East Anglia (III. časť)

Už v prvej časti som spomenul existenciu Nort Norfolk Railway, historickej železnice medzi Sheringhamom a Holtom. NNR začína na historickej stanici v Sheringhame, čo je len cez cestu zo súčasnej konečnej žel. stanice. Zvonku budova nevyzerá nič moc, aspoň od ulice. Zo staničnej strany... to už je závan histórie, nostalgie a romantiky. Vnútri sa samozrejme dá kúpiť kopec veci o železnici (vrátane modelových vláčikov), alebo len tak posedieť v čakárni pre dámy (ešteže dnes už niesu oddelené čakárne..). Trať samotná je dlhá 10.5 míle (asi 17 km) a končí vlastne v stanici Stalham, ktorá bola do Holtu prenesená. Cesta trvá asi ¾ hod, väčšinu vlakov ťahajú parné rušne, menšinu historické diesely; občas premáva aj historická motorová jednotka. Parných rušňov ma NNR niekoľko, keď som tam bol ja (koniec augusta) v prevádzke boli B 12/3 (majetok NNR) a požičaná „City of Truro“, jedna z najrýchlejších parných mašín dosahujúca 100 mph (udajne ešte dnes.. no neviem...). Najvýhodnejší je celodenný “full-round-trip” lístok za £8.50 (ak pôjde diesel tak lístok stojí £5.00). Okolo trate sa ale dá v pohode prejsť aj pešo – ideálne pre fotografov, zvlášť keď krajina je iba mierne zvlnená a na obzore vidno more. Neopakovateľnú atmosféru možno zažiť aj obyčajným kochaním sa majestátnosťou strojov a vdychovaním dymu z uhlia. Pre extrémnych fanúšikov a romantikov ponúka NNR možnosť svadby v historickom štýle...

Cestou zo (alebo do) Sheringhamu sa oplatí vystúpiť vo Wroxhame: miestnou železničnou atrakciou je úzkorozchodka (381mm) (či skôr miniželeznica?) Bure Valley Railway vedúca do Aylsham po telese staršej a väčšej trate.
Cesta trvá tiež asi 45 min (9 míľ, 14.5 km) a stojí £6.00. Motorový rušeň na nej premáva iba raz denne, inak všetky vlaky ťahá parná mašinka. Ako naschvál ale, dvakrát som tam bol a vždy mi to vyšlo na diesel... Takisto ako v prípade NNR, aj tu je okolo trate chodník pre cyklistov a pešiakov. Bicykel sa dá aj zobrať do vlaku, aj požičať. Wroxham je tiež prezývaný “broads capital” - broads sú jazera, ktoré vznikli zaplavením jám po ťažbe rašeliny; v údolí riek Bure, Yare a Waveney ich je nespočetne veľa, navzájom pospájaných, takže na svoje si prídu aj vodáci. Existuje aj možnosť “steam & boat”, výlet parným vlakom a loďou. V Aylsham BVR ponuka 1- a 2-dňové kurzy kuriča a strojvodcu na parnom rušni.

V úseku Wymodham – Dereham (18.5 km) v súčasnosti prevádzkuje víkendovú a prázdninovú dopravu historickými motorovými jednotkami 101 (cez silne dni aj vlakmi s motorovými lokomotívami r. 31) spolok Mid-Norfolk Railway. MNR vlastní aj úsek Dereham – County School, koľaje však ležia len po North Elmham a zatiaľ po nich vlaky nejazdia (už o rok by ale mohli). Z County School pokračuje trať do Fakenhamu, tam ale bolo teleso trate znesené a zvršok je v horšom stave. Dlhodobým cieľom MNR je obnoviť premávku z Wymondhamu až do Fakenhamu a získať prevádzkyschopnú parnú lokomotívu. V máji tohto roka mali MNR iba požičanú 61572 (r. B 12/3) od NNR. Cestou po MNR si môžete pozrieť súkromnú zbierku priemyselnej žel. techniky v Yaxham, v priestoroch niekdajšieho depa. Putovaním po zvyškoch trate Wymondham - Forncett dorazíte do Forncett Saint Mary s múzeom stacionárnych parných strojov. Za zmienku stojí aj samotná stanica Wymondham: je starostlivo udržiavaná v historickom štýle, s ozaj štýlovou reštauráciou Brief Encounter. Rad 101 tvoria motorové vozne (101/1, 101/2) a trojdielne jednotky s jedným vloženým vozňom (144/147, 162/164, 101, 171). Je to výrobok Metro-Cammell Birmingham z r. 1956-59. To bola tzv. prvá generácia motorových jednotiek, nová éra po skončení parnej prevádzky. Hnaciu silu zabezpečujú dva motory AEC alebo Leyland, 150 každý, pod podlahou motorového vozňa, mechanicky prenos výkonu, max. rýchlosť 70 mph. Motorové vozne majú 12 miest v 1. tr. (2+1) a 45-52 miest v triede štandard (2+2 alebo 2+3). Po modernizácii mali iba štandard triedu, 65 miest. Vo vložených vozňoch je 45-71 miest štandard alebo 12 v 1.tr. + 53 v „std class“. Na 101 je zaujímavá presklenná zadná stena stanoviska – cestujúcim sa tak ponúka výhľad priamo na trať pred vlakom ako aj prácu strojvodcu.

East Anglia Transport Museum v Carlton Colville, neďaleko Lowestoftu. Dopravil som sa sem jednoducho, vlakom z Norwichu do Oulton Broad North, nasadol na bicykel a odviezol sa na miesto činu. Schválne som si vytipoval nedeľu, 11. septembra. V ten deň sa totiž koná Trolleybus Weekend, teda zraz trolejbusov. Samozrejme, nie je to obmedzene len na trolejbusy, kto ma aký historicky autobus môže prísť. Oči som očil hneď po príchode: na parkovisku vedľa areálu múzea už stalo zopár historických double-deckerov, ďalší prichádzal... Teta pokladníčka mi namiesto vstupenky dala starodávny cestovný lístok a rozpis jázd: každých 15 min premával nejaký historicky autobus, o celej a pol do Beccles a o 15 a 45 do Lowestoftu. Voziť sa môžete koľko chcete. K tomu sa môžete povoziť aj na trolejbuse alebo električke: v areáli múzea je asi 200m drôtov pre trolejbusy a asi 250m trate pre električky. A zbytky priemyselných železníc z rôznych kútov Británie, rozchod 610 mm, s názvom East Suffolk Light Railway. Celkovo múzeum vlastni dve mašinky Simplex, ktoré predtým slúžili v Imperial War Museum v Duxforde, jeden Ruston (pôvodne z cementárne v Lewes) a ďalší Simplex (z pieskovne v King’s Lynn). Osobné vozne sú dva: 18-miestny postavený svojpomocne na 100-ročnom plošiňáku a brzdený postavený svojpomocne na zvyškoch 70-ročného Simplexu. Vláčik ide závratnou rýchlosťou chôdze, ukrutne hegá a hrkoce a bafkanie pomalobežného dvojvalca vzbudzuje úsmev na tvári, ale kvôli tomu som tu.

Hoci trolejbusy a električky premávali iba na kratučkom úseku, celé to malo primeranú vážnosť. Jednak múzeum sídli v niekdajšom depe miestneho dopravného podniku a vonkajšou úpravou navodzuje atmosféru štandardného britského predmestia a dvak, vodiči aj sprievodcovia nosia historické uniformy a službu vykonávajú tak ako sa patrí. Po ukončení nástupu cililing – sprievodca dáva znamenie vodičovi, že môžeme ísť a skríkne “Hold tight, please!”. Kým ideme prebehne vozeň/bus a štikne každému lístok s klasickým “tickets please”. Zastavíme na opačnom rohu areálu a sprievodca hlasi “Junction Road, change for railway station”. Zopár ľudí vyskočí a ide sa previezť vláčikom, ozve sa zvonček a zas “Hold tight, please!”. Vrátime sa na “Chapefield Street” a ja naskakujem do ďalšieho trolejbusu... Občas pre zmenu vybehnem na parkovisko vedľa a zveziem sa “diaľkovým” spojom do Beccles alebo Lowestoftu – prinesieme do mesta kúsok histórie, pofotíme sa a ideme spať. A zas znova....

Červená poschodová elina je EMB-English Electric z r. 1930 Londýna, zelená Preston z r. 1927 z Blackpoolu a modrá jednoposchodová je Beijnes z r. 1929 z Amsterdamu. Na „prestonke“ sú zaujímavé sedadlá: keď dorazí na konečnú, neotáča sa, iba vodič prebehne na opačný koniec a sprievodca otočí zberač. Aby ľudia nesedeli chrbtom v smere jazdy, operadlo sa preklopí na opačnú stranu sedadiel... Ešte ma zaujala elegantne tvarovaná električka English Electric VAMBAC pre Blackpool, škoda že nejazdila. Iba stála v dielni; ale vraj už je zreparovaná.

Trolejbusy boli pôvodom z Londýna, Blackpoolu, Maidstone, Belfastu, Derby...; bonusom bol krémový Henschel-Uerdingen z nemeckého Baden-Baden. Zaskočila ma nehlučnosť anglických trolejbusov: zvyknutý na bzučiace a hvízdajúce bratislavské Škody som neraz uskakoval, keď som zrazu za chrbtom začul nejaké vŕzganie – motory ani reguláciu vôbec nepočuť. Preto zavedenie trolejbusov bolo v mnohých anglických mestách sprevádzané vlnou odporu a vyslúžili si nepeknú prezývku “silent death” (tichá smrť). No a o autobusoch by sa dali písať básne, ale táto stránka gumeným kolesám vľemi nepraje :-))