaky” Rumunska. Na odstavnom je odstavená súprava vlaku EN 371 ISTER do Bucureşti s novými modernými vozňami AVA 200 (CFR 61 53 21-90 XXX-X) a modernizované lôžkové vozne Wlabmee (CFR 50 53 71-31 XXX-X). Stanica Budapest Keleti ma veľmi očarila. Krásna, veľká staničná hala, oproti bratislavskej hlavnej stanici naozaj majstrovské dielo!

 Krátka prestávka počast ktorej sa mi podarilo dostať na rušeň V 63 a nafotiť stanovište. Výmena rušňa V 43 2244 a zmena smeru a hor sa do Lokosházy. “Ešte Gyoma, Békéscaba a Ketegyháza a už som tam” vravel som si. Netrvalo dlho a už sme vchádzali do Lokosházy. Vonku stále neustávajúci dážď. Odpojili začiatok súpravy, mašina sa vrátila a začal sa posun. Odposunovali nás na vedľajšiu koľaj a v daždi sme čakali. Po hodine a pol prestalo pršať a s foťákom v ruke som šiel von. Bohužial, bola tma a odfotil som iba jednu dobrú fotku a aj tá bola rozmazaná. Zhruba po 20 minútach prešla stanicou nám už známa súprava EN 371 ISTER. Všetci sa čudovali, prečo nejdeme s ním, veď je v Bucureşti skôr... Čakali sme ďalej. Onedlho a bez meškania dorazil náš R 461 TRANSBALKAN. Bol zložený zo 14 vozňov a spolu s nami mal 16. Prvý bol rumunský modernizovaný lôžkový vozeň Wlabmee (CFR 50 53 71-31 XXX-X), čo ma veľmi potešilo, lebo som bol zvedavý na jeho interiér. Náš vozeň ako prvý a “Thessaloniki” ako posledný. Po dvadsiatich minútach sme vyrazili. Po chvíli sa koridorová trať zmenila na starú ale zato udržiavanú. To bol znak, že sme v Rumunsku. A už vchádzame do peknej zrekonštruovanej stanice Curtici, kde nás víta veľký nápis ROMÂNIA, prvý pocit z nového, nepoznaného (len z fotografií a článkov)... Bol to zaujímavý pocit!

Hneď začali nastupovať “pasováci”. Prišli k nášmu kupé a so slušným pozdravom “Bună seara” som im podal pasy. Boli prekvapení, že viem po rumunsky a tak sme sa dali do krátkeho rozhovoru, ale povinnosti volajú! Dali mi pečiatku do pasu a rovnako zdvorilým pozdravom “La revedere” sa pobrali do ďalšieho kupé. Postavil som sa k dverám, kde práve začali odvesovať maďarskú V43 a o pár minút prichádzal obrovský “šestikolák” CFR 40 0692 (výrobca Electroputere Craiova v licencií ASEA Sweden, Vmax:160 km/h, 5100kW, 485 kN...) Keď sa spustil kompresor, bolo počuť silu tohto rušňa. Triasol sa z toho celý náš vozeň. Bolo 0:47 rumunského času,  teda čas na odchod. Ale kdeže, naberáme meškanie 15 minut kôli problémom s pasovou kontrolou v ostatných vozňoch súpravy. O jednej ráno silným a dlhým zatrúbením dáva rušňovodič znamenie na odchod. Vlak sa na to, aký je dlhý a ťažký rozbieha veľmi rýchlo a naberá rýchlosť okolo 100 km/h. Za 15 minút vchádzame do najväčšieho mesta Banátu, do Aradu. Bol som milo prekvapený, čo vidím v stanici... Plná stanica cestujúcich o štvrť na dve ráno? Presne tak! Mladá sympatická výpravčíčka stavia cestu a ukazuje voľno. Rušeň trúbi a vlak sa rozbieha. Na odstavnom koľajisku vidieť súpravu IC 526 Aurel Vlaicu a motorové jednotky CFR 96 Desiro. Prudko naberáme rýchlosť a po starej trati náš vlak „letí“ rýchlostou cez 140 km/h. Zberač na rušni pri prechádzaní výhybiek bez spomalenia hádže iskry, ktoré osvetľujú celú krajinu naokolo. Míňame Billu...

Po dvoch hodinách nepretržitej bláznivej jazdy pri ktorej tuhla krv v žilách vchádzame do stanice Deva. Tak isto plná ľudí! Na konci peróna pred dopravnou kanceláriou spí 6 klbiek túlavých psov a medzi nimi výpravca dáva „odchod“ a mohutný rušeň sa opäť za silného trúbenia rozbieha do nočného ticha. Netrvalo dlho a prichádzame do stanice Simeria, kde začína krása Rumunska - Karpaty. Po odchode zo Simerie očakávam sám celú cestu bez spánku, východ slnka v horách. Okolo 4:30 sa začína rozvidnievať. To prechádzame horskými staničkami Subcetate, Ciopea, Băieşti, Baru Mare, Merişor a iné. Ked vyšlo slnko celkom hore nad hory, bolo 5 hodín a práve sme prechádzali popri depe Petroşani, kde boli odstavené rušne 40,41 a 43, ale aj Sulzery 60,62 a LDH-čka 85. Po príchode do stanice Petroşani som chcel spraviť zopár záberov, ale je ešte tma a je pod mrakom, takže fotky sa nevydarili. Po desať minútovej prestávke sa vydávame na cestu do Târgu Jiu, lenže to ešte nevieme, čo nás čaká!

Po 5 kilometroch zastavujeme v stanici Livizeni. Nikto nevie prečo. Keď sme tam už stáli 20 minút, začali sa ľudia zaujímať o problém. Najskôr vznikli dohady o napäťovej výluke, ale neskôr sa zistilo, že pred tunelom je spadnutý trolej. „Toto určite bude na dlho“, vraveli si všetci.  Vedla nás stál P 2082 do Craiovi, ktorý mal odísť už 4:40! Pozerám na hodinky a je 6 hodín. Cestujúci v tom osobáku mali namierené do Craiovi do roboty na 6., ale ako vidim im ro nejako nevyšlo. V stanici bolo dosť túlavých psov, ktoré ale neboli vôbec nebezpečné, ale naopak prítulné. Ľudia im z vozňov hádzali jedlo... O pol hodiny prišiel do stanice vlak RoLa s 30 vozňami obrnených transportérov Rumunskej armády. Pobral som sa spraviť zopár záberov. Dozvedeli sme sa nejaké nové informácie z dopravnej kancelárie. Z Craiovi vzdialenej viac ako 200 kilometrov pre nás už poslali motorovú lokomotívu. Vraj tu do hodiny  bude. Keď sa po dvoch hodinách nič nedialo, začali sme sa viac a viac informovať, lebo začal byť ohrozený náš IC 583 Marea Neagră z Bucureşti do Constanţe, na ktorý sme mali zakúpené miestenky. Po ďalšej hodine sa skupina ľudí znova vybrala do dopravnej kancelárie, kde sa dozvedáme, že to vyzerá na ešte takú hodinku. To už sme mali meškanie 4 hodiny. 4.dlhé hodiny v pustej horskej stanici. Po pár minútach prichádza Sulzer 60 CFR. Najpr mu „postavili“ posun na našu súpravu, ale ani posunovač nestihol spriahnuť rušeň, už staval „mašine“ posun preč od nás a pod 10 minútach prichádza informácia, že trolej je  opravený.
 
 Rýchla skúška brzdy a už sa rozbiehame. Krokom vchádzame do tunela, v ktorom ale rýchlosť vzrastie na 70 km/h, ale po východe z tunela na vyjadukt spomaluje na 50 km/h, ktoré si udržuje zvyšok cety až po Târgu Jiu. Medzi Petroşani a Târgu Jiu je prekrásna trať, ktorú sa oplatí prejsť. Popri trati velké vodopády, množstvo vyjaduktov, mostov, tunelov a polotunelov (ochrana proti lavínam). Po hodine jazdy krásnou krajinou sa kopce strácajú a prichádzame do Târgu Jiu. Pobyt tri minúty a pokračujeme v ceste. Po ďalšej hodine brzdenia (veľké klesanie z hôr) prichádzame do Filiaşi. Stanica ako každá iná... samozrejme plná ľudí. Od Filiaşi sa trať pripája na koridorovú dvojkoľajku a my znovu zrýchľujeme na 140 km/h. Naša „Bac-ka“ sa od tej  rýchlosti klepoce a nám podávajú raňajky, ktoré sa v tej chvili ani nedajú jesť. Vchádzame do Craiovi. Vidieť samé Desirá, nejaké vozne od Rapidu (rýchlik) a osobný vlak do Orşovi. Pokračujeme v ceste do Roşiori Nord. Sice už teraz trať nevedie cez hory, ale aj tak je zaujímavá. Teraz mi asi doborníci nebudú veriť, ale menili tam pražce a koľaje za plnej prevádzky. Jazdilo sa iba po jednej traťovej koľaji. Traťováci sa pri prechádzaní vlaku len držali stĺpov. Pražce sa menili tak, že sa vybrali dva a keď šiel vlak, koľaje sa podopreli železnými tyčami z oboch strán, ktoré držali chlapi a keď vlak prešiel, pokračovalo sa v práci. Vidíte? Na čo je výluka?

 Po odchode z Roşiori sme si to bez zastávky šinuli rovno do Bucureşti. Výluka bez obmedzení pokračovala. Ešte pred Bucureştou sme sa spolu s vedúcim rozhodli, že pôjdeme na „exkurziu“ do susedného vozňa Wlabmee CFR, ktorý ma už dlho lákal. Prišli sme do krásneho vozňa s útulným interiérom, čerstvým klimatizovaným vzduchom, zaujímavým osvetlením a 6 kupé. Táto zostava dávala vozňu naozajstný „šmrnc“ hotela. V každom kupé bolo umývadlo, chladnička, LCD obrazovka a šatník. Na konci vozňa moderný sprchovací kút. Bol to perfektný vozeň. Na vstupe do hlavného mesta spomaľujeme na 80 km/h a míňame Carrefour, Kaufland a Metro. Taktiež rómsku osadu na opačnej strane... S vedúcimi pozeráme do CP a hľadáme najvýhodnejšie spojenie. Krátka „prechádzka“ po Bucureştských spojkách a míňame depo Bucureşti Călători (osobné) a odstavné Bucureşti Griviţa. Odstavné majú okolo 60 koľají. Bolo tam zo desať Desir, IC vozňov, moderných lôžkových vozňov ale aj modernizovaných a nemodernizovaných dvojposchodových Bmoo a Bmee. V rušňovom depe všetky druhy mašín od LDH-čiek po nám už známe 40,41,43 a 45 čo je modernizovaná varianta od SIEMENSU. Prichádzame k perónu a s ruksakom na chrbte stojíme na chodbičke v rade. Na nástupišti pri osobáku vidím nejakých cigánov, ktorých hned policajti vyhadzujú.
 
Vystupujem v najväčšej stanici, ktorú som kedy videl na vlastné oči! 18 nástupíšť plných súprav rôznych typov! Raj pre fandu! Len škoda, že tam bolo v tom čase zakázané fotiť kôli vyhrážkam z teroristických útokov. Ale aj tak sa neskôr nejaké tajné foto dalo spraviť. Celý vozeň sa zložil uprostred staničnej haly pozerajúc na tabuľu odchodov. R 683 Litoral 17:58 a 685 Histria 19:40. Máme dve možnosti. Lenže vznikol problém, miestenky nám už neplatia. Ja, vedúci a zopár zvedavcov ideme do mesta hľadať Agenţi-u de Voiaj CFR (Cestovná kancelária CFR), ktorá je v centre Bucureşti. Po vyjdení zo stanice sa nám ponúkajú ochotní taxikári, ktorí nám povedali ako sa tam dostaneme a tak sme šli pešo. Nebolo to ďalejko, iba nejakých 300 metrov. Vstúpili sme do veľkej klimatizovanej miestnosti, ktorá vyzerala ako banka. Veľa okienok, kachličky, moderný interiér... V stroji pri vchode sme dostali číslo s lístočkom. Mali sme šťastie! Pri jednom z okienok boli dvaja mladí ľudia z generálneho riaditeľstva, ktorí sa nás ochotne ujali a začali riešiť problém, tak trochu inak. Onedlho sme už mali miestenky. Síce za malí poplatok (iba 15 sk v prepočte-nová miestenka 150 Sk). Spokojni sa vraciame do stanice, kde od nás pýtajú cestovné lístky alebo vstupenky na nástupište. Už chápem, prečo v stanici niesú žiadní bezdomovci a cigáni! V trafike som si kúpil pohľadnice a v dalšej kancelárií CFR som sa dal do rečí s jednou „ceferistkou“, ktorá ma obdarovala rôznymi železničnými predmetmi... Ešte som sa poprechádzal po priestranných „bulvároch“ veľkej stanice, ktorá vyzerala ako malé mesto. Samé obchody, butiky, potraviny, zmenárne, reštaurácie atd... Vedľa seba stáli tri Desirá, ktoré som bohužial kvôli prítomnosti policajtov nemohol odfotiť. Miestenky sme mali na ten neskorší „Rapid“ a na hodinkách už bolo 19:10. Zvolal som celú skupinu a pobrali sme sa na nástupište 10. Mali sme miestenky do vozňa 4. Nastúpili sme do pekných uprataných  zrekonštruovaných vozňov Blee. Mali sme rezervovaných 5 kupé. Hneď som si našiel miestečko pri okne v smere jazdy, otvoril okno a začal som fotiť. A stálo to zato. Bol pekný západ slnka.

 Netrvalo dlho a náš rušeň 45 CFR trúbil na odchod. Tentokrát dlhšia cesta po Bucureştských spojkách odkial bolo vidieť veľmi známy a zaujímavý Ceauşescov palác (inak Palaţul parlamentului-Parlament). Prechádzali sme nad bulvárom plnom upravanej zelene v diaľke s kruhovým objazdom a fontánou v strede. Vlak začal zrýchlovať. Tento krát šiel ešte rýchlejšie. Vozne, na to, že boli zrekonštruované sa strašne klepali. O chvíľu bol u nás sprievodca, s ktorým som hodil krátku reč o CFR... Potom som si už len sadol a vychutnával si rýchlu a zaujímavú cestu do nášho cieľa-do Constanţe. Za hodinu a pol sme začali spomaľovať na historický most nad Dunajom z roku 1895. Po moste ešte posledné minúty rýchlej jazdy a už sme vchádzali do Constanţe. Po vystúpení som už len videl nejaké odstavené Desirá a vozne. Inak, aby som nezabudol Rumuni volajú svoje Desirá „Săgeată Albastră” ciže Modrý šíp. Bolo pred pol nocou a ja som mal za sebou 48 hodín bdenia.

V ďalšej časti bude reč o výlete vlakom do Constanţe a o ceste späť, ktorej časť som bohužiaľ prespal...

Galéria

Súvisiace odkazy