Ukrajinským vlakom cez Karpaty

Bola nedeľa, takže vlak bol skôr poloprázdny. V Čope pri pasovej kontrole som si všimol niektoré vylepšenia pohraničnej služby za posledné roky – na stene bol vzor  imigračnej karty vyplnenej po slovensky, maďarsky aj anglicky. Policajti majú na sebe menovky s fotografiou, pričom ich priezvisko je napísané aj v latinke. Nad kontrolným postom je informácia o „hot-line“ na nadriadených i priamo do Kyjeva. Predtým ako prídeme k colníkovi, ten si podal ruku so všetkými taxikármi, čakajúcimi na cestujúcich, a potom sa nás opýtal kam ideme. Pri východe z odbavovacieho priestoru negatívne odpovedáme na obligátne otázky „Nado taxi?“, „Dengy nado zmeniť?“,  peniaze meníme v oficiálnej zmenárni a ideme k medzinárodnej pokladnici. Samozrejme pracuje len jedna a pri nej niekoľko ľudí dúfa v kladné vybavenie ich požiadaviek. Bolo tam zopár Čechov a jedna Rakúšanka tak okolo päťdesiatky, ktorá prekvapila výbornou ruštinou a ktorá išla sama na týždeň do hôr.

 Pôvodne som vybral cestu osobným vlakom už z Čopu, ale ten odchádzal až okolo pol tretej a chceli sme vidieť aj Mukačevo. Preto sme sa rozhodli nakoniec vyskúšať R 8, ktorým sme prišli z Košíc a ktorý pokračuje do Kyjeva. V Čope k nemu pripojili mnoho ďalších lôžkových vozňov. Nebol problém kúpiť si lístok do takéhoto lôžkového vlaku čo i len do Mukačeva a aj cena bola priaznivá – 6,50 UAH, čiže asi 40 Sk (no je pravda, že električkou by to bolo o dosť lacnejšie – asi 15 Sk). Pre ilustráciu ceny do niektorých destinácií – Čop-Kyjev – 40 UAH (plackartnyj), Čop-Simferopoľ (na Kryme) – 80 UAH (plackartnyj), Kyjev-Simferopoľ – 220 UAH (luksusnyj – najvyššia a najdrahšia trieda), Moskva – asi 1100 Sk (zrejme kupennyj). V sezóne býva dosť často problém s miestami, ale v čase našej prítomnosti miesta dostali všetci. Pre ceny rýchlikov je dobré pozrieť sa na stránku ukrajinských železníc - http://www.uz.gov.ua.

Trocha sme si prezreli centrum Čopu, aj napriek tomu, že bola nedeľa, všetko bolo otvorené a fungovala aj tržnica. Hneď za ňou sme sa dostali až k Tise, za ktorou je už Maďarsko.

Naše miesta boli vo vozni typu „plackartnyj“, čo je druhá najlacnejšia, ale najpopulárnejšia možnosť. Je to lôžkový vozeň, ktorý nemá kupé, po jednej strane sú lôžka po tri nad sebou a na druhej strane chodbičky sú ešte ďalšie dve sedadlá, ktoré sa dajú premeniť na lôžko. Okrem tejto triedy je ešte „kupennyj“ – čiže asi ako náš lôžkový vozeň a „mjakkyj“ a „luksusnyj“, čo sú najvyššie a niekoľkonásobne drahšie triedy. Najnižšia trieda je „obščij“, je to to isté čo plackarta s tým rozdielom, že lístok sa nepredáva na miesto – kto príde skôr, ten sedí/leží.

 Z Čopu náš vozeň išiel skoro prázdny širokou rovinou, vo vozni vyhrávali ruské pesničky, no jednoducho pocit ako pri ceste na Sibír. Po odchode vlaku z Čopu dežurnyj pozbieral lístky, ale nie je problém vypýtať si ich pri vystupovaní. Keď sme vystupovali, akurát čistil zemiaky, zrejme si pripravoval obed. Keď vlak zastaví v stanici, predtým ako vystúpia cestujúci, vystúpia sprievodcovia a handrou utrú madlá pri schodíkoch.

Po prehliadke centra Mukačeva, ktoré je veľmi pekne zrekonštruované (i keď sme tam narazili aj na typický sovietsky obchod s predavačkami ako z filmu Žena za pultem) sme pokračovali osobáčikom až do stanice Lavočne. Interiér vlaku doznal drobnej zmeny – lavice neboli drevené, ale plastové, čo však nič nemenilo na komforte. Už v Mukačeve nastúpilo veľa ľudí a na druhej mukačevskej zastávke nastúpili ďalší. Popri trati sme videli mnoho predvolebných nápisov Tak Ющенко! (Áno Juščenko!). Občerstvenie bolo tentoraz v podobe predaja zmrzliny a keďže bolo horúco, vlakový predavač toho dosť predal. Potom sa postavil akýsi starý pán s dlhou bielou bradou a asi 20 minút kázal o Bohu. Potom poďakoval za pozornosť, rozlúčil sa s cestujúcimi a vystúpil. Po ňom vlakom prešiel huslista, ktorý vždy na začiatku vagóna zahral a potom vyberal peniaze. Medzitým sme prešli mesto Svaljava a dostali sme sa do hlbokého lesného údolia s riekou kde si mnoho rodín vyšlo na letný piknik. Ešte pred Volovcom začína ľavostranná prevádzka na trati. V stanici Volovec vystúpilo veľa ľudí a my sme mohli videť krásny hrebeň poloniny Boržava. Celkovo sa za Volovcom bolo na čo pozerať – prudké stúpanie trate, roztrúsené dedinky po kopcoch, poloniny, viadukty, pričom každý z nich strážil postarší chlap v maskáčoch a s puškou. Potom nasledovali tri kratšie tunely a jeden dlhý, ktorým sa prekonáva hrebeň Karpát v Skotarskom priesmyku. Tento najdlhší je jednokoľajný V tuneloch sa svietilo. Keď sme vyšli z posledného tunela, opustili sme Podkarpatskú Rus a ocitli sme sa na druhej strane Karpát, v Ľvovskej oblasti. Kedysi tu bola hranica medzi rakúskou (Halič) a uhorskou časťou monarchie, v medzivojnovom období hranica medzi ČSR a Poľskom. Odtiaľ trať dosť strmo klesala. 18:43 sme prišli do konečnej stanice vlaku Lavočne. Tu končia električky z Mukačeva Je to veľmi malá stanička, ale zastavujú tam aj diaľkové vlaky. Niekoľkokrát za deň odtiaľ pokračujú osobné vlaky ďalej do Ľvovskej oblasti. Hneď pri stanici je maličký obchodík a bar v jednom, ceny sú naozak veľmi nízke. Lavočne tvorí „hlavná“ ulica (bez asfaltu) a veľa drevených domov roztratených po okolitých kopcoch. Keďže sme mali necelú hodinu a pol do spiatočnej cesty, vyštverali sme sa ešte po prudkom kopci k drevenému kostolíku („cerkov“) nad železničnou stanicou. Pohľad odtiaľ na okolitú krajinu pri západe Slnka bol nádherný...

 V maličkom obchodíku pri stanici som si ešte kúpil „morozivo“ a pobrali sme sa k vlaku smer Mukačevo s odchodom 20:13. Cestovalo v ňom málo ľudí, po ceste v lesoch nastupovali zberači húb a čučoriedok. Nejaká mladá partia si vzadu pustila viac ako nahlas nejakú tvrdú hudbu, ale neohradila sa ani sprievodkyňa. 22:42 sme dorazili do Mukačeva. Plán pozrieť sa ešte raz do centra sme zavrhli hneď ako sme videli nekonečnú tmu pred stanicou a v nej sme mohli len tušiť cestu vedúcu do mesta. Preto sme radšej ostali na stanici. Staničná budova je krásne zrekoštruovaná a ako aj inde aj tu čakalo veľa ľudí na svoj nočný vlak niekam ďaleko. Počas nášho pobytu na stanici k nám prišla mladá dievčina, ktorá sa predstavila ako anketárka a pýtala sa nás ako sa nám páči mukačevská stanica a ako by sme ju ohodnotili. Po polnoci nám pristavili súpravu „elektropoizda“ smerujúceho do Užhorodu. Aj tento išiel skoro prázdny. 01:42 sme dorazili do tmavej čopskej stanice a opäť sme mali možnosť kochať sa pohľadom na 20-vozňovú súpravu rýchlika RŽD do Moskvy a všetkých tých ľudí, ktorí sa na tú ďalekú cestu vydávali. Centrum Čopu je osvetlené a aj o tretej v noci tam boli otvorené bary. Necelú hodinu pred odchodom vlaku na Slovensko som na nástupišti videl motať sa slovenského rušňovodiča s vlakvedúcim, čiže čas akurát vydať sa k pasovej kontrole. Poslušne sme si dali označiť lístky dátumom za 2 hrivny, predbehli sme cestujúcich do Maďarska (v tom čase sa vykonáva kontrola aj do vlaku smerujúceho do Budapešti) a prešli sme colnou aj pasovou kontrolou. Pred zamknutými dverami na nástupištia posedávajú babky-trhovníčky, ktoré vyzerajú, že sú so silami na konci, akonáhle však zaštrngoce kľúč v zámku, rozbehnú sa aj s niekoľkými veľkými taškami k vlaku nevídanou rýchlosťou. Vo vlaku sa vezú pohraničiari, ktorí vystupujú pri strážnej veži priamo na hranici, pričom vlak tam stojí okolo desať minút (z neznámych dôvodov tam zdržujú iba osobné vlaky, rýchliky tam nezastavujú). Zatiaľ čo jeden pohraničiar kontroluje vlak plazením sa s baterkou pod ním (pričom otvorí aj priestor pre batérie), z lokomotívy zoskočil vlakvedúci a skontroloval lístky vo vlaku. Mal konflikt s ukrajinskými cestujúcimi, ktorí podľa všetkého cestovali na už použitý lístok – „To si tam váš kolega niečo poznačil.“ „To určite, ten podpis je môj a na tento lístok ste cestovali už pred mesiacom. Však v Čiernej si počkáme na policajtov.“ Neviem ako to dopadlo keďže v Čiernej sme mali čo robiť aby sme stihli prestup. Len čo náš vlak vošiel na slovenské územie, v tme pred nami sa objavilo kmitajúce biele svetlo, čo bol povel colníkov na zastavenie vlaku, aby mohli nastúpiť a sprevádzať ho až do stanice. Ešte vo vlaku som poprosil colníkov, aby nás skontrolovali priamo vo vlaku, pretože inak by sme museli vystúpiť z vlaku, ísť na colnicu a čakať, kým skontrolujú všetky „obchodníčky“ a pri ich objemnej batožine by sme vlak do Košíc s odchodom 4:10 určite nestihli (z Čopu sme prišli niečo pred švrtou). Colník povedal, že v Čiernej sa mám hlásiť u vedúceho zmeny, čo som urobil a o chvíľu sme boli naozaj voľní a stihli sme vlak do Košíc, čím sme dosiahli o dve hodiny skorší príchod domov.