East Anglia (I. časť)

Centrom grófstva Norfolk je mesto Norwich s asi 150 tis. obyvateľmi. V minulosti to bolo významné centrum obchodu (najmä s vlnou) medzi Anglickom a Európou – tovar sa vozil po mori do prístavu Great Yarmouth a odtiaľ po rieke Yare ťahali kone nákladné člny až do Norwichu. Prvý vlak do Norwichu dorazil pomerne neskoro, v r. 1834. V tých časoch bolo jednoduchšie dostať sa z Norwichu do Amsterdamu ako do Londýna. Postupom času sa však aj tu železnica rozmohla a v Norwichi boli tri železničné stanice.

Prvou traťou, ktorá spojila Norwich so zbytkom Anglicka, bola Great Eastern Main Line (GEML) vedúca z londýnskej Liverpool Street Station cez Stratford, Chelmsford, Colchester a Ipswich do Norwichu. Hlavná trať na viacerých miestach odbáča, napr. do Harwich alebo Felixstowe. V Norwichi GEML končila na stanici Victoria. V r. 1844 vyrazila zo stanice Norwich-Thorpe trať Wherry Line (wherry je pomenovanie plachetnice používanej na dopravu nákladu po vnútrozemských vodných cestách) do Great Yarmouth, cez Reedham. V r. 1847 pribudla odbočka Reedham – Lowestoft a v r. 1882 bolo dokončené severné spojenie Norwichu a Gt. Yarmouth cez Brundall a Acle. V r. 1874 pribudla Bittern Line  (bittern je vták bučiak veľký, hojný v tejto oblasti) - trať spoločnosti East Norfolk Railway z Norwich-Thorpe do North Walsham, ktorú v r. 1877 predĺžili do Cromeru. V r. 1887 bola otvorená spojka Cromer – Sheringham. Ďalšou traťou bola Brockland Line z Norwichu do Cambridge. Sieť dotvárali kratšie miestne trate - napr. Mid-Norfolk Railway spájajúca Dereham a Wymondham s predĺženiami nadväzujúcimi na sieť Great Northern Railway (GNR) vo Fakenham a GEML vo Forncett Saint Mary. Väčšina týchto lokálok vznikla v snahe predbehnúť konkurenciu a ponúknuť žel. spojenie niekam skôr ako niekto iný, bez ohľadu na ekonomickú únosnosť. Spravovali ich malé spoločnosti, ktoré na nich aj prevádzkovali dopravu; často mali aj povolenie voziť vlaky na tratiach susedných spoločností. Mnohé z nich boli postavené s jediným cieľom – po dokončení predať veľkej firme. Napr. aj železnica z Melton Constable viedla na sever do Cromeru a nie do Blakeney, čo bol v tom čase významný prístav, len preto, že gigant GNR chcel svojim zákazníkom ponúknuť prímorské letovisko. Tak ako v celej Británii, aj v Norfolku žel. sieť nebola stavaná systematicky, ale jednoducho “bujnela” – viď mapku (a to si ešte nie som istý jej úplnosťou).

V r. 1889 uzavreli GNR a Eastern and Midlands Railway Co. spojenectvo (predtým a aj potom samozrejme pohltili všetky malé spoločnosti v oblasti) a ich sieť sa stala známa ako Midland and Great Northern Joint Railway. Skratku MGNR mnohí vysvetľovali ako “muddle & go-nowhere railway” (popletená a nikam nevedúca železnica). V tých časoch dosiahla železničná doprava vrchol rozmachu. Na križovatke štyroch trati, z Cromer, King’s Lynn, Norwich a North Walsham bolo vybudované úplné nové mesto, Melton Constable: so stanicou (s 240m dlhým perónom a samostatnou čakárňou pre miestneho lorda), depami, dielňami, vagónkou... Trať z Melton Constable končila v Norwichi v stanici City. Po konečnom zoštátnení celej britskej železničnej siete po 2. svet. vojne došlo k výraznej racionalizácii. Spolu s rozvojom cestnej dopravy (skvalitňovaným ciest, rozvojom autobusovej dopravy, neskôr individuálnej) dochádzalo na jednotlivých tratiach k postupnému útlmu a zastavovaniu prevádzky – najväčší “rozmach” týchto aktivít bol v Británii v 60. rokoch.V Norfolku, ako vidno z druhej mapky, bola zrušená väčšina tratí. Mnohé dnes pripomínajú len zárezy v teréne a tenká linka na leteckých snímkoch.

Stanica v Melton Constable bola zbúraná v r. 1971, z mesta sa stal obyčajný zapadákov uprostred polí, depá a dielne sa premenili na sklady, trať bola zrušená a znesená. Po jej zvršku dnes vedie Marriot’s Way, cestička pre cyklistov: z Norwichu (približne z miest niekdajšej stanice City) do Themelthorpe, kde bola kedysi tiež križovatka štyroch tratí. Marriot’s Way sa tu otáča na východ, cez Reepham do Aylsham, a tiež vedie po telese niekdajšej železničnej trate. Z Themelthorpe sa dajú zbytky železnice sledovať aj severným smerom - až do Melton Constable (v niektorých miestach ide po telese trate cesta) – aj západným smerom – do Great Ryburgh a Fakenham (čo už je Mid-Norfolk Railway, na ktorú sa pripojíte v oblasti Dunham Hill). Melton Constable – Fakenham sa v teréne sleduje už ťažšie, zato na sever do Holt sa dá dostať po zbytkoch trate pomerne ľahko. Z Cromeru viedla trať na východ pozdĺž pobrežia cez Overstrand a Mundesley (kde sa stáčala na juh) do North Walsham – v niektorých úsekoch je tiež dobre sledovateľná. Niekde tam je údajne aj tunel – zarastený a ťažko najditeľný, ale zachovalý a priechodný.

Osobná doprava na GEML bola v Norwichi ešte v r. 1912 odklonená na stanicu Thorpe - po odbočke z hlavnej trate (v miestach nadjazdu Sandy Lane) a stanicu Trowse. Victoria Station slúžila ako nákladná až do 80. rokov, keď ju zbúrali a trať zniesli. Dnes po tomto úseku trate vedie Lakenham Way, chodník pre pešiakov a cyklistov, a v miestach koľajiska a stanice je dnes supermarket a parkovisko. Stanica Trowse sa tiež nepoužíva; ale, hoci schátraná, stále stojí.

 O niečo zaujímavejšie ako chodenie po už neexistujúcich tratiach je ale výlet po niektorej existujúcej.Na taký výlet odporúčam Bittern Line Norwich – Cromer – Sheringham, ktorá vedie zvlnenou krajinou v zárezoch a na vysokých násypoch. Pohľady, ktoré ponuka veľmi často pripomínajú film. Dvojkoľajná je už len po Wroxham, ďalej dvojkoľajnosť pripomína len lôžko a niektoré mosty. V Cromeri je úvrať a pokračuje sa do Sheringhamu. Cromerská stanica sa pôvodne volala Beach, ale po zrušení st. High a prestavbe jej už meno nebolo treba. Zostal z nej len perón, ani lístky sa tu nepredávajú. Zo staničnej budovy je dnes reštaurácia, koľaje k nej už nesiahajú. Na mieste nákladnej stanice je dnes supermarket. V Sheringhame slávnu minulosť GNR pripomína historická železnica North Norfolk Railway (Poppy Line) vedúca do mesta Holt. Cestou spať do Norwichu (alebo tam) sa oplatí vystúpiť v Hoveton/Wroxham: miestnou železničnou atrakciou je úzkorozchodka (381 mm) (či skôr miniželeznica?) Bure Valley Railway vedúca do Aylsham po telese staršej a väčšej trate.

Zaujímavé sú tiež Wherry Lines – železnica tu vedie priamo cez “broads” - plochú sýtozelenú krajinu s pasúcim sa dobytkom, veternými mlynmi (alebo ich zbytkami) a, najmä, okolo kanálov a jazier s výletnými člnmi. Trať Norwich – Brundall – Lowestoft je dvojkoľajná v celej dlžke, vetvy Brundall – Acle – Gt. Yarmouth a Reedham – Gt. Yarmouth sú jednokoľajné. V malých staničkách cestou sa dá zažiť kus histórie: archaické závory v podobe bránky cez celú cestu/trať, ktoré musí žel. zamestnanec ručne otvárať, nadchody z kovaného železa, peróny s kvetmi (tie sú na anglických žel. staniciach bežným javom). Oplatí sa tiež vystúpiť napr. v Brundall alebo Reedham a pozrieť si prístavisko jácht a člnkov a lodenice. Horšie je to už s konečnou stanicou: Gt. Yarmouth je otrasné mesto – najprv si všimnete pustú zriaďovaciu stanicu s burinou vyše lávok a hrdzavými, nikam nevedúcimi koľajami (vlečky na nábreží už neexistujú). Po vystúpení vás privítajú plagáty “no. 1 seaside resort” a “capital of fun” a pohľad vám padne na hrdzavú opachu nepoužívaného mosta. Pomedzi prístavné skladiská a sídla špeditérov sa premotáte na pláž ako zo zlého amerického filmu pre puberťákov: cirkusy, zábavné parky, kolotoče, svetielka, lampióny, vlajočky... Pláž inak nie je zlá, ale okolie vám kúpanie v mori a slnenie dokonale pokazí. Hlavná ulica v centre je ako poľské trhovisko: tisíc obchodov s miliónom nezmyslov; aj keď suvenír v podobe parného rušňa majstrovsky vystružlikaného z kusa čierneho uhlia môže potešiť. Nuž, časy dôležitého prístavu sa pominuli a mesto sa snaží udržať nad vodou ako sa len dá. Mimochodom, Gt. Yarmouth má najvyššie percento neplnoletých tehotných a neplnoletých matiek v Británii (“capital of fun, you know...”). Stanica Southtown, z ktorej vyrážali vlaku do Lowestoftu cez Hopton a Corton už neexistuje a ani po trati nie je ani pamiatky. Takisto už neexistuje stanica Beach, z ktorej viedla trať do North Walsham, ani stanica Fishmarket, ani väčšina tratí v okolí. To najlepšie vás čaká na rozlúčku s týmto mestom: na vlak sa čaká v staničnej hale (budovou by som to nenazval), v rade, pred zamknutými mrežami. Železničný zriadenec púšťa odchádzajúcich cestujúcich na perón až po tom, čo všetci prichádzajúci vystúpia a opustia stanicu. Cestujúcich sem a odtiaľto tvoria väčšinou dovolenkári z “Midlands”, rozumej: potetovaní Angličania a tučné Angličanky s neposlušnými malými a tučnými pubertálnymi deťmi, černosi ovešaní zlatom a Indovia s kŕdľom malých deti. Všetci majú množstvo batožiny a minimálne jedného plyšového medveďa alebo leva veľkosti dospelého človeka. Samozrejme, naloženie všetkého chvíľu trvá a tak ma vlak z Gt. Yarmouth pri odchode vždy aspoň +10min.

Lowestoft je podstatne lepší ako GtY a majú tam “zaujímavú” stanicu: zostali z nej len obvodové múry, vnútri upravili peróny a postavili malú čakáreň. Zvonku to vyzerá nevábne, ale zvnútra to účelu slúži dobre. Kedysi sa stanica volala Central; jej sestru North pred rokmi zbúrali. V minulosti existovala aj v Lowestofte hustá sieť vlečiek do skladísk, lodeníc, dielní a pod. Dnes je nejaké koľaje vidno len na ľavom brehu Lake Lothing, medzi hlavnou traťou a nábrežím, ale nevyužívaju sa. Zložitá sieť vlečiek na pravom brehu už tiež neexistuje. Ešte pred pár mesiacmi tam zrejme boli veľké nevyužívané plochy, údajne miestami aj koľaje, ale keď som tam bol ja (polovica septembra) tak v tých miestach vládol čulý stavebný ruch – po koľajoch ani pamiatky. Lowestoft je najvýchodnejšie mesto Británie a má najviac slnečného svitu v Británii: celých 1000 hod (Bratislava má 2447 hod – aj z tohto údaju si môžete urobiť obraz o anglickom počasí). Naviac, cestou sem sa dajú vidieť dva otáčacie železničné mosty: v Reedham a Somerleyton a ďalší je v Oulton Broad, predmestí Lowestoftu.

Cestou na juh sa žel. fanúšikovi oplatí ísť do Ely, križovatky s rušnou premávkou motorových a elektrických jednotiek, kde nie je problém vidieť nákladný vlak (napr. v Norwichi sa mi nákl. vlak podarilo vidieť za tri mesiace len 2-krát). Neželezničný fanúšik si môže obzrieť parádnu Ely Cathedral a obaja môžu pokračovať do veleslávneho neďalekého Cambridge. V Cambridge majú základňu fialové el. štvorvozňové jednotky r. 317 spol. WAGN Service; často ich vidno aj tri spojené, čím vzniká efektný vláčik. Trochu depresívne pôsobí veľká nákladná stanica – opustená, zarastená burinou, s ruinami skladov a stavadiel.

V úseku Wymodham – Dereham (18.5 km) sa trať podarilo obnoviť v polovici 90. rokov spolku Mid-Norfolk Railway (MNR). Ten na nej v súčasnosti prevádzkuje víkendovú a prázdninovú dopravu historickými motorovými jednotkami 101 (cez silné dni aj vlakmi s motorovými loko radu 31). MNR vlastní aj úsek Dereham – County School, koľaje však ležia len po North Elmham a zatiaľ po nich vlaky nejazdia (už o rok by ale mohli). Z County School pokračuje trať do Fakenhamu, tam ale bolo teleso trate znesené a zvršok je v horšom stave. Dlhodobým cieľom MNR je obnoviť premávku z Wymondhamu až do Fakenhamu. Putovaním po zvyškoch trate Wymondham - Forncett dorazíte do Forncett Saint Mary s múzeom stacionárnych parných strojov. Za zmienku stojí aj samotná stanica Wymondham, je starostlivo udržiavaná v historickom štýle, s ozaj štýlovou reštauráciou Brief Encounter.

Trochu od ruky je Wells-next-the-Sea s Wells & Walsingham Light Railway – 6.5 km dlhou železničkou rozchodu 260 mm s dvoma parnými mašinkami (jeden je z dielne Garrat) – vraj najdlhšou parnou 260mm železnicou na svete. Doplnkom je prehliadka (zvezenie sa) Wells Harbour Railway - asi 1 míľu dlhou traťou rozchodu 260mm po pobreží.

Vyplatí sa aj návšteva Norfolk Library v Norwichi – kníh o železnici tam majú asi 300 (môj odhad). Pritom netreba byt ani zaregistrovaný, britské knižnice sú verejné – prídete, prečítate si noviny, preštudujete knihu a odídete. Po registrácii dostanete kartičku, ktorá vás oprávňuje využívať počítač s internetom v celom Norfolku (zadarmo samozrejme); po doložení vašej anglickej adresy si môžete knihy aj požičať domov.